Dnes zasahujem do tvojho života

   Začalo sa to v mojich 12-tich rokoch, keď sa môj vlastný otec s nevlastnou mamou rozhodli, že ma dajú mojej biologickej matke, ktorú som dovtedy nepoznal, nikdy nevidel a nechápal som, prečo mám ísť zrazu do inej rodiny. Moja biologická matka mala už svoju novú rodinu a deti a tiež dosť naštrbený vzťah s manželom, čo moja prítomnosť v ich rodine ešte zhoršovala. Problémy narastali a pretože som bol pripomienkou matkinej trpkej minulosti, začala si svoj hnev, frustráciu a sklamanie vyvršovať na mne. Asi mesiac po mojom príchode ma začala fackať. Videl som aj to, ako sa inakšie správala ku mne a ku mojim súrodencom. Za každú maličkosť ma fyzicky trestala a to sa stupňovalo do takého štádia, že som ju znenávidel. V 14-tich rokoch bola moja nenávisť voči nej taká silná, že som si želal, aby zomrela a plánoval som jej zabitie. Podpálil som dom, v ktorom sme bývali, chcel som vymontovať skrutky na kolese auta a robil som kadejaké nedobré veci. Nakoniec som zistil, že keď ju poriadne nahnevám, tak dostane nervový záchvat a odpadne, a tak som to začal vedome používať proti nej. Zámerne som ju provokoval, neposlúchal, robil jej prieky a vždy keď dostala nervový záchvat a odpadla, tak som mal pocit, že aspoň takto sa jej môžem pomstiť. Ona po čase na to prišla, že to robím úmyselne a začala ma vyhadzovať z domu. Najskôr som býval na ulici deň - dva, potom som sa vrátil, nato som strávil aj Vianoce v pivnici, až som sa na strednej škole v prvom ročníku pokúsil o samovraždu (podrezal som si žily). Skončil som v nemocnici, odkiaľ si ma nakoniec zobral ocino s nevlastnou maminou naspäť. Ja som sa však už vo svojom vnútri veľmi uzavrel a vytvoril som si 13-tu komnatu, kam som nikoho nepustil a nikto nevedel, aký v skutočnosti som, lebo som navonok ukazoval niečo iné. Mal som v sebe sklamanie, frustráciu, nedôveru voči rodičom, ale nič z toho som neriešil. Nikdy som s rodičmi nehovoril o tom, čo sa (počas tých dvoch rokov u mojej biologickej matky) v mojom živote stalo. Hľadal som prijatie, pochopenie a lásku, ale keďže som sa cítil sklamaný aj rodičmi, (a nevedel som o tom komunikovať), nechcel som lásku prijať od nich, a tak som to všetko začal hľadať u kamarátov, v partii chlapcov a dievčat. Začal som s nimi chodiť von, chcel som sa veľmi cítiť slobodný a slobodu som hľadal v alkohole, neskôr heroíne, extáze, pervitíne. Zrazu som sa cítil slobodný, vedel som komunikovať s ľuďmi, bol som sebavedomý, uvoľnený, sebaistý... mal som krídla a bolo to nádherné. V 17-tich som sa vykašľal na školu a odišiel som aj z domu. Presťahoval som sa do Bratislavy, našiel si robotu a bývanie. Partie boli stále častejšie. Z jednej roboty ma vyhodili, tak som išiel do inej. Aj odtiaľ ma vyhodili, lebo som začal kradnúť tovar. Mne to však bolo už jedno, chcel som byť slobodný. Začal som predávať drogy, pichať si, moja spotreba vzrastala. Potreboval som peniaze, tak som kradol, klamal ľudí, robil som mužskú prostitúciu, bol som bezdomovec. Dostal som sa niekoľkokrát aj do väzenia, kde som strávil spolu 5,5 roka. Vždy, keď som vyšiel z väzenia, som chcel žiť slobodne, ale nedokázal som to, lebo drogy ma ovládali. Stali sa zmyslom môjho života aj napriek tomu, že som videl, že ma oddelili od rodiny, od priateľov... nemal som už žiadnych priateľov, nikto ku mne nebol úprimný, lebo ani ja sám som nebol k ľuďom úprimný, ale tak žije väčšina narkomanov. Neskôr to už nebolo o partiách, ako vyzerám, čo mám oblečené, už som len chcel aspoň na chvíľu cítiť slobodu, hoci som vedel, že nebola pravá, ale keď som si dal drogu, aspoň na chvíľu som mal pocit, že som človekom... Boli to roky beznádeje, zúfalstva, depresií... nevedel som bez drog žiť, takže aj keď som sa dostal „von“, onedlho som bol znova vo väzení. Ale nevedel som žiť ani s drogami. Chcel som v živote niečo dokázať, robiť niečo hodnotné, byť prijatý... ale po čase som si to ako narkoman na drogách nevedel vôbec predstaviť. S drogami sa žiť nedalo a bez nich už tiež nie. Vedel som, že život musí byť o niečom viac, ale nevedel som o čom... moja „optika“ bola drogami veľmi obmedzená a ja som bol v depresii. 

