Milosrdný, zhovievavý, láskavý

Mamy, otcovia, asi to poznáte. V nedeľu poobede si konečne sadnete ku káve a koláču, na päť minút, kým sa deti pekne hrajú... A zrazu krik a plač, a už musíte riešiť, kto začal a prečo ho ten druhý MUSEL udrieť, že on nikdy a ona vždy, že on vždy a ona nikdy... Prečo áno, prečo nie? Kto koho viac neznáša a chce mať vlastnú izbu!! A že „Keď sa so mnou nechce hrať, tak ja ho nepotrebujem!“ a „No tak keď ma nepotrebuje, prečo sa s ňou musím hrať?!“

A vám tam v obývačke chladne káva a koláč medzitým zožral pes. Ale to nie je podstatné. Tu, v detskej izbe, sa dejú dôležitejšie veci.

 

Čo by robil Ježiš?

V deväťdesiatych rokoch sa v Spojených Štátoch sformovalo hnutie kresťanov, ktorí si pri každom vážnejšom probléme alebo rozhodovaní položili otázku What would Jesus do? (Čo by robil Ježiš?). Na rukách nosili náramky so skratkou WWJD, aby si to zakaždým pripomenuli a mohli čo najvernejšie nasledovať Ježiša Krista. Aj ja si často kladiem tú otázku a hľadám odpoveď, aby som ju mohla aplikovať do môjho života a do výchovy mojich detí. Čo by robil Ježiš, keby mal takéto hašterivé, neposlušné, otravné, nepolepšiteľné, sebecké a nevďačné deti? Vlastne, čo robí, keď sa tak správam ja? Aký je ku mne – decku môj Otec – Boh, ktorý ma napriek všetkému tak nekonečne miluje?

 

Boh je láskavý

   Mám chuť zabuchnúť dvere a nechať deti riešiť si tie svoje malicherné spory samé! Mám chuť na ne navrieskať a oddeliť ich do tých samostatných izieb, ktoré mi spomínajú v každej druhej hádke. Mám chuť ich potrestať. A hlavne mám chuť na tú kávu!

   Ale sú to predsa deti. Moje deti, ktoré ľúbim a chcem dobre vychovať. Predviedli mi skrat, zlyhanie, konflikt, hriech. Nechcem ich rozsúdiť, potrestať a oddeliť, aby som mala od nich pokoj. Chcem, aby pochopili, že urobili chybu, ktorú treba napraviť. Chcem, aby cítili, že tento ani iné konflikty a prešľapy, ktorých sa dopustia proti mojej výchove, nijako nezmenšia ani neohrozia moju veľkú lásku k nim. Bolia ma viac ako ich samých a mrzia, lebo nepriamo aj mňa obviňujú z toho, že som nespravodlivá, že deťom nevytváram dostatočné podmienky na to, aby boli šťastné a vďačné, a tiež že im asi neviem dobre vysvetliť, čo je a čo nie je správne, čo si želám a čo neželám, čo by mne urobilo radosť – lebo práve spôsobili pravý opak a zdá sa, že im to vo vzťahu ku mne nevadí, len sa sebecky dožadujú svojho. (Dosť mi pomáha, že pri dverách do detskej izby visí veľké zrkadlo...)

Chcem svojim deťom znovu zopakovať, že rozumiem aj ich túžbam a potrebám, ale keďže mám deti dve, vidím často dva opačné pohľady na to, čo by mal ten druhý urobiť, aby ten prvý bol šťastný a spokojný. A nech sa aj oni pokúsia myslieť viac na to, čo si asi myslí a čo prežíva ten druhý, a či nemá na to rovnaké právo... Nech na to myslia zakaždým, keď im opäť v hneve a zlosti začne stúpať žlč a vrieť krv. Hovorím im to pokojne a láskavo, lebo vtedy deti počúvajú...

   Niekedy nás deti nezrania hádkou medzi sebou, ale tým, že urobia niečo zlé priamo nám. Oklamú, odvrknú, neposlúchnu. Môj manžel používa výchovnú metódu „trest s vysvetlivkou“. Je to účinné, lebo je to tvrdé, spravodlivé a zároveň láskavé. Trest nie je vykonaný v zlosti a afekte, keď ho dieťa najviac nahnevá a rozčúli, ale pokojne, po utíchnutí vášní, ako spravodlivý a nevyhnutný dôsledok nesprávneho konania dieťaťa proti otcovej vôli.

