To, čo prúdi, žije

Pri pozorovaní nádhery vodopádov Tatranského Studeného potoka sa mi pripomenul príbeh o vode a skale. Obe sa dohadovali, ktorá z nich je silnejšia. Skala vravela, že je nad slnko jasnejšie, že je to práve ona. Keď padne do vody, zahatá jej cestu, je tvrdá, ťažká a pevná. Voda zas argumentovala tým, že aj ona má silu, veď poháňa mlynské kolesá, dostane sa cez každú špáru a nič živé bez nej neprežije. Skala a voda sa nijako nevedeli dohodnúť a keďže mali času a času, povedali si, že svoj spor rozsúdia o osemsto rokov. A tak skala sebaisto a bez pohnutia stála na svojom mieste a voda po nej vytrvalo stekala. Po dohodnutom čase voda ešte stále tiekla, ba na niektorých miestach presakovala cez pukliny v skale. Skala vymletá storočiami tečúcou vodou zmenila svoju podobu, rozpadala sa.

 

   Tak to, čo bolo statické a zakorenené v presvedčení vlastnej dokonalosti a sily, takým v skutočnosti nebolo. No to, čo bolo dynamické a neustále živé, pretrvalo a zvíťazilo. Napadla mi paralela k životu s Bohom. Som skalou či vodou?

   Skala – som spokojná so životom a vzťahom s Bohom, veď som dobrým človekom, nekradnem, nezabíjam, aj sviatosti mám a poctivo chodím do kostola? V podstate som presvedčená, že som dobrý veriaci človek a nič nebudem meniť, o nič ďalšie sa usilovať, veď všetko je, ako má byť.

   Voda – som si vedomá svojej hodnoty Božieho dieťaťa, no na vzťahu s Bohom musím neustále pracovať. Nestačí, že dodržiavam prikázania. Môj vzťah s ním musí byť dynamický, rozvíjať sa a rásť. Denne sa snažím počúvať jeho hlas cez osobnú modlitbu, Bibliu a kresťanské spoločenstvo. Moje konanie v Ježišovom svetle vytrvalo pretvára moje okolie.

 

Čo si vyberám pre svoj život?

Eva

Stále kráčať

Raz ráno cestou do práce som si čítala v autobuse knižku. Autor sa zamýšľal nad cestou duchovného života, že je lepšie ísť ako stáť na mieste, hoci by človek stál na mieste s dobrým výhľadom. „Je lepšie stále kráčať“ – rezonovalo mi v mysli.

   Večer som bola v kostole. Zrazu na mňa všetko doľahlo – niekoľkotýždňová únava, stres, strach, psychická vyčerpanosť... Bolo mi zle – fyzicky aj duševne. Nič nové – toto som pociťovala už dlhšie – no dnes som už naozaj viac nevládala! Bolo to silnejšie než ja.

 

   Cítila som sa, ako keď som bola na stokilometrovom pochode v Malých Karpatoch (cieľom bolo prejsť 100 km do 24 hodín). Vtedy som tesne za polovicou, pri výstupe na najvyšší bod pochodu, dostala krízu. Kopec mal len 752 m n. m., za normálnych okolností je to vcelku ľahký výletík, lenže keď má človek v nohách už 50 kilometrov, akýkoľvek stupák ho môže zložiť. A mňa zložil. V polovici kopca som sa ledva vliekla. Začala som si klásť otázky, či som nespravila blbosť, že som ďalej pokračovala a či som to nemala radšej vzdať... mám ísť ďalej? Každý krok bol boj a premáhanie. Až som napokon zastala. Musela som si sadnúť. A bolo mi jedno, koľko ľudí ma zatiaľ predbehne a čo si budú myslieť. Ja som proste ďalej nemohla. Sedela som a nešťastne oddychovala. Po niekoľkých minútach som sa napokon postavila a s odhodlaním pokračovať. Išla som pomaličky, namáhavo stúpala, ale išla. A vrchol bol napokon už celkom blízko :-).

 

   Tak takto som sa cítila v ten večer. Že už nevládzem. A nechcem ísť ďalej. Že ten kopec je príliš strmý. A ako dlho sa tu mám na zemi ešte trápiť? Bola som vyčerpaná, opustená, bez nádeje. Z trucu a únavy som si na svojej životnej ceste sadla, že ja už ďalej nejdem. Kašlem na všetko, nejdem! A slzy mi tiekli po tvári. Potrebovala som sa vyplakať a vyžalovať.

   No zrazu – ktosi sa pri mne zastavil. Ježiš sa ku mne zohol a prisadol si na zem. Dovolil mi oprieť si hlavu o jeho rameno a zobral ma do náručia. No plakala som ďalej. Povedala som mu, že ak chce, aby som išla ďalej, musí ma zdvihnúť a podopierať. Že mňa to už nebaví a nechcem ísť ďalej. Proste nevládzem. No nežne mi povedal, že ja sama sa musím začať dvíhať zo zeme, až potom mi môže pomôcť.

