Judita – bojovníčka

   Je dôležité byť správnou bojovníčkou vo svojom vnútri. Podotýkam správnou, lebo doba, v ktorej žijeme, je náročná. Mätie nás, kladie mnohé prekážky a my máme pocit, že musíme bojovať neustále. Často bojujeme na všetky strany, nenachádzajúc pritom riešenie, a tak boj stráca zmysel. Navyše sme z toho unavené.

   Každý boj by mal prinášať život. Práve ten by mal byť cieľom boja. Nie druhý človek (u feministiek sú takým objektom obyčajne muži). „Bojovníčka bojuje za život iba vtedy, ak je vyrovnaná sama so sebou. V opačnom prípade bojuje proti sebe a mrhá svoju energiu v neplodnom boji vedúcom k sebazničeniu.“ (Anselm Grűn)

 

Judita ako ju predstavuje Biblia

   Starozákonný príbeh Judity, vdovy po Manassesovi, ktorý si židia i kresťania tradujú, nám môže pomôcť nájsť kľúče k správnemu boju. O Judite sa píše: „Mala peknú postavu a pôvabný výzor. Jej manžel Manasses jej zanechal zlato a striebro, sluhov a slúžky, dobytok a polia a ona všetko spravovala. A nik nemohol o nej povedať zlé slovo, lebo bola veľmi bohabojná.“ (Jdt 8,7-8) Ako vdova sa postievala celý čas okrem židovských sviatkov. Boh bol základom jej života.

   V tom čase Holofernes, asýrsky vojvodca z poverenia Nabuchodonozora, obliehal Betuliu. Dlho nepršalo, Izraeliti nemali dosť vody, hrozilo, že zomrú smädom. Oziáš spolu s predstaviteľmi mesta sa preto zaviazali prísahou, že ak Pán do piatich dní nezošle dážď, vzdajú sa nepriateľovi. A to sa Judite nepáčilo (určovať Pánovi podmienky). Predniesla starším Betulie plán a prorocky vyhlásila: „Urobím niečo, čo si budú hovoriť synovia nášho ľudu z pokolenia na pokolenie.“ (Jdt 8,32) Podrobnosti síce neuviedla, no Oziáša s kniežatami presvedčila. „Potom padla na tvár, popolom si posypala hlavu, roztrhla si odev až po vrecovinu, ktorú mala pod ním na sebe... a volala veľkým hlasom k Pánovi.“ (Jdt 9,1)

   Keď dokončila modlitbu, odložila vdovské šaty, umyla sa a natrela voňavým olejom, „aby upútala oči všetkých mužov, čo sa na ňu pozrú.“ (Jdt 10,4) Išla do boja so svojím šarmom. Vstúpiac do nepriateľského tábora, podarilo sa jej očariť samotného Holofernesa. Tento povedal svojim služobníkom: „Od jedného kraja zeme až po druhý niet ženy, ktorá tak pekne vyzerá a tak múdro hovorí.“ (Jdt 11,24) Holofernes ju chcel získať pre seba. Keď s ním Judita jedla a pila, opil sa a zaspal. Judita mu vtedy vlastným mečom odťala hlavu a vzala ju vo vreci so sebou. Spolu so slúžkou sa vrátili do Betulie. Izraeliti povzbudení, skoro ráno vytiahli proti Asýrčanom. Keď stráže zistili, že Holofernes je mŕtvy, splašili sa i celé vojsko a utiekli. Ale Izraeliti ich dohonili a všetkých na úteku pobili.

   Veľkňaz Joachim i starší z Izraela, čo bývali v Jeruzaleme, Judite dobrorečili: „Ty si sláva Jeruzalema, ty si veľká radosť Izraela, ty si česť nášho rodu!“ (Jdt 15,8-9) Potom Judita zaspievala Pánovi chválospev a všetok ľud sa k nej pridal.

 

Ako vnímať Juditu ako bojovníčku dnes? 

   Jej lesť a brutálny čin, ktorý vykonala, určite nechce byť inšpiráciou riešenia konfliktov. Oslovila ma jej viera v Boha a aj v seba. Judita stála v pravde pred Pánom, dôverovala jeho prisľúbeniam, volala k nemu a pred svojím veľkým rozhodnutím sa postila. Poznala svoju hodnotu (ako ju vidí Boh) a chcela ju chrániť.

   Linda Jaroschová radí: „Bojovníčka v žene sa môže brániť úctou voči sebe samej. Môže napríklad položiť takúto otázku: „Prečo mi to hovoríš? V čom je vlastne problém?“ Ak neprijíma poníženie, ale pomenuje problém, vedie dialóg, ktorý môže viesť k vyriešeniu problému. Dokáže oslabiť nevraživosť. Môže sa chrániť aj tak, že si uvedomí, že nemusí riešiť emocionálne problémy druhých ľudí.“

   Žena by sa však nemala nechať strhnúť rolou bojovníčky do tej miery, že ostatné aspekty svojej ženskosti už nebude prežívať. Hrozí jej, že stratí rovnováhu, kontakt so svojou ženskosťou.

 

Na záver

   „Skutočný boj sa môže stať zdrojom energie, v boji môže rásť moja sila. Prvou   podmienkou je dobrá pozícia. Môžem bojovať, ak som si istá sama sebou... Druhou podmienkou je, aby som nebojovala s konkrétnym človekom, ale iba s predstavou. Viem, že mám svoju hodnotu. Nedovolím, aby mi rozkazovala predstava. Prijímam výzvu na súboj.

   Ženy sa môžu od Judity naučiť, ako múdro bojovať a pritom nestratiť všetky sily... Judita nebojuje silou, ale svojou krásou. Vie, že krásu má od Boha, a preto tento svoj dar použije v boji. Nemusí sa porovnávať s mužom ani mu dokazovať, že je lepšia. Pravdepodobne by prehrala. Bojuje v rámci svojich možností. Bojuje, pretože pozná svoju hodnotu.“ (Anselm Grűn)

Ľubomíra Záhorová
Spracované podľa knihy Anselma Grűna a Lindy Jaroschovej Kráľovná a divožienka, Trnava: Dobrá kniha, 2007.