Dieťa v kostole

   Stáva sa vám, že zvažujete, či zobrať dieťa na sv. omšu (bohoslužby) alebo nezobrať? Nebude vyrušovať? Počkať radšej, až vyrastie a bude mať viac rozumu? Ale „prepne v ňom potom niekto gombík“, aby dobrovoľne začalo chodiť do kostola?

   Určite Bohu nič nie je nemožné, no mali by sme mať na pamäti aj Ježišove slová (a teda nie hocijaké): „Nechajte deti prísť ku mne a nebráňte im, lebo takých je Božie kráľovstvo...“ (Mk 10,14–16). Možno to potrvá, kým dosiahnete spokojnosť so správaním dieťaťa i uznanie ostatných veriacich, ale verte, aj táto „práca“ sa vypláca.

   V septembri tohto roku do bratislavského Domu Quo vadis prijala pozvanie Doc. PhDr. Mgr. Patrícia Dobríková, PhD., ktorá pôsobí na Trnavskej univerzite a venuje sa vývinovej psychológii (okrem toho i paliatívnej starostlivosti a klinickej psychológii). Sama je matkou ešte malých detí. Vo svojej prednáške Dieťa v kostole a jeho správanie z psychologického pohľadu „rozbalila“ všetky vývinové obdobia (vrátane prenatálneho) v prepojení so správaním detí v nich. Uviedla, čo je príčinou niektorých porúch správania a ponúkla praktické riešenia na mnohé otázky.

 

Čo a kedy môžeme od dieťaťa vyžadovať

   Poznanie zákonitostí jednotlivých vývinových období dieťaťa je veľmi dôležité. Nebudem všetky rozoberať (mamičky to majú naštudované), spomeniem len niektoré myšlienky z prednášky.

   Veľmi dôležitá je emocionálna výbava. A to už v prenatálnom období. Je známe, že emocionálne vnímanie majú deti od počatia. Bábätká vedia rozlíšiť, či ruka položená na maminom brušku patrí mame či otcovi. Zvyknú sa „natrčiť“ tou časťou tela, ktorú si chcú nechať pohladkať (nôžku, chrbátik, hlavičku...).

   Po narodení dieťa priam potrebuje telo matky. (Ideálne by bolo, keby dieťa po pôrode nechala sestrička aspoň 2 hodiny na tele matky, čiže neumývala ho hneď, nevážila, nemerala. Dieťa vníma vôňu matky, zachytáva tlkot jej srdca, a tak má pocit bezpečia hneď po narodení. Samo sa vyštverá k prsníku a začne sať. Tento ideál sa v nemocniciach len zriedkakedy podarí vydobyť.) 

   Novorodenecké i dojčenské obdobie je tak pre ďalší vývin najdôležitejšie. Dieťa má veľmi silnú potrebu fyzickej blízkosti. Preto sa odporúča do šiestich mesiacov používať nosiče na bábätká. Kočíky sú v tomto období zbytočné. Kočík, zvlášť v socializme, pomáhal oddeliť matku od dieťaťa, preto aj vznikali jasle, aby matky mohli nastúpiť do práce. Naše prastaré mamy však múdro na pole nosili dieťa v plachte na chrbte, ako zvyknú robiť aj africké ženy dnes. Dieťa sa pri nosení upokojuje, učí sa byť v stave pokojnej bdelosti a urýchľuje sa aj jeho rečový vývin. Myšlienka, že tým rozmaznávame dieťa, je už prekonaná. Je to mýtus. Do šiestich mesiacov sa dieťa nedá rozmaznať. (Potom už áno.) Preto je určite nesprávne, keď ho rodičia nechávajú, aby sa samé vyplakalo. Dieťa sa v tomto období nevie samo upokojiť. Treba ho zobrať na ruky.

   Aj na bohoslužbe je dobré mať ho na rukách. Keď je staršie, na kolenách. Teda nie v kočíku. (Iba ak by tam spalo.) Z hračiek (do pol roka veku) mu môžeme zobrať do kostola napr. hryzadlá, hrkálky by ostatných rušili.

   U starších detí (už u batoliat) treba začať nastavovať pevné hranice a snažiť sa trvať na ich dodržiavaní. V tomto veľmi pomôže prítomnosť otca, muža, pred ktorým mávajú deti obyčajne väčší rešpekt. Ešte snáď stojí za zmienku kniha manželov Searsovcov Vzťahová výchova, ktorú Patrícia Dobríková odporúčala.

 

Prečo deti neposlúchajú?

   Môže to byť ich únavou, treba zvážiť, či napr. večerná bohoslužba je vhodná pre vaše dieťa.

   Aj niektoré E-čka v potravinách, v cukríkoch môžu viesť k poruchám pozornosti a hyperaktivite (napr. E 127).

