Niekedy treba riskovať

Pri rozhovore s bratom Tomášom Koncom nemôžem nezačať osobne: považujem za obrovské požehnanie, že som mohla detstvo a mladosť stráviť v bratislavskom K-áčku, teda v spoločenstve pri kostole kapucínov. Odmala som tak mohla vnímať františkánsku spiritualitu v praxi – jednoduchosť, blízkosť človeku, záujem a prijatie. Keď mnohé z tohoto niekedy v cirkevnom prostredí postrádam, môžem si vždy povedať, že ľudia sú rôzni a ja som mala šťastie, že som v rozhodujúcom období svojho života natrafila na tých správnych. Jedným z nich je aj Tomáš, kapucín s nevšedným, dobrodružným, ale aj bolestným životným príbehom.

 

Tomáš, ako bratislavský chlapec, „strojár“ pocíti v sebe povolanie k rehoľnému životu?

   Otázka povolania ma trápila od dospievania. Bol som tretiak na strojníckej fakulte a mal som dvadsať rokov. Je to neuveriteľné, ale pripadal som si príliš starý na to, že som sa ešte nerozhodol.

   Tak som si v čase vianočnej lyžovačky dal predsavzatie, že rozhodnutie urobím. Bola polnoc a mali sme spoločnú poklonu na chate v Oraviciach. Tam som pochopil, že sa chcem odovzdať Bohu. Ale skôr ma to ťahalo k životu osoby zasvätenej Bohu osamote, nie v spoločenstve, ani som nechcel byľ kňazom. Po rozhovore so spovedníkom som sa však rozhodol pre kapucínov, ktorí vtedy žili tajné zasvätenie po bytoch v Bratislave.

 

Prečo práve rehoľa kapucínov?

   Fascinoval ma život svätého Františka, ktorý okolo mňa žili kapucíni. Niektorí tajne, iní ako kňazi slúžiaci v pastorácii. Boli veľmi jednoduchí a úprimní.

 

Mal si nejaké predstavy, ambície, alebo si chcel viesť prostý život v kláštore v poslušnosti a v službe?

   Kláštory v 80-tych rokoch neboli. Bral som to tak, že kláštorom je pre mňa celý svet a bratmi všetci ľudia. Myslel som to vážne. S poslušnosťou vtedy problém nebol. Mali sme veľmi zrelých predstavných a ako mladí sme boli veľmi veľkodušní. Po páde komunizmu sa ukázalo, že kláštory majú svoje za a proti a čo sa týka poslušnosti, prišlo veľa skúšok. V podstatných som doteraz obstál. A kláštory by mi nechýbali ani dnes.

 

Mohol by si nám viac priblížiť situáciu s duchovnou literatúrou za socializmu? Ako sa k nej veriaci mohli dostať?

   Knižky ma fascinovali od detstva. Za komunizmu boli mnohé zakázané a iné potichu tolerované. Napríklad Biblia. Ale zohnať v obchode sa nedala veľa rokov. O špeciálnych témach nebolo ani chýru, ani slychu. Spolok sv. Vojtecha vydal niekedy jednotný katolícky spevník a z času na čas nejakú liturgickú knižku. Ako čerešnička na torte vyšla občas prorežimná publikácia či kalendár.

 

Ako si sa dostal k pašovaniu tejto literatúry?

   Pašovať knižky sa považovalo za nebezpečné hrdinstvo. Aspoň v mojom okolí. Preto sa väčšina ľudí bála a ja tiež. Dostal som však reálnu ponuku a vo svedomí som cítil, že treba riskovať. Keby každý povedal nie, knižiek by nebolo. Tak som do toho išiel viac-menej povzbudený názorom, že vtedajší pápež si to želá. On mal pre mňa autoritu a vo svedomí ma to teda zaväzovalo.

 

A ako to celé prebiehalo?

   Knižky zo slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme boli zasielané do Poľska. Vo Varšave ich mal na starosti jeden kapucín a v meste Gluchaolazy iný rehoľný kňaz. Nosili ich v batohoch priemerne raz za mesiac na rôzne miesta v horách na hranici Poľska s Československom, kde ich prevzala slovenská spojka. Zvyčajne išli z každej strany traja ľudia a miesta sa striedali.