   Pozrie sa spurnému decku do očí a pokojným hlasom mu vysvetlí: Je mi to naozaj veľmi ľúto, ale budem ti musieť dať na zadok. Bol by som radšej, keby som nemusel, ale musím. Len keď ťa to zabolí, zapamätáš si to a budeš sa snažiť neurobiť to znova. Mňa to tiež bolí, keď ťa trestám, lebo ťa mám veľmi rád. Rozumieš tomu? Dieťa rozumie. Prijme trest. Je viac – menej symbolický, ale je o ponížení, akceptovaní autority, o pokore. Dcéra sa rozplače, nie od bolesti, ale preto, že uznala svoju vinu a chce už byť dobrá a poslušná. Vzápätí sa milovanému ockovi vrhne do náručia a on ju silno objíme. Syn je už starší a celkom iný typ, naňho by aj symbolický telesný trest pôsobil opačne – vyvolal by v ňom ešte väčší vzdor. Preto naňho ideme inak: Ak chceš bývať pod mojou strechou v mojom dome, musíš akceptovať moje pravidlá. Ak nevidíš, že je ti tu dobre, najlepšie ako ti kde môže byť, že od teba vyžadujeme veci preto, lebo ťa ľúbime a chceme, aby z teba vyrástol dobrý človek, tak choď na ulicu. Tam nemusíš poslúchať nikoho, ale ani sa o teba nebude nikto starať. Tam budeš sám svojim pánom, ale budeš sám. Alebo budeš mať možno partiu kamarátov, ktorí ťa nebudú kritizovať za nič. Ale vieš prečo? Lebo im na tebe nezáleží. Je im jedno, aký si a aký budeš, keď vyrastieš. Je im jedno, kam pôjdeš hneď v prvý večer, keď oni pôjdu domov. Môžeš si skúsiť nájsť iného otca a inú mamu, ak ti nevyhovujeme my a nemieniš nás poslúchať. My ťa ale najviac milujeme, lebo si náš. My ťa tu budeme stále čakať, kým sa vrátiš, kým pochopíš, že sem patríš a že potrebujeme, aby si poslúchal. Nie preto, aby sme si dokazovali, že sme silnejší, lebo sme dospelí, ale preto, že túžime po tom, aby tebe samému bolo dobre. Syn chápe. Vie, že otec ho nevyháňa z domu, že by to, naopak, bolo podľa neho najhorším možným riešením. Vie, že tým chcel povedať, že každý človek, aj dieťa, má slobodnú vôľu a rozhoduje sa samé, či chce alebo nechce poslúchať rodičov a dodržiavať pravidlá ich domu. Ak nechce, sám sa odtiaľ vyháňa. Ak chce, otec a mama sa budú oňho starať, urobia preňho to najlepšie, veľa ho naučia, veľa mu dajú, strávia s ním veľa nádherných chvíľ a vychovajú ho, lebo ho milujú.

   My nie sme ideálni rodičia, ale Boh voči nám, svojim deťom, je. My často zlyháme, vybuchneme, nevládzeme byť vždy láskaví k deťom, ktoré nás neposlúchajú, aj keď ich milujeme. Naša láska je iba chabým odbleskom tej Božej, je nedokonalá, niekedy príliš rozmaznávajúca, niekedy zase nedostatočná, obmedzená naším sebectvom. Božia láska k nám, jeho deťom, je neobmedzená a dokonalá. On sám je Láska.