   A tak sme tam tíško sedeli a ja som stále plakala. Slzy vyplavovali moju bolesť, strach a úzkosť. Nesúril ma. Nekarhal. Keď som sa vyplakala a trochu upokojila, s malým nadšením som začala vstávať. Pomohol mi a podopieral ma. A neopustil ma ani pri prvých nesmelých krokoch.

   Takže cesta pokračuje. Viem, že nebude ľahká, že ten strmý kopec je ešte stále predo mnou. Ale keď sme sedeli, Ježiš mi povedal, aby som sa nedívala na prudký svah nado mnou, ale jemu do očí a dôverovala mu.

 

Tak poďme na to!

Jana

Autonehoda

Dívam sa do očí môjho trojročného syna. „Na koho sa podobáš?” – pýtam sa ho. „Na maminku, mám oči ako mama, mám vlásky ako mama,” odpovedá s milým výrazom a pritúli sa ku mne. Snažím sa vychutnať si každý okamih tejto chvíle. Je to úžasné, že pre neho znamenám celý svet, že som jeho istota. Je pol deviatej večer, už pôjde spať, jeho staršia sestra a brat už odfukujú vo svojich postieľkach. Iba pred hodinou zaznel zvonček vchodových dverí našej bytovky. Hlas môjho muža mi oznámil: „Príď dolu po deti, nabúral som pri dome do jedného zúfalca, musím sa tam vrátiť.” Preberám plačúce deti. Sú celé, akurát majú na tele červené fľaky od bezpečnostných pásov. Manžel je tiež v poriadku. Auto je celé rozbité, čelný náraz, airbagy vystrelené, policajti, odťahovka.

   Niektoré veci beriem ako samozrejmé. To, že sa ráno zobudím a môžem sa hýbať, že mi môj muž urobí čaj a raňajky, že spolu vychystáme deti, ktoré nás stále zamestnávajú svojimi požiadavkami a otázkami. Že pracujem v práci, ktorá ma baví, že si popoludní vyberiem dcérku zo školy a „trápime sa“ nad prváckymi úlohami, že stále robím rozhodcu medzi chlapcami, že robím dookola „sto“ ženských robôt, že večer čakáme nášho tata, že si sadneme spolu k večeri a pred spaním sa spolu modlíme. Že máme pekný vzťah a dobrý byt. Že môžem písať, hovoriť, usmievať sa a žiť. Práve v tejto situácii som si bytostne uvedomila, že toto všetko mohlo v okamihu z môjho života zmiznúť. Keby mi cudzí hlas v telefóne oznámil: „Váš muž mal autonehodu, je nám to ľúto, ale neprežil.“ Alebo by som sa musela dívať doživotne na utrpenie niektorého z našich detí alebo do ich hrobu. Je zaujímavé, že som nesedela v aute, vždy chodíme spolu, no dnes som akosi nemala žiadnu chuť ísť von, a tak som ostala doma relaxovať. Upratala som a kým hrkotala práčka, čítam si Bibliu – list Rimanom 12. kapitola, ostávam v tichu pred Bohom v modlitbe. Keby som bola tam, už by som toto nepísala. Náhoda? Verím, že nie. Boh si nás vedie svojimi cestami. Je hlboko v našich srdciach, je popretkávaný v našich vzťahoch.

   Dnešok ma zas niečo naučil. Pozerať sa na život pozitívne, vidieť dobré veci, ktorými sme obdarovaní, žiť vzťahy s najbližšími naplno, vážiť si každý okamih, veď ľudský život je taký krehký. Viem, že v ďalších dňoch budem opäť unavená, rozladená, nervózna, reptajúca na svoju celoživotnú zhoršujúcu sa chorobu, na bolesť, na neskoré príchody manžela z práce, na hašterenie detí, na politickú situáciu, na počasie... Človek si toľkými vecami dokáže znepríjemňovať život. Boh nám ho daroval, aby sme ho prežívali naplno a aby sme v ňom zažívali pekné veci, ktoré my ľudia nazývame šťastím. Niekedy sme práve cez ťažké skúsenosti vedení k poznaniu, že každý z nás bol obdarovaný niečím, čo môže prežívať vo svojom bytí ako šťastie.

Evka

Príbeh Jána Damiána

Tieto slová píšem z lásky k Pánovi i malému synčekovi Jánovi Damiánovi, z vďaky za nesmiernu milosť splniť Božiu vôľu a za silu obstáť v skúške viery.

   V treťom mesiaci tehotenstva diagnostikovali nášmu chlapčekovi vážne poškodenie mozgu a deformácie telíčka, ktoré sa nezlučovali so životom po narodení. Napriek naliehaniu a presviedčaniu lekárov dať si ho jednoducho vziať, sme sa s manželom rozhodli chrániť jeho život až do prirodzeného konca a všetko sme zverili do Božích rúk. Bolo veľmi bolestné myslieť na ten koniec, pretože s našimi 4 deťmi sme sa na malinké veľmi tešili. Na druhej strane som cítila, že Pán mi posiela veľa sily a snažila som sa mu úplne dôverovať, že sa o všetko postará. Často som uvažovala nad tým, že dieťatko nosím vlastne pre Pána, ktorému bude ako anjelik na radosť, tak ako všetky neviniatka.