   V našich batohoch boli okrem knižiek aj náboženské obrázky a magnetofónové kazety s kázňami saleziána Antona Hlinku.

 

Čo sa stalo, že ťa prichytili?

   To dodnes neviem. Asi sme boli v ten deň málo opatrní, lebo sme išli po snehu a neuvedomili sme si, že hliadka príde na miesto práve v tom istom čase ako my. Ale dnes vieme aspoň to, že z poľskej strany boli naši priatelia dlhší čas sledovaní tajnou poľskou bezpečnosťou. Je skoro isté, že nás chytili náhodou.

 

Nasledujúce obdobie bolo určite veľmi náročné...

   Celkovo som bol vo väzení rok. Z toho v Poľsku štyri mesiace a pár dní. Na Slovensku som bol vo väznici v Košiciach, zastavili sme sa v Ružomberku, spali sme v Ilave a vyšetrovanie prebiehalo hlavne v Bratislave v Justičnom paláci. Zvyšok výkonu trestu som nastúpil až v pondelok veľkého týždňa v roku 1986 v Banskej Bystrici kvôli vojenčine a zdravotným problémom. Najťažšia bola vyšetrovacia väzba s trvaním vyše sedem mesiacov. Bola to obrazne povedané hra na mačku a myš. Väznice boli nástrojom nátlaku vtedajšieho režimu a nerozlišoval sa kriminálny väzeň a politický väzeň. Azda len tým, že väzňov svedomia mala na starosti štátna bezpečnosť.

 

Odpustiť, ale nezabudnúť...

   S odstupom času sa na všetko pozerám inak. Po návrate z väzby mi provinciál povedal, že prvú vysokú školu mám za sebou, hoci som mal len dvadsať rokov. Bola to škola modlitby, vernosti, odpúšťania, ale aj mnohých duchovných bojov.

   O väzniciach v čase komunizmu panujú mýty. Napríklad, že všetci museli páchať zlo a vlastne nikto ho nechcel. Alebo že aktéri moci – sudcovia, stranícky aparát a represívne zložky vrátane donášačov v komunistickom väzení si len neochotne plnili svoju povinnosť.

   Na Slovensku prebehla tesne po páde komunizmu skartácia dokumentov. Našťastie, poľskí vojaci neskartovali spisy, a tak mozaika donášačov na celách je pomerne presná.

   Ja sa snažím odpustiť aj z egoistických dôvodov. Keď odpúšťam, mám v srdci hlboký pokoj. A zabudnúť sa asi nedá. Bol som príliš mladý. To, že teraz začierňujeme mená v spisoch, sa nám v budúcnosti nemusí vyplatiť. Aj keď to zákon niekedy prikazuje.

 

Vedel by si nám sprostredkovať nejaký odkaz pre súčasnosť?

   Ten je najmä v hľadaní hodnôt. My sme ich žili veľmi jednoducho a jasne. Dnes je to ťažšie, lebo fascinácia zlom je občas silnejšia než dobrom. A je tu omnoho pestrejšia paleta dobra a zla.

 

V úvode tohto rozhovoru som vyjadrila, čo mi dalo stretnutie s bratmi kapucínmi. Môžeš to opísať aj „z druhého brehu“? Ako vy vnímate vašu pastoráciu?

   Kapucíni sú úsmevne povedané posledná inštancia. Bezdomovec, sirota, chorý človek, frustrovaný rozvedený partner... to sú kategórie ľudí dneška a prichádzajú k nám. Ťažko je povedať nie a niekedy ešte ťažšie áno. Aj jedno, aj druhé zaväzuje vo svedomí. Preto dnes mnohí kapucíni robia ľudové misie po celom Slovensku, koncertujú, iní sedia v spovednici a ďalší chodia s mládežou do prírody a na chaty. Viacerí pomáhajú bezdomovcom a nemajú to ľahké. Hlavne keď efekt je opačný. Ja som dal posledných desať rokov prednosť spovednej službe, ale nevyhýbam sa ani iným aktivitám. Mám rád omše v prírode alebo v úzkom kruhu ľudí – sú podobné tým z obdobia prenasledovania. Tak predsa mi na tie časy zostali aj pozitívne spomienky.

 

Za rozhovor ďakuje

Zdenka Šujanová