Anketa

Neradi odpovedáme na anketové otázky? Ale radi si čítame odpovede druhých. Preto sme sa spýtali priateľov i neznámych:

 

Ako ťa ovplyvnili negatívne/pozitívne slová rodičov v detstve? Uveď konkrétny príklad.

 

Ako 3-ročnú ma ocino opúšťal v nemocnici kvôli výberu nosnej mandle so slovami: „Bola si zlá, preto tu ostaneš.“ V 15-tich som chodila s Kubáncom, rodičia boli vystrašení – mamička mi vysvetlila, že to ešte asi nebude stabilný a perspektívny vzťah, nech niečo nezvratné nevyvediem, no ocino vykríkol: „To už taká mladá chceš, aby ťa niekto miloval?“ Podobne sa zachoval pri mojich počiatočných nezdaroch vo fyzike na ZŠ či pri tanci. „Nemáš na to, nestrácaj s tým preto čas, nikdy sa to nenaučíš.“ Myslím, že aj pre tieto výroky som sa pomaly pretĺkala k sebavedomiu a pomaly rozvíjala. Odpustila som mu, veď netušil, čo vraví, ale tie slová už asi celkom nezmiznú z mojej pamäti. Avšak pozitívne je, že cítim, ako Ježiš oslabil ich moc vo mne a dnes už rastiem bez vnútorných prekážok, teda verím si viac.

Vanesa 

 

Negatívne si viac pamätám – v čase konfliktov s mojou mamou ma veľmi zraňovalo, keď ma prirovnávala k niektorým príbuzným môjho otca, ktorí boli naozaj veľmi zvláštni ľudia a ubližovali iným. Slová „ty si úplne ako...“ ma utvrdili v tom, že títo ľudia za veľa nestoja, nemám o nich záujem a dištancujem sa od nich. Dodnes s tým bojujem :-).

Eva

 

Ako dieťa som rada vyšívala. Raz ma jedna pani učila nový steh. Keď ma naučila základ, ukázala mi aj vyšší „level“, ale uzatvorila to: „To ty ale aj tak nedokážeš.“ Zarazilo ma to, ako to môže vedieť, veď ma nepozná. Ale do toho vyššieho „levelu“ som sa radšej nikdy nepustila... Aj od mamy som viackrát počula slová alebo cítila vnútorný postoj – nemáš na to, nedokážeš to. Myslím, že ma to dosť ovplyvnilo a doteraz si v niektorých veciach veľmi neverím. Až po čase som objavila zdroj, z čoho to pochádza. Mama sa raz priznala, že aj ona si vypočula od tej svojej slová: „Načo to začínaš, veď to aj tak nedokončíš.“ Vtedy som pochopila svoju mamu a bolo mi to ľúto. Ale aj toho, že sa to prenáša z generácie na generáciu. Odpustila som, ale predsavzala som si, že nikomu nepoviem tú strašnú vetu: „Nedokážeš to.“

Cecília

 

Mňa otec odmalička povzbudzoval, že ak sa budem usilovať a vytrvalo pôjdem za svojím cieľom, tak budem úspešný. Aj vďaka mojim rodičom, ktorí vo mňa verili, mám pozitívne a víťazné myslenie. Vzorom mi je zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý premáha smrť láskou.

Marek

 

Spomínam si hlavne na negatívne hodnotenia, napr. moja mamina sa pri varení vždy ponáhľala, takže keď som jej mala pri tom pomáhať, resp. sa učiť variť, alebo keď som niečo pokazila, hneď strácala so mnou trpezlivosť, povedala mi, aká som nešikovná, niekedy sme sa pohádali a ja som to vzdala v kuchyni. Teraz, keď už som manželka, o chvíľu aj matka, tak mi veľmi chýba, že neviem variť, že som sa to nenaučila... Myslím, že ma negatívne hodnotenia mojich rodičov ovplyvnili celkovo – mám nízke sebavedomie a neverím si v práci ani pri rozhodovaní v bežnom živote.

Maja

 

V detstve som neznášala, keď ma mama porovnávala s mojím spolužiakom a susedom, ktorý bol génius v rôznych oblastiach, a preto som v škole nemohla mať také skvelé výsledky ako on. V snahe obhájiť sa som mame vždy vymenovala všetkých horších žiakov, ako som bola ja, aby videla, že som normálne priemerné dieťa! Ona mi však odpovedala: „Prečo sa porovnávaš s horšími, ako si ty? Vždy sa porovnávaj s lepšími a snaž sa byť ako oni. A ak ti to nejde, snaž sa viac! Keby si bola hlúpa, nechcela by som to od teba. Ale ty máš rozum, schopnosti aj podmienky na to, aby si bola najlepšia. Tak nebuď lenivá!“ Dnes si myslím, že to bola dobrá rada do rôznych sfér môjho života.

Beata

 

Moja mama je skôr negatívny typ človeka. Má teóriu, že treba hovoriť iba to, čo nie je v poriadku, kvôli náprave k lepšiemu. Mala som v detstve veľmi málo pochvaly, teda pozitívnych slov. Silne ma to ovplyvnilo. Dokonca môžem povedať, že to výrazne zasiahlo do výberu životného partnera a tiež výberu povolania. Po tridsiatke mám ešte stále pokušenie k nízkej sebadôvere. Vďaka Bohu som v nedávnej kríze spoznala svoju hodnotu, ktorú mám v Bohu. Opakované pripomínanie si pravdy, ktorú o mne hovorí Boh vo svojom slove, mi postupne premazáva staré informácie o sebe, ktoré som nekriticky prijala ako dieťa. Teraz viem, že mi hodnotu nikto nemôže nijakým spôsobom vziať a minulosť už nemá na mňa taký vplyv. Sila vypovedaného slova je veľká, hlavne keď sa opakuje. Snažím sa neurobiť tú istú chybu vo výchove svojich detí a taktiež v komunikácii s manželom, ktorá je pre dobré manželstvo kľúčová.