   Veľmi som túžila po tom, aby som ho mohla priviesť na svet a rozlúčiť sa s ním. Hoci si lekári mysleli, že tak postihnuté dieťatko nevydrží dlho, žilo vo mne skoro osem mesiacov. Vtedy si ho sám Pán rozhodol povolať k sebe. S jeho narodením sa spájajú silné zážitky a zároveň skúsenosť byť dieťaťom v náručí milovaného Otca, ktorý má všetko pod kontrolou.

   Noc po nedeli Božieho milosrdenstva 15.4.2012, práve na spomienku sv. Damiána, sa náš synček začal pýtať na svet. Službukonajúci lekár, ktorý ma prijal, neprejavoval úctu k ľudskému životu a spolu so sestričkou mi dali najavo, že takéto postihnuté deti sa nemajú čo narodiť. Dosť to mnou otriaslo, aj keď som to mohla čakať. Chvála Bohu, že existujú aj veriaci lekári s iným prístupom. Neskôr sa však služba vymenila a prišla mladá doktorka, pri ktorej sa synček narodil. Veľmi nás s manželom zranilo, že nám ho nedovolili vidieť a byť s ním, kým mu neprestane tĺcť srdiečko. Napriek tomu, že som doktorke vysvetlila, že manžel chce synčeka pokrstiť, keďže bude synček možno žiť len pár minút, neustúpila. Tak som ju poprosila, aby nám ho pokrstila sama. Keď sa malý narodil, nevedela som ani, či žije, skôr som pochopila, že nie, pretože zo slov lekárov som vyrozumela, že sa narodil mŕtvy. Viac som nevnímala, musela som sa podrobiť poslednému zákroku v narkóze. Po prebratí prišiel manžel ku mne a oznámil mi, že malinký žil len krátko - asi 5 minút. Potom, čo sme sa spolu vyplakali a trochu upokojili, odišiel domov za deťmi. Mňa preložili večer na gynekologické oddelenie. Bola som na izbe sama a cítila som sa veľmi biedne. Z veľkej clivoty a žiaľu ma vyviedol príchod novej pacientky, staršej veľmi milej panej, ktorá prišla na operáciu. Po prvom predstavení som sa dozvedela, že je doktorkou a má pred sebou vážnu operáciu. Takto začali naše spoločne strávené chvíle, ktoré boli Pánom požehnané pre nás obe. Boli sme si navzájom liekom na naše ubolené a ustráchané duše.

   Na druhé ráno prišla za mnou sestrička z novorodeneckého oddelenia vypísať papier o narodení synčeka, o ktorom mi povedala, že sa narodil mŕtvy. Bola som zmätená, veď manžel mi povedal, že žil. Odišla a vrátila sa o chvíľu naspäť s tým, že naozaj, chlapček žil, takže vypíšeme údaje potrebné k vydaniu rodného listu. Deň na to sa manžel z papierov dočítal, že synček žil ešte päť hodín po narodení, čo sa ho mimoriadne dotklo, keď si predstavil, že odišiel z nemocnice vo vedomí, že je po všetkom a pritom jeho chlapček dožil sám niekde za múrmi nemocnice. Cítili sme sa oklamaní a bezmocní, nahnevaní a sklamaní zároveň. Nechápali sme, ako môže dôjsť k toľkým nezrovnalostiam a skresleným pravdám, vypovedaným z úst doktorov. Veď nebol na to dôvod. Ich sa naša bolesť netýkala, tak prečo taká nedôslednosť a hra s ľudskými citmi? Napriek týmto nepríjemným zážitkom som so svojou spolubývajúcou prežila niečo, čo sa dá ťažko vysvetliť, obe nás sprevádzal Pán a dal sa nám pocítiť, že je stále s nami.

   V jeden večer nás prišiel pozrieť mladý kaplán. Chodil po oddeleniach a zisťoval, či niekto nepotrebuje duchovnú službu. Dlho sme sa spolu rozprávali. Moja spolubývajúca bola totiž tiež veriaca, hoci nepraktizujúca, no napriek mnohým rokom stráveným iba prácou, jej čosi chýbalo. Trápenie so zdravím, ktoré prišlo do cesty ako nečakaná prekážka, ju nútilo zamyslieť sa nad celým doterajším živo-tom. Úžasné bolo, že pár dní strávených spolu na izbe v tichu a rozhovoroch ju priviedlo späť k Nebeskému Otcovi. Na ďalší deň išla na spoveď po niekoľkých rokoch. Keď prichádzala po chodbe so širokým úsmevom a pokojom, ktorý vyžaroval z celej jej osoby, bola som veľmi vďačná za všetko, čo Pán pre nás robí a ešte lepšie som mohla pochopiť zmysel bolesti a utrpenia. Práve cez ne sa dostávame bližšie k nemu, k večnej Láske. Nášho synčeka sme pochovali do hrobu nedávno zomrelej babky a s láskou sme sa s ním rozlúčili.

   Ďakujem, Pane, za anjelika, ktorého si nám daroval, ďakujem aj Panne Márii, ktorá nám po návšteve v Medugorji minulého roku vyprosila silu i požehnanie.

Monika