   Až prišiel začiatkom roka 2006 okamih, keď ma opäť zatkla polícia (vykrádal som domy) a vtedy prišla úplná rezignácia. Policajti boli pri vypočúvaní zo mňa prekvapení, že som nezatĺkal a všetko priznal. Ja som si už plánoval, že keď ma odsúdia, zoženiem si lieky, predávkujem sa a zomriem. (Môj život nemá cenu a takto žiť nechcem). Tak som v cele predbežného zadržania uvažoval, ako to všetko urobím. A zrazu sa začal predo mnou odvíjať môj život – akoby som pozeral na film o sebe. Videl som okamihy svojho života, keď som bol ako mužský prostitút vo Viedni, videl som, ako sa predávam mu-žom, ako som bol zneužitý ako 21-ročný, videl som, ako som z toho nešťastný, ale potláčam tú nechuť a frustráciu drogami. Videl som sa, ako som mal strach, že ma niekto zabije, ako som si dobíjal svoju hodnotu a sebaistotu drogami. Videl som, ako som dokopal muža a nechal ho ležať v krvi na zemi a odišiel som preč. Videl som, ako vykrádam dom a odchádzam odtiaľ a zrazu akoby mi niekto dal vidieť tých majiteľov, ktorí prišli z práce domov a sú zúfalí. Pomyslel som si – toto nie je možné, to nechcem, to je všetko minulosť, s tým ja nechcem nič už mať... Kašlem na to, môj život sa končí! Ale bolo to stále intenzívnejšie a nebol som schopný mať to pod kontrolou. V jednej chvíli som začal v cele kričať, aby mi dali nejaké lieky, že to nie je možné, že som sa zbláznil, že mám abstinenčné príznaky, ale nikto neprichádzal, čo mi bolo čudné, lebo na búchanie vždy niekto prišiel. V jednej chvíli, ako som sa prechádzal po cele a búchal na dvere, som zrazu zastal a vedel som, že v tej cele nie som sám. Prvé, čo mi napadlo, čo som vyslovil, bolo: Boh? Ako som to povedal, zrazu prišlo veľké svetlo. Nevedel som pochopiť odkiaľ, kde je jeho zdroj, ale nebol som schopný udržať sa na nohách. Padol som na zem a začal som veľmi plakať. V srdci som vedel, že to je Boh, ale moja myseľ to odmietala prijať. Stále som si hovoril – to je blbosť, mám abstinenčné príznaky... ale v tom všetkom, ako som spadol, ma šokovala láska, ktorú som vtedy cítil. Neskutočná, neodsudzujúca, nepodmienená láska, akú som v živote nezažil. Boh začal ku mne hovoriť a ja som vtedy začal kričať: Teraz ideš? Čo chceš odo mňa? Daj mi pokoj, mňa nezaujímaš! Kde si bol, keď ocino podvádzal maminu? Kde si bol, keď ma rodičia dali k mojej biologickej mame a ona mi robila tie zlé veci? Kde si bol, keď som bol na ulici a ľudia po mne pľuvali? Kde si bol, keď som pracoval ako prostitút, keď ma zneužili... prečo si vtedy neprišiel? Prečo teraz? Môj život je už preč! Daj mi pokoj... ja som narkoman, ja už neviem a nechcem ďalej. Kričal som na neho v tej cele a zároveň som plakal a jeho láska bola taká nadprirodzená a neskutočná, že som len ďalej vylieval svoje sklamanie a Boh mi hovoril: Ja ťa milujem a mám pre teba omnoho viac. Ukazoval mi život, čo som žil, a hovoril mi: Noro, čo chceš vo svojom živote? Ja som ťa stvoril ako slobodného človeka... to boli tvoje rozhodnutia, ktoré si robil a ako si žil, ale dnes zasahujem do tvojho života nie preto, aby som ťa nútil do niečoho, ale aby som ti ukázal to, čo si celý život hľadal – slobodu. A môžeš ju mať vo mne, môžeš ju mať so mnou, ak prijmeš veci, ktoré ja mám pre teba pripravené, lebo ja viem, čo je pre teba najlepšie... Ale ja som sa stále hádal s Bohom. Pýtal som sa – prečo? Chcel som veľa odpovedí, ale nakoniec som mu povedal: OK, ak si skutočný, reálny, ak je pravda o tebe, že uzdravuješ, tak vezmi odo mňa túto závislosť. Vedel som, že potrebujem byť oslobodený od závislosti, lebo môj život inak nemá zmysel, ak by mali byť drogy v mojom živote, takto už žiť nechcem. Povedal som Bohu, že ak toto vezme z môjho života, nech už nikdy viac nedopustí, aby som sa znova vrátil k drogám. Povedal som mu: Radšej ma urob hluchým, slepým, chromým, ako by som sa mal vrátiť znova k drogám a ja ti dám môj život, dám ti plný priestor v mojom živote! A keď som sa postavil, bol to pre mňa prvý deň slobody. Prvýkrát v živote som sa cítil úplne slobodný. Napriek tomu, že som bol v cele a že som ešte na dva roky išiel do väzenia, vtedy som sa druhýkrát narodil a tie dva roky boli v tom čase najlepšie roky môjho života. Vo väzení som si pýtal Bibliu a spoluväzni sa ma pýtali, či chcem fajčiť. Nie, nie! Chcem čítať! Chcem poznať Boha, všetko o ňom, kto je. Oni si pomysleli, že mi preskočilo a vraveli mi: Čo ti šibe, buď normálny, Noro, drsný chlapík, ako si býval. Ale ja som si pomyslel – ó chalani, keby vám tak preskočilo z Krista ako mne, boli by ste šťastní. Takže pred siedmimi rokmi som začal žiť nový život, keď som vydal svoj život Bohu. Boh ma okamžite a nadprirodzene oslobodil od drog a ja odvtedy nežijem ako abstinujúci narkoman, ale ako slobodný. Koho Syn oslobodí, je skutočne slobodný. (Jn 8,36)

Noro
Poznámka redakcie: V súčasnosti, 7 rokov od dramatickej zmeny života, spolupracuje Noro S. s kresťanskou organizáciou ACET (občianske združenie zamerané na prevenciu a témy sex-aids-vzťahy), prednáša na školách, venuje sa mládeži a zasahuje dobrou správou