Katarína

 

Moja mama je žena dobrej vôle a ja som sa naučila od nej pristupovať k ľuďom tiež v dobrom. Videla som v nej príklad pohostinnosti, štedrosti a láskavosti a hoci som iná povaha, cítim, že láskavo sa postarať o ľudí a pohostiť ich mi je úplne prirodzené. Tiež som si všimla, že mi vždy ukazovala, ako sa správne vysporiadať s ľuďmi, ktorí mi nejako ublížili. Robila to skutkom – vždy rýchlo odpustila. Nikdy nespriadala jedovité pomsty. Takýto vzorec správania mi príde najprirodzenejší. Konám tak, ako som videla konať mamu. Čo sa týka negatívneho ovplyvnenia, identifikovala som reakcie, ktoré som po mojej mame zdedila. Prehnane citlivo reagujem na kritiku a staviam sa do protiútoku. Keď občas pozorujem moju vlastnú mamu vo vyhrotených situáciách, vidím rovnaké správanie – neopodstatnene silné emotívne reakcie a odmietanie. Paradoxne, keď ma mama kritizovala, že prehnane reagujem a staviam sa do protiútoku, dala som jej za pravdu a usvedčila som ju, že práve ona mi odovzdala tento vzorec správania. Samozrejme, že sa ohradila a neprijala to.

Janka

 

V detstve som často od mamy počula kritiku typu: „Ale aká si ty! Po kom to môžeš mať, také hrozné vlastnosti?“ – a začali úvahy typu: „Stará mama z otcovej strany síce bola taká tvrdohlavá, ale zase mala to a to, čo ty nemáš. Možno si po strýkovi z tretieho kolena, ale ten zase nemal toto a toto, čo ty máš!“ Ešte pospomínala zopár mne neznámych ľudí zo starších generácií rodiny a zakončila básnickou otázkou: „Ja to nepochopím, po kom si ty?!“

Hnevalo ma to, chcela som byť ja, originál! Občas som mala pocit, že do rodiny nepatrím, utekala som do partie, kde nebola potláčaná moja osobnosť a vyzdvihované mamine vlastnosti, od ktorých som ja mala veľmi ďaleko. Raz som sa mamy spýtala, či jej ma v pôrodnici nevymenili? A ak nie, tak musím byť už len mimozemšťan, ktorý sa do jej úbohého bábätka vtelil!

Časom pochopila, že aj keď som celkom iná ako ona (alebo práve preto), môžeme si výborne rozumieť, dopĺňať sa a navzájom si veľa dávať. 

Viera

 

Mám v živote dva negatívne vzory, voči ktorým som sa stala rezistentnou. Dvaja muži v našej rodine nadávajú – otec a manžel. Vo výchove mojich dvoch dcér mám jediné riešenie: „Vy sa tak nevyjadrujte, lebo baby nenadávajú.“ Raz som na návšteve objavila ešte čosi lepšie – zbadala som sklenú nádobu v rámci konferenčného stolíka. Spýtala som sa majiteľov na účel – so smiechom s humorom odvetili: „Keď niekto nadáva, povieme mu, aby to sem do akvária vypľul.“

Lucia

 

„Budeme sa o tom rozprávať,“ povedala mama zakaždým, keď sme sa s bratom pohádali alebo pobili. U nás sa veľa o všetkom hovorilo. Ale ja som nepotrebovala rozprávať stále dokola, sprava, zľava, zozadu, spredu, 5x inak. Niekedy mi veľa povedalo maminkine silné objatie. Slová by som vtedy vnímala úplne nadbytočne, objatie bolo dôležitejšie.

Dana

 

 

Príbeh zo životopisného filmu

   Dvaja manželia, patologickí klamári a nactiutŕhači, ktorí ohovárali a osočovali mnohých svojich známych, dokonca aj seba navzájom, sa ohlásili u kňaza Filipa Neriho na spoveď. Filip im povedal, aby mu priniesli najtučnejšiu sliepku zo svojho bohatého chovu, a hlavne – aby ju cestou k nemu ošklbali!

   Muž so ženou sa tešili, že tá sliepka im určite zaručí odpustenie všetkých hriechov, dokonca urobia dobrý skutok – darujú Filipovmu sirotincu najkrajšiu sliepku, len nemohli pochopiť, prečo ju majú šklbať cestou cez mesto? Poctivo však plnili tento „vrtoch“ svojho spovedníka a vietor pierka dvíhal vysoko do vzduchu, krútil a odvieval do zákutí ulíc, otvorených okien, do stánkov predavačov na trhu...

   Keď s ošklbanou sliepkou prišli k Filipovi a chceli sa očistiť, Filip ich vyspovedal a nakoniec im prikázal: „A teraz choďte všetky tie pierka zase pozbierať!“

   „Čože?!“ skríkli obaja, „veď to je celkom nemožné! Kto by našiel pierka, ktoré vietor poroznášal ktovie kam?“

   „Vidíte,“ povedal Filip Neri, „a tak je to aj s vašimi slovami. Vy ste si síce prišli očistiť duše od hriechov, ale vaše klamstvá a nepekné slová sú už roznesené po celom meste a dotyčným ľuďom budú naďalej škodiť a ubližovať... Kto ich už teraz pozbiera?“