 

Boh je zhovievavý

   Byť zhovievavý má dva rôzne významy. Jeden je podľa mňa záporný, a dokonalý Boh túto vlastnosť nemá. Zhovievavý učiteľ je málo prísny, mäkký, povoľný, málo dôsledný v nárokoch na svojich žiakov. Keď niečo nevedia, mávne rukou a ide ďalej s učivom, lebo nemá čas a trpezlivosť opakovať im to stokrát dokola. Keď sa prídu ospravedlniť, že nemajú domácu úlohu alebo sa neučili, odpustí im to a vyvolá niekoho, kto sa nevyhovára. Môže to byť chápané ako nespravodlivé správanie voči triede ako celku, aj ako podpora lenivosti a ľahostajnosti jednotlivcov, ktorí sa benevolentnosť učiteľa naučia zneužívať. Zhovievavý je však aj iný učiteľ, napríklad učiteľ huslí, ktorý svojho prváčika po prvýkrát vedie na koncert. Vie, že to nie je Paganini, vie, ako dokonale by mohla byť daná skladba zahratá a vie, že dnes to ten prípad nebude. Vie však aj to, ako poctivo to dieťa cvičí, ako veľmi sa snaží a ako je každým dňom lepšie a lepšie v prekonávaní samého seba. Učiteľ sedí v prvom rade, povzbudzuje žiačika pohľadom a drží mu palce, nekritizuje chyby a ani len na chvíľu si nepomyslí, že z tohto babráka nikdy nič nebude. Ak dieťa zlyhá, pomýli sa alebo to chce celkom vzdať, urobí všetko preto, aby mu v tom zabránil, pomohol zachrániť situáciu, nezúfať si a začať odznova, dobojovať úspešne tento boj. A tlieska ako prvý, hrdý na to, že to jeho žiak dokázal zahrať takto, na svojej úrovni. Zároveň však už má preňho pripravenú náročnejšiu skladbu a vidí pred ním ďalší tréning pod jeho vedením, slzy a odriekanie, ďalšie čiastkové úspechy. Vie, že každý jeho žiak môže byť taký Paganini, ak chce a vytrvá, ale že musí prejsť dlhú a náročnú cestu k dokonalosti.

   Boh je takýto zhovievavý učiteľ, ktorý od nás chce, aby sme boli dokonalí (porov. Mt 5,48; Kor 1,10; Kol 4,12; Jk 1,4; 1Pt 5,10) napriek tomu, že vie, že nikdy nebudeme, že sa vždy bude dať postúpiť ešte o čosi vyššie, ďalej, vpred. Ale bude nás vždy podporovať v túžbe po tej dokonalosti, nebude spokojný, ak zastaneme na polceste a budeme so sebou spokojní my sami, bude nás stále motivovať, v láske napomínať, viesť a pretvárať, ak sa zveríme do jeho učenia.

 

Boh je milosrdný

   V Starom Zákone Boh vystupuje ako spravodlivý sudca, mocný vládca a kráľ sveta, ktorý si hravo poradí so svojvoľníkmi tým, že ich šmahom ruky vyhubí. Niektorí, ktorí sa spamätajú po varovaniach prorokov, oľutujú svoj hriešny bezbožný život a dajú sa na cestu pokánia, sú zachránení a môžu ďalej žiť. Boh by tu na nás mohol pôsobiť ako autokrat, ktorý chce mať vo svete poriadok a vie si ho udržať, sledujúc prísnym okom rady svojich verných a odstrániac každého „narušiteľa poriadku“ tým, že ho zabije. Niekedy vyhladí aj celé mesto. Niektorých tiež necháva trpieť, čo vyznieva miestami ako pomsta, riadny výprask, krutá odplata. Vo svetle Nového Zákona, vo svetle Ježiša Krista, však vidíme Boha ako milujúceho Otecka, ako najlepšieho priateľa, pomocníka a ochrancu. Vieme, že je Bohom lásky a milosti. A vieme, že je nemenný. Vždy bol taký.

   Ježiš je jediný, kto Boha Otca pozná osobne a vie nám trochu priblížiť, aký je. Podľa jeho slov je aj prísny a spravodlivý, aj láskyplný a milosrdný. A človek sa rozhoduje, či ho takého akceptuje vo svojom živote, alebo chce žiť bez neho, proti nemu, aj s dôsledkami svojho rozhodnutia. (Ale nemôže Boha zmeniť podľa seba, ako by mnohí radi, a menia a prispôsobujú si často jeho obraz vo svojej duši.) Vysvetľujem si to tak, že rovnako vtedy ako dnes, základom dobrého vzťahu človeka a Boha je nekonečná láska, zvrchovaná múdrosť a úžasná starostlivosť na Božej strane a pokora, chudoba ducha a dôvera v Pána na strane človeka. (Pozor, chudoba ducha nemusí súvisieť s materiálnou chudobou, a neznamená ani chudobu mysle, hlúposť, naivitu a pod. Chudoba ducha je stav, keď človek pochopí, že nijakou svojou zásluhou a nijakou snahou sa nedostane do Božieho kráľovstva. Že vstupenkou je len a jedine Božia milosť.)

