Zo zákulisia Spievankova

Užitočnosť, prinášanie radosti, biznis spolu s manželom, motivovanie detí..., to je Mária Podhradská – Čačíková. Poznáte ju s copami v červených montérkach ako Spievanku. Ale vedeli ste o nej napr., čo vyštudovala a čo rada je alebo čo neznáša? Vyberte sa s nami do zákulisia výroby úspešných DVD a CD-čiek (nielen) pre deti.

 

Mária, čo si študovala?

   Už ako 14-ročná som mala jasnú túžbu v srdci – pracovať s malými deťmi, a preto som si vybrala strednú pedagogickú školu – učiteľstvo detí predškolského veku. Okrem hudby som mala rada psychológiu, pedagogiku a angličtinu vďaka našej triednej profesorke, lebo svojím spôsobom výučby nám odovzdala lásku k týmto odborom, a preto som sa rozhodla ísť študovať angličtinu na Filozofickú fakultu. K nej som si pridala španielčinu, lebo som s mamou strávila pol roka v Španielsku, kde pôsobila ako huslistka.

 

Využívaš svoje jazykové znalosti v práci s deťmi, na koncertoch či pri komponovaní?

   Fascinuje ma, akú majú deti schopnosť nasať do seba obrovskou rýchlosťou a s ľahkosťou všetko, čo ich chceme naučiť. A preto som spojila dve túžby a začala učiť deti v škôlke a v prvých dvoch ročníkoch na základnej škole angličtinu. Snažila som sa tiež využiť vedomosti zo strednej školy, a tak som preferovala hravý spôsob učenia plný piesní, básničiek, hier a používala som pri tom veľa názorných pomôcok.

 

Čo je podľa teba znak kvalitnej učiteľky? Alebo čo by jej nemalo chýbať?

   Nadšenie a radosť z učenia. Hlavne pri úplne malých deťoch je veľmi dôležitý neustály úsmev na tvári a dobrá motivácia. Samozrejme, za tým všetkým musia byť metodicky prepracované prípravy hodín a jasný cieľ, čo chcem deti naučiť. Deti tak ani nepostrehnú, že sa pri hre niečo naučili. Nemám rada klasickú metódu – bifľovanie slovíčok a nekonečné nezáživné gramatické cvičenia. Keď sme napríklad preberali tému jedlo, doniesla som na hodinu normálne jedlo, ktoré sme ochutnávali. Deti si správne museli vypýtať a až vtedy to dostali. K téme som aj vymyslela pesničku, pri ktorej si učivo upevnili.

 

Máš pocit, že ti práca priniesla aj zmysel života? Alebo ho vidíš v niečom inom?

   Na začiatku, po vysokej škole, som sa hľadala, práca s deťmi ani nahrávanie CD-čiek mi nenapadli. Chvíľku som robila prekladateľku, ale rýchlo som pochopila, že toto nie je to, čo ma napĺňa, sedenie pri počítači, kde nie sú živí ľudia. Ďalej som pracovala v jednej nadácii, čo bolo pre mňa zmysluplné, ale bolo to o zháňaní financíí, a ja s číslami robiť neviem. Je to príliš exaktné. Odjakživa mám potrebu tvoriť. Neskôr sa naskytla možnosť ísť pracovať do jednej telekomunikačnej firmy. Pomáhala som pri tvorbe výročných správ a prekladala, čo potrebovali, do angličtiny. Ale opäť tam nebol veľký priestor pre kreativitu. Navyše som musela chodiť do práce každý deň a byť tam 8 hodín, cvakať kartičku a nebola som pánom svojho času a to ma frustrovalo. Ale vtedy som to nevedela zmeniť. Akosi som pozabudla na túžbu robiť s deťmi. Akoby som mala pocit, že chcem dokázať niečo viac, ako len byť učiteľkou v materskej škôlke. Dnes to samozrejme vidím úplne inak a divím sa, že som to vtedy nevidela. Každý človek má nejaké poslanie a k tomu dostal dary, ktorými môže druhým slúžiť. Vôbec nejde o to, aby sme kariérne niečo dosiahli. V Božích očiach je rovnako dôležitá práca predavačky ako aj riaditeľa banky.

   Po štyroch rokoch práce v telekomunikačnej firme som sa vydala a išla na materskú dovolenku. Na jednej návšteve u Čanakyovcov, s ktorými sme boli dlhoroční priatelia, Silvinka, Riškova manželka, dostala nápad, či by sme nahrali piesne pre naše detičky. Boli sme hudobníci – Rišo mal svoju kapelu, ja tiež od 16-tich svoju. Na slovenskom trhu neexistovali vtedy komplexne spracované detské pesničky. A tak sme si povedali, že to spravíme my. Do toho vstúpilo jedno kresťanské vydavateľstvo, ktoré nám ponúklo vydať CD v najnižšom náklade 500 ks, čo sa nám zdalo príšerne veľa, mali sme obavy, čo s tým budeme robiť?! Pri prípravách som vytiahla všetky učebnice zo strednej školy a nahrali sme 36 najznámejších ľudových detských pesničiek a mysleli si, že tým to skončí. Ľudia nám však začali písať, aby sme nahrali ďalšie, lebo tieto už majú napočúvané odpredu aj odzadu. Tak sme vydali druhé CD, tiež s ľudovými pesničkami. Potom sme prepojili obidve moje školy a vydali anglické piesne pre deti, z čoho som sa veľmi tešila. No a štvrté boli kresťanské ukazovačky. Všetko boli iba naše od-povede na to, čo nám Boh cez ľudí posielal do cesty. My ich počúvame a reagujeme na ich návrhy. Keď som pátrala, čo je naším poslaním, prišla som na úplne jednoduchú vec – prinášať radosť deťom a ich rodičom. To je pre mňa dostatočný zmysel mojej práce. A tak sa každý deň modlím za to, aby nás Boh touto radosťou obdarovával, a tak ju môžeme my rozdávať ďalej.

