Mám brata s Downovým syndrómom

Vyrastala som s mentálne postihnutým bratom s Downovým syndrómom. Na svoje detstvo mám krásne spomienky. Boli sme veľmi súdržní a ja ako jeho staršia sestra som sa mu veľa venovala. Už odmalička som chcela byť učiteľkou a keďže Miško bol stále dieťaťom, bol roky mojím usilovným žiakom. :-) Je v pásme strednej mentálnej retardácie. Naučil sa poznať pár písmen, nakresliť kruh, dom, strom, za všetko som ho známkovala a zaznamenávala si, v čom sa zlepšil. Veľmi ma to bavilo. Jeho reč bola pre okolie ťažko zrozumiteľná, ale ja som mu rozumela všetko. Bola som jeho vzorom, rád po mne opakoval. Keď som mala na vysokej škole skúškové obdobie, hovorieval, že aj on má skúšky. Aj keď niekedy rodičov neposlúchol, na mňa dal. Niekedy chodieval so mnou von spolu s mojimi kamarátkami.

Doteraz máme pekný vzťah, aj môj manžel a deti (10 r.,12r.) ho majú veľmi radi. Vždy som to brala ako normálnu súčasť života, v detstve som sa nezamýšľala nad tým, prečo mám mentálne postihnutého brata. Moji detskí kamaráti to tiež brali ako samozrejmosť. Zrejme vďaka mojim rodičom som nikdy nepocítila voči nemu žiarlivosť alebo nejaké obmedzenie. Vyštudovala som špeciálnu pedagogi-ku mentálne postihnutých a doteraz sú deti s Downovým syndrómom pre mňa „obľúbenou diagnózou“.

Marta