   Tie isté veci, o ktorých čítame vo výpravných príbehoch Starého Zákona, sa dejú aj dnes:

   Ľudia, rôzne skupiny ľudí, ba aj celé mestá či národy – ak nepočúvajú hlas Pána, ich srdce je uzavreté, arogantné a pyšné, nepozná hanbu a cíti sa nadradene – sú jednoducho uzavretí pre spásu, odolní voči Božej milosti. Nespôsobuje to Boh, naopak, On ich neustále napomína, chce im to vysvetliť, zmeniť ich postoj, zachrániť každého. Kľúč je ale v srdci človeka a srdce Boh premieňa iba tomu človeku, ktorý o to stojí, ktorý to chce, ktorý sa slobodne rozhodne zveriť Bohu do rúk. Bohu otvorené srdce je pokorné, vie sa kajať, prijať napomenutie a dôveruje Mu.

   Tak ako v starozákonných príbehoch Boh rozlišoval aj v zhýralých, konzumných a pyšných mestách jednotlivcov, ktorí Mu uverili a prijali jeho výzvy k obráteniu, chceli byť iní, vyznali svoje hriechy a odovzdali ich Bohu, a týchto nazýval svojím ľudom, ktorý je spasený – tak to robí aj dnes. Je jedno, aké máme povolanie, koľko rokov, peňazí či inteligencie. Všetci máme rovnakú nádej na Božie milosrdenstvo a spásu. On nás chce zachrániť, dokázal nám to poslaním vlastného Syna medzi nás a jeho obetou za nás, za naše hriechy. Nemusíme sa z nich už ničím vykupovať, On nás vykúpil. Jediné, čo nám môže zabrániť prísť do nebeského kráľovstva, sme my sami – ak túto obetu nepríjmeme, ak neuznáme svoju hriešnosť a potrebu Božej milosti, ak nepadneme pred ním na kolená. Boh je milosrdný, dáva šancu každému hriešnikovi. Niekedy dopustí na človeka ťažké situácie, chudobu, choroby... a tým ho pokorí. Nie z pomsty, ale z obrovskej lásky, pretože len pokorné srdce môže oslobodiť, zachrániť človeka. Niekedy Boh dokonca dopustí, aby sme upadli do ťažkých hriechov, lebo inak by sme si o sebe mysleli, že nám sa to nemôže stať, že to len tí druhí, čiže by sme boli pyšní a nie pokorní, aj keby sme popri tom vykonali množstvo dobra. Keď vieme, že Boh je milosrdný, vieme, že nám odpustí aj prehrešky a pády, aj naozaj veľké hriechy. Jedinou podmienkou je – uznať ich a oľutovať, venovať ich Bohu a dovoliť Mu naložiť s nimi po svojom.

   Je to podobné, ako keď je na farme kopa hnoja. Každý vie, že tieto veci sú nevyhnutnou súčasťou života a neexistuje farmárčenie bez hnoja. Ale nie je pekný ani na pohľad, nie ešte ak cítime jeho zápach. Dokážeme sa prispôsobiť, viac-menej si tú kopu prestať všímať, aj keď sa neustále zväčšuje, alebo môžeme každý deň frflať a neurobíme s tým nič. Ale farmár, ktorý hnoj naloží na fúrik a poodváža ho do záhrady, kde ho premení na hnojivo, vie dať aj zlým veciam dobrý zmysel. Tak aj Boh vie premeniť naše hriechy na ponaučenie, pokoru a spásu. Nebojme sa otvoriť svoje srdcia Jeho Milosrdenstvu.

Beata Michelčíková