Kohabitácia alebo načo nám je papier

    Nedávno som čakala na kamarátku vo vchode sedempodlažnej bytovky. Vedľa mňa boli rady poštových schránok. Čas plynul a mne padli oči na schránky, presne 28 rovnakých schránok. Na troch bolo len jedno priezvisko, na jednej označenie rodina L. , na dvoch názvy akýchsi firiem a ostatné boli označené dvojicou rozlišujúcich sa ženských a mužských priezvisk. Táto bytovka je novostavba a bývajú tu prevažne mladé páry. Trochu ma zarazil výrazný trend kohabitácie. Ani som donedávna netušila, že sa spolužitie bez manželstva nazýva takýmto pojmom. Ale nech je to už kohabitácia alebo život nadivoko, ako to nazývala staršia generácia, muž a žena touto formou spolužitia niečo vyjadrujú a predpokladám, že majú dôvody pre svoje rozhodnutie. Nič iné ako strach zo záväzku, zodpovednosti a trvalosti či nutnosti stratiť niečo zo seba mi nenapadá. Nie, teraz nechcem súdiť, odsudzovať a ani kritizovať, lebo len každý individuálne vie, prečo volí tento spôsob súžitia a čo mu prináša. Môžem vravieť len za seba. Štrnásť rokov žijem v manželstve s jedným mužom (poznám ho už 18 rokov), máme tri deti. Čím dlhšie sme spolu, tým sa viac a hlbšie milujeme a rozumieme si. Za tie roky sme sa „nezunovali“. V manželstve sa cítim ako v bezpečnom prístave, mám tu zázemie, materiálne, citové aj duchovné. Nechcela by som žiť inak a ani by som nemenila. Necítim sa byť manželstvom obmedzovaná či neslobodná. S manželom spoločne riešime problémy, tešíme sa, vychovávame naše deti, zdieľame rovnakú duchovnú cestu. Proste žijeme úplne obyčajný život. Ideálne manželstvo? Šťastie? Náhoda? Nie, ani u nás to nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Prekonali sme rozličné krízy, v začiatku manželstva sme boli lekármi označení za neplodný pár, napriek tomu máme prirodzene 3 deti, ktorým sme obetovali kus zdravia, no hlavne sú vyprosené v modlitbe, bojujeme s chronickým ochorením dcéry i s mojím, pred rokom som skoro prišla o manžela kvôli jeho vážnym zdravotným problémom, deti mali opakovane úrazy. Prekonali sme manželské krízy a nepochopenia, keď som mala pocit, že manžel uprednostňuje viac prácu, záľuby či iné ženy, že sa nedostatočne venuje mne i deťom a že si vôbec nerozumieme. Aj keď som sa skutočne snažila bojovať proti tomuto stavu modlitbou i psychológiou, dospela som do štádia, že som bola vnútorne presvedčená, že toto už viac nezvládam. Bola som vážne zaujatá myšlienkou, že jediným riešením je rozchod. Objektívne vyčerpaná starostlivosťou o tri malé deti, sama s chronickým ochorením ma pred podaním žiadosti o rozvod chránil iba nezrušiteľný sľub, ktorý som v deň svadby dala nielen môjmu mužovi, ale aj Bohu. V sľube (záväzku), ktorý ma v danej chvíli pútal a zdal sa ako železná znehybňujúca reťaz, som po čase krízy spoznala záchranné lano. Keby ho nebolo, dnes ráno by som sa už nezobudila vedľa tohto úžasného muža. Som silná? Šťastie? Náhoda?

    Na našich obrúčkach nemáme zvnútra vyryté naše mená ani dátum svadby, pretože vieme, že náš vzťah nestojí na nás dvoch. Na obrúčke máme vetu „Boh je láska.“ V našom manželstve nie sme dvaja, ale traja – ja, on a Boh.

Tereza Kováčová