Dve vety

   Slovo duchovného otca niekedy ovplyvní dieťa viac ako slovo otca vlastného. Na takéto slovo, teda konkrétne dve vety si pamätám dodnes, hoci odvtedy už prešlo dvadsaťdva rokov. 

   Ale aby sme boli v kontexte: šestnásťročné dievča z malého mesta si šlo vybavovať na faru nejaké papiere ohľadom birmovky. Slušne sa obliekla a nad modré oči naniesla modré tiene. (Teraz už nie je nezvyčajným vidieť tínedžerky namaľované „na dospelo“, no vtedy sa s líčidlami a kozmetikou experimentovalo naozaj len jemne. Odbočila som, no to, že nebola zmaľovaná, tu hralo svoju rolu.) Dievča prišlo, slušne pozdravilo kňaza, ktorý bol duchovným otcom birmovancov a pripravoval ich na sviatosť. Bol to muž v najlepších rokoch, ale hlavne muž múdry. Pozrel na ňu, zobral papiere. Po pár vetách si niečo na papiere dopísal a zahľadel sa na ňu. „Evička, ty si tak krásna žena.“ – malá pauza – „Teba Boh stvoril takú krásnu, myslíš, že sa musíš vylepšovať?“ Myslel na tiene nad jej očami.

   Po rozličných aférach v radoch kňazov by sa možno niekomu mohli zdať tieto dve vety podozrivé, no boli to vety čisté a múdre od človeka vedeného Duchom svätým. To dosvedčujem, bola som tam. Bol to naozaj hlboký a Boží človek. Vďaka Bohu za takýchto duchovných otcov! V dvoch pozitívnych vetách mi vo svojom slove potvrdil hodnotu ako žene, ukázal na Božiu pravdu o dokonalosti stvorenia a ponechal mi slobodné rozhodnutie.

   Šestnásťročné dievča odchádzalo so zmiešanými pocitmi. Tieto vety jej ostali niekde vo vnútri. Netvrdím, že je to len pre tieto slová, no dodnes si o sebe myslí, že je celkom pekná a „vylepšovať“ sa začala veľmi jemne až po tridsiatke. Myslí si, že je fyzicky presne taká, akú ju chcel Boh mať... a Boh predsa tvorí iba dobré a krásne veci.

Eva