Čo muž na žene (ne)vidí

(Fejtón)

   Kúpila som si sukňu. Padla mi ako uliata, úzky strih, vzadu rozparok, moderne vyzerajúca – sivá rifľovina s jemnou háčkovanou aplikáciou. Keďže sme doma čakali návštevu, vytiahla som ju hneď v ten večer. Aj keď patrím k ženám, ktoré si nezakladajú na oblečení, cítila som sa v nej atraktívne a mala som radosť. Aby bola skladačka príbehu úplná, musím podotknúť, že sukňu nosím doma naozaj len vo výnimočných prípadoch. Ďalším faktom je, že mám veľmi dobrého manžela, s ktorým si v manželstve rozumieme. Jeho profesionálny život sa však výlučne točí okolo priemyselných stavieb, môj je zameraný prevažne na ľudí. Niektorí známi mi vravia, že je dosť zvláštne, že pred šestnástimi rokmi ma pochytila a doteraz neopustila túžba páčiť sa najmä vlastnému mužovi. Takže obraz je načrtnutý a teraz späť k večernému príbehu. Keď návšteva odišla, vypla som hruď a začala som sa prechádzať po kuchyni ako kohút po dvore.

   „Čo vidíš na mne nového?“ spýtala som sa.

   Po chvíli a pohľade od obrazovky počítača, na ktorom bola tabuľka s cenami nosníkov, svietidiel, plechov a malty, tipoval: „Máš nové tričko.“

   „Ale, drahý, veď to už mám tri roky!“ Zadíval sa na mňa.

   „Noó?“ dvihla som obočie.

   „Máš podstrihnuté vlasy,“ zavrávoral. Bol to len chabý pokus. Netušil.

   Nesúhlas som naznačila mimikou. „Noó, máš posledný pokus, poviem ti, že sa dívaš zlým smerom.“ Poradila som mu, keďže sa mi úprimne díval do tváre, ale v jeho očiach som už zazrela jemné zúfalstvo. Urobila som dva kroky vzad. Nastala krátka dramatická pauza a po nej víťazné prehlásenie: „Už viem, MÁŠ SUKŇU NAOPAK!“ Óóch, no toto! Tak mi treba – čo som chcela, to som mala! Muži proste občas nevidia. V nasledujúcom okamihu mi to prišlo celé vtipné. Toto dejstvo nášho manželského života som ukončila so smiechom: „Ááále čo, nechaj tak, aj tak ťa ľúbim.“

Eva Nipčová