Ťažký príbeh

   Rozbité manželstvo, nevydarený vzťah, rozvod – podobné témy sú okolo nás čoraz frekventovanejšie. Kresťania nekresťania, týka sa to zrazu nejakých známych, prípadne priateľov, či dokonca nás samých. A keďže je to oblasť citlivá a bolestivá a zároveň „nebezpečná pôda“ (veď v našom milom kresťanskom svete sa také stávať nemá), nie sme žiadnym spôsobom pripravení týmto situáciám čeliť. Čo robiť, keď manželstvo kamarátov zjavne trpí vážnymi problémami? Ako sa správať k tým, ktorí sa rozišli? Čo má robiť spoločenstvo, keď je v ňom zrazu o jedného menej a ostal po ňom ubolený zmätený partner? A akokoľvek je tá myšlienka šialená – ako sa dá prežiť, keď ma opustí najbližší človek?

   Vo všeobecné odpovede na tieto a im podobné otázky veľmi neverím. A ani strohé formulácie oficiálneho učenia cirkvi veľa neporadia. Ale napriek tomu som presvedčený, že o tom hovoriť treba. Pretože svet okolo nás je plný bolesti – aj tej po rozbitých manželstvách, nevydarených vzťahoch, rozvodoch.

   Trvalo mi pár mesiacov, kým som bol schopný skupine priateľov napísať jeden list. Pred rokmi. Začínal sa takto: Neviem, ako toto všetko zachytiť. Niektorí viete viac, niektorí menej, niektorí nič. Nevládal som písať o všetkom. Ani všetkým. Veľakrát za posledné mesiace som sa pokúsil a iba sa rozplakal a nechal to tak. Dúfajúc, že sa „ozvú oni mne“, lebo ja som sa vám ozvať nevládal. Naozaj nie. A nie preto, že mi na vás nezáleží. Nie preto. Veľmi jednoduchá a pritom hrozná veta: Zuzka ma opustila a odišla, je s iným mužom. Neviem, ako to povedať. Skúsim proste písať vetu za vetou. A vy, prosím, počúvajte príbeh. Pravdivý, snažím sa čo najviac (a dal som ho prečítať pár ľuďom, ktorí išli tú cestu s nami, aby mi povedali, ak napíšem zle). Nasledoval ten príbeh, samozrejme podaný cez to, ako som ho zažil ja. Akokoľvek som sa snažil korigovať ho s pomocou priateľov, ostal subjektívny. Ale aj tak dôležitý. Bolo v ňom popísané, ako ma opustila manželka. Po siedmych rokoch chodenia (vzťah ešte zo strednej školy) a troch rokoch manželstva zrazu – z môjho pohľadu a pohľadu našich priateľov naozaj z ničoho nič, hoci ten jej príbeh je isto dlhší a isto zažila svoje bolesti a rozhodovania – odišla s iným mužom. Nemali sme vzťah dokonalý, bol plný chýb a vzájomného nedostatku lásky a úcty, no a ja mám od dokonalosti naozaj ďaleko. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že po sľube a po tom, ako sme si „vymenili“ životy zrazu môže niekto z nás odísť s jednoduchým popisom „potrebujem začať znovu“. Prosté vyhlásenie, že končí, mi zrazu vzalo dych a nevedel som... nič. Čo robiť, kam ísť, za kým, ako. Nie je dôležité popísať vám následnú epopeju plnú dúfania, snahy, rozhovorov, priateľov zapájajúcich sa dobrým i menej šťastným spôsobom, slzy rodičov a sestry, vleklé súdne minúty počas dvoch rokov. Asi nie je dôležité ani rozpisovať sa o dňoch a týždňoch pôstov, modlenia sa a pozerania akčných filmov (ktovie prečo, možno na vyváženie, možno na zahltenie času), či záchrannej prestavbe jedného bytu... Ani fakt, že tento príbeh sa skončil rozvodom a že som Zuzku pár rokov odvtedy nevidel, aj keď sme v jednom meste, ani to nie je tak dôležité.

   Čo je dôležité povedať, je niečo iné: aj keď nie sú paušálne rady, aj keď neexistuje súbor krokov ako prežiť to tornádo, aj keď nie je jasné ani, kto je a nakoľko v príbehu dobrý a kto zlý – vždy je cesta ako ísť ďalej. Vždy je nádej a vždy, aj keď možno cez bolesť, vždy je vedľa nás Boh, ktorý rozumie až desivo presne tomu, čo zažívame a asi jediný vie presne, čo sa stalo. Zažil som to a viem, že v čomkoľvek bude s nami (a povedané pre mužov: vždy má riešenie).

   Katolícka cirkev má dôkladné učenie o manželstve, dokonca priamo v katechizme je zakotvené povzbudenie o tom, ako sa správať k rozvedeným. Ale tak ako isto vidíte zúfalý nedostatok dobrej prípravy na manželstvo, tak sú aj súčasná prax a postoj cirkvi (a pozor, teraz nemám na mysli inštitúciu, ale nás ako kresťanov) voči rozvedeným či opusteným zúfalé. Akoby na prvom mieste nebola milosť a sprevádzanie zranených, ale skôr boj o presné dodržanie pravidiel, o istoty a právo. Nie som za relativizovanie hodnôt, ani za zľahčovanie a zjednodušovanie problémov a ich dôsledkov. Ale chcem vás pozvať – ak je okolo vás niekto, kto prešiel či prechádza rozvodom, ponúknite mu najprv milosť (a nie z pozície akéhosi spravodlivého, ale ako súrodenci rovnocenní si v zlyhaní). A potom znovu milosť. A možno až potom, ak bude čas a ak viete, čo povedať, tak možno až vtedy je miesto pre radu, alebo usmernenie. Nebojte sa rozvedených a opustených, nepošpiníte sa pri nich. Neohrozia vaše vzťahy s partnermi, ani s Bohom, ak sú zdravé. Ich existencia neohrozuje ani Boha a jeho Pravdu. Nie je potrebné kŕčovito ju brániť. Koniec koncov, mnohí ktorí sa v týchto hrozných skúsenostiach obracajú na Boha ho stretávajú spôsobom dovtedy nezažitým a intenzívnejším, než by ste verili. A prosím, nedovoľte, aby rozvedení či opustení chodili medzi kresťanmi s akoby vypáleným znamením na čele. Je to nesmierne ťažké prinútiť sa ísť kamkoľvek, kde sú ľudia, ktorí vás majú „ocajchovaného“.

   A ak ste zažili a zažívate niečo podobné... ani neviem, čo vám povedať. Zažil som to, ale len ten svoj malý kúsok. Tú svoju bolesť. Vašej rozumiem iba trochu. Ak by som mohol pomôcť, rád sa s vami skontaktujem. A Boh nie je len milá slovná útecha. Ale živý a skutočnejší než čokoľvek. Proste sa naňho zaveste. Úplne.

Peter Černák