   Alebo sú deti nedostatočne stimulované (napr. pred odchodom do kostola pozerali rozprávky). Ďalej je dobré vedieť, že dieťa potrebuje mať štruktúru, čiže napr. vedieť, čo kedy bude počas bohoslužby nasledovať. Preto je dobré sa už doma na sv. omšu pripravovať.

   Aj váš stres pred odchodom do kostola môže dieťa znervózniť (napr. začnete sa obliekať 15 min. pred odchodom.) Treba vyberať deťom šaty určené pre špeciálne udalosti, ktoré obyčajne nosia len pri výnimočných príležitostiach. Oblečenie nemusí byť drahé. Stačia pekné topánky. Takéto oblečenie pomáha deťom uvedomiť si, že omša nie je bežnou aktivitou.

   Nesprávny môže byť aj váš spôsob komunikácie s deťmi a tým aj výchovy (napr. telesné tresty a neustále príkazy namiesto blízkeho kontaktu, komunikácie z očí do očí). Alebo ak deti nemajú pevné hranice, majú stále potrebu vás skúšať.

 

Praktické odporúčania

• Nenoste na sv. omšu jedlo a pitie (netýka sa to detí do pol roka). Dajte si záležať na tom, aby boli deti najedené, keď idete do kostola. (Výnimkou je nekvapkajúca fľaša.) Patrícia Dobríková spomínala príklad, keď si isté dieťa urobilo na sv. omši hody (rozložilo si keksíky, chipsy na lavičku, a tak sa zabávalo). Kazí to morálku vašich detí, ktoré keď vidia, že to môže niekto iný, pýtajú sa, prečo ony nie. Je dobré vtedy odísť s dieťaťom na druhý koniec kostola, resp. po sv. omši upozorniť mamičku, že je to nevhodné, navyše to kazí ostatné deti.

• Nenoste na sv. omšu hračky. Iba ak aj bábika bude počúvať, čo sa deje pri sv. omši (a teda nebude tam mať módnu prehliadku) a ak autíčko bude počas omše vo vrecku. Je dobré priniesť skôr detskú knižku s kresťanskou tematikou.

• Príďte skôr pred sv. omšou.

• Doma sa s dieťaťom pripravte na slávenie liturgie (so staršími deťmi čítajte žalmy, resp. čítania z liturgie, zaspievajte si nejakú pieseň). Vysvetľujte im symboly.

• Predtým, než vojdete do kostola, pripomeňte deťom ich úlohu, napr. byť tíško, spievať alebo sa modliť a tiež nevyrušovať ostatných, keď sa modlia.

• Keď ste v kostole, seďte vpredu. Ak je to vo vašom kostole možné, čím bližšie k oltáru (nie v oddelených priestoroch, zvlášť ak je to detská sv. omša). Môže vás to desiť a možno zopárkrát nebudete vedieť dieťa udržať v tichosti, ale pre deti je veľký rozdiel, ak aj vidia, čo sa deje. Samozrejme, ak to už vyrušuje ostatných, treba dieťa vyviesť von (najlepšie, keď to urobí otec, muž).

• Malé deti je dobré držať na rukách, mať ich pri sebe. Od troch rokov sú už dostatočne veľké na to, aby mohli stáť, sedieť, kľačať samy (ak nevidia cez lavice pred nimi, necháme ich namiesto kľačania stáť).

• Keď sa dieťa pýta, je dobré v krátkosti mu odpovedať a potom po sv. omši vysvetliť.

• Ak máte dieťa s veľkou dávkou energie, je dobré vyvinúť dostatočnú aktivitu pred sv. omšou. Napr. ísť pešo do kostola (aj 20 min). Dieťa sa unaví a na omši už tak nevymýšľa.

• Po sv. omši vyvoďte následky nevhodného správania (vopred sa ale treba dohodnúť na pravidlách). Nešetrite chválou, ak sa deti dobre správali. 

• Starším deťom vysvetlite čítania a kázeň.

 

   Na záver vás chcem len povzbudiť, aby ste sa nebáli častejšie chodiť na bohoslužby. Aj tu platí: „Opakovanie je matka múdrosti.“ A možno práve v novej situácii vás Pán naučí, ako inak pristupovať k dieťaťu. Niektorí rodičia úsmevne spomínajú, že niekedy sa im zdalo, že jediné, čo dosiahli, bolo nacvičovanie státia a chodenia s nespokojným dieťaťom :-). Deti však rýchlo rastú a sami zistíte, že problém spred niekoľkých mesiacov už nebude problémom. Byť na Eucharistii (bohoslužbách) je pre dieťa dôležité, veď sa aj tu učí mať bezprostredný vzťah k nášmu Ockovi.

Spracovala Ľubomíra Záhorová