 

Aké problémy môže mať žena tvojich vízií a tvojej povahy?

   To súvisí s okolnosťami, do ktorých sa človek dostane. Posledné tri roky sme mali vyše sto koncertov ročne a každý rok sme vydali DVD a niekoľko CD. Ono je to v pohode, pokiaľ človek nemá rodinu a deti. Ale my a Čakanyovci máme dokopy 6 detí a aj Silvinka, aj ja sme začali pociťovať negatíva nášho častého cestovania. Keď sa to dá, brávame deti so sebou, ale nie vždy je to možné. A tak sme si povedali, že spomalíme tempo. Našou prioritou je predsa naša rodina a naše vlastné deti. A tak napriek tomu, že by sme mohli mať dvojnásobok koncertov ako doteraz, budeme ich mať podstatne menej. Nechceme zmeškať dôležité obdobie vo vývoji našich detí, a tak prísť o krásne vzťahy medzi nami.

   Takže mojím problémom bola neschopnosť povedať nie. Teraz to už dokážem a je to veľmi oslobodzujúce.

 

Aké talenty si už rozpoznala u svojich troch detí?

   Maťko má neuveriteľný talent na jazyky. Jemu stačí raz povedať, raz počuť a on to okamžite chytá. V škole sa nudil, chodil tam nerád, a tak sa nám to podarilo vyriešiť tak, že sme ho preložili do Rakúska na štátnu základnú školu a konečne je spokojný. Tiež ho baví futbal – potrebuje vybehať energiu, ktorá sa nahromadí v škole pri sedení. Je aj hudobne nadaný, aj keď si myslím, že naša najmladšia dcéra je na ňu nadanejšia. Katka od dvoch rokov spieva intonačne absolútne čisto. A má zmysel pre rytmus, tiež veľmi dobrú hudobnú pamäť. Terezka, naša stredná, je na tanec, je to neuveriteľné, ale ona tancuje každú sekundu života, ona ani nechodí normálne, robí lastovičky, piruety a vymýšľa rôzne krokové variácie... A tak chodí na tanečnú a okrem toho hrá na klavíri. Sama si tento nástroj vybrala. Samozrejme sa jej moc nechce cvičiť, ale vtedy ju zas my rodičia musíme podržať a správne motivovať.

 

Zažila som ťa, že neješ čokoládu a sladkosti. Prečo?

   Už som začala, keď mi chýbala energia. Mala som od nej pôst, obetu. 2 roky som ho dodržiavala. Ale potom tým, že sme toho mali tak veľa, som schudla 3-4 kilá, a ja jednoducho musím mať určitú váhu, aby som dokázala fungovať fyzicky aj psychicky, tak som si dala iný pôst, lebo si myslím, že je dôležité sa postiť za veci, na ktorých nám záleží.

 

Na čom si vieš najviac pochutiť?

   To viem presne – grilovaný losos na rukolovom šaláte s bazalkovým olejom, k tomu cherry-paradajky a parmezán – to je moje top.

 

Čo nevieš robiť?

   Nič matematické, nič s financiami, neviem pracovať „na čas“. Veľmi sa namáham pri kontrolách matematických úloh u detí. Okrem toho som nezodpovedná, zabúdam, lebo robím sto vecí naraz a neviem si urobiť systém. Jáj, čas! Často meškám. Áno, je to hrozne sebecké.

 

Ako oddychuješ?

   Oddychujem cestou na koncerty. Čítam si niečo o výchove detí alebo o manželstve. A prihlásila som sa na kurz muzikálového tanca. Tanec bol môj celoživotný nesplnený sen, takže si ho teraz spĺňam. Ešte by som chcela hrať na bicie. Len tak pre radosť, ako psychohygienu. A milujem hory. Tam si viem veľmi dobre oddýchnuť. Minule sme sa vybrali dve mamičky s dvoma dcérami na „babskú jazdu“ na Veľkú Fatru. Bolo to úžasné.

 

Čo vám do rodiny prináša spoločný biznis s manželom a deťmi?

   Sme dobrá konštelácia, za ktorú som Bohu vďačná. Sme výborná trojka – Riško, Mirko a ja. Každý má niečo na starosti a navzájom sa dopĺňame. Mirkovi patrí vďaka za výborné manažovanie Spievankova. Som rada, že sme každý iný a môžeme si vzájomne pomáhať.

 

Čo osobná vízia?

   Čítala som knižku o ľuďoch, za ktorých sa už rodičia modlili, aby našli svoje poslanie na tomto svete a oni ho ozaj našli rýchlejšie ako tí, za ktorých sa nemodlili a ktorí sa ani sami za seba nemodlia. Modlitba je dôležitá na počutie Božieho hlasu, ktorý nám povie, aké je to naše miesto na zemi. Potom už len treba nájsť odvahu ísť za svojou túžbou. Možno sa človek netrafí na prvýkrát, ale dôležitá je vytrvalosť a nevzdať sa. Pre mňa je podstatné počúvať svoje srdce a túžby, veď ich tam nemám len tak. Dáva nám ich Boh. A ako som už spomenula, je dôležité rozvíjať naše talenty a slúžiť nimi ostatným. A naša vízia do budúcna? Modlíme sa spolu vždy, keď cestujeme na koncerty a pýtame si od Boha múdrosť do našich rozhodnutí a aj silu, nadšenie a radosť tie projekty uskutočniť.

 

Ďakujem, že si sa tak osobne a otvorene podelila s našimi čitateľkami so svojimi životnými zážitkami. Veľa pekných pesničiek a Božej inšpirácie!

Alena Ješková