Žiariť v práci

„Mám nový džob.“ „A čo plat – si spokojná?“ 

„Syn má novú prácu, je obchodným riaditeľom.“

„Mám prácu, dali mi služobné auto, smartphone, notebook, dobrý plat, presne to som hľadala.“

 

   Takto nejako to dnes vyzerá. Do niečoho nás núti potreba zabezpečiť sebe aj rodine slušný štandard (a nemusí sa tým myslieť luxus). Lenže občas sa to stočí do niečoho zvláštneho. Už ani nejde o to, čo robíme, ale čo zarobíme...

   Práca – povolanie. Dve slová označujúce to isté, a predsa by sa tam dal nájsť malý odtienok. Práca – činnosť, ktorú vykonávam za plácu, akú potrebujem. Povolanie – niečo, k čomu som „ťahaná“ (Bohom), aby som bola v mojom pozemskom živote užitočná. Môže a nemusí byť totožné s mojím zamestnaním, ideálne, ak je. Povolanie na rozdiel od obyčajnej roboty nám zároveň dokáže poskytnúť vnútorné uspokojenie, dokonca bez ohľadu na hmotnú odmenu, pretože nás vnútorne napĺňa. Stáva sa aj, že svoje povolanie nájdeme v dobrovoľníckej činnosti popri „práci“, ktorú berieme ako niečo, čo nám prinesie prostriedky potrebné na život.

   Nech je ako chce, aj obyčajná práca, kde nás len „dosadili“ životné okolnosti, hoci sme mali úplne iné predstavy, môže byť výzvou k praktickému žitiu našej viery. Ako vždy aj tu máme na výber: odrobiť si svoje a ísť domov alebo ísť do hĺbky. Kresťan by sa mal snažiť svoj život prežiť najlepšie, ako dokáže, a to platí aj pre prácu, ktorú robí. Niekedy môže ísť o drobnosti, no tie dokážu spraviť veľmi veľa. Namiesto dlhej teórie uvediem radšej príklad.

   Vrátnik a upratovačka nie sú dnes až také „vychytené pozície“. Vrátnik príde do práce, otvorí, stráži budovu, zamkne – strávi hodiny v uzavretom priestore, jeho zodpovednosť je veľká, ohodnotenie mizivé... Upratovačka poupratuje, čo má v pracovnej zmluve. Väčšinou sa pri tom musí odosobniť od všetkej špiny, v ktorej sa musí „rýpať“, všimne si ju len málokto... A plat? Smiešnosť...

   Človek by sa ľahko stal robotom. Alebo...?

   Spomínam si na svoju prvú prácu, bolo to dosť zlé. Tam som chodievala s nechuťou a domov sa vracala zničená a v depresii... Dvaja ľudia mi vedeli otočiť deň. Pán vrátnik, ktorý vždy vedel, čo povedať, aby človeka potešil, sršala z neho nákazlivá radosť zo života a z práce, ktorú robí. Nebol len „robotom“ za okienkom, bol kamarátom, psychológom, radcom a hlavne – ČLOVEKOM. Pani upratovačka – žena, na ktorej výzore aj slovníku bolo vidno, že nemala najjednoduchší život, pravdepodobne nepochádzala z najlepších pomerov. Napriek tomu, keby som bola zamestnávateľ, túto ženu bez váhania zamestnám. V budove pracovali 3 pani upratovačky. Dve si odrobili len to, čo mali a odišli. Táto prichádzala prvá a neodišla, kým sa všetko nelesklo čistotou. Pritom sa na okoloidúcich vždy milo usmiala a pozdravila, hoci mnohí si ju ani nevšimli, prípadne len niečo zo slušnosti zamrmlali. Bola to žena, ktorá mala v sebe DOBRO bez ohľadu na okolie.

   Nemusíme byť ministri či riaditelia, aby sme dokázali veľké veci. Pretože nie je dôležité, čo robíme, ale ako to robíme. Naša viera sa najlepšie prejaví, ak budeme robiť svoju prácu najlepšie, ako vieme, svedomito a zodpovedne a budeme pritom žiariť ľudskosťou a dobrom. A to nie je vôbec málo. Napr. ak úradníci nebudú „striehnuť“ na správne vypĺňanie koloniek, ale pomôžu ľuďom, aby sa zorientovali v zákonoch. Alebo ak sestričky a lekári budú pristupovať k pacientom empaticky, spríjemnia im ťažké chvíle choroby. Alebo keď kuchárky pripravia jedlo, po ktorom si začneme pospevovať. A čo všetko v nás spustia učiteľky, ktoré nás nenaučia len poučky, ale objavia aj to, o čom sme dovtedy nevedeli. ... Takto by sa dalo písať o každom zamestnaní. Kľúčom je, aby sme každý deň v práci vydali zo seba to najlepšie, čo dokážeme a výsledok sa objaví. Nie je to nereálne, poznám takých ľudí. Je krásne, že tu sú – že tu ste.

Lucia Beňovská