Pod vlajkou polmesiaca

(Reportáž)

 

   Mesto dvoch kontinentov. Mesto významných historických udalostí. Mesto mnohých kultúr, národností a náboženstiev. Mesto, v ktorom sa stretáva minulosť s prítomnosťou. Mesto 4-krát väčšie ako celé Slovensko. Vitajte v Istanbule!

 

   Do Turecka som sa chystala služobne. Povedala som si, že keď už budem tak ďaleko, bola by škoda nevyužiť to aj na návštevu Istanbulu. Už nejakú dobu som mala Istanbul v podvedomí ako miesto, kde by som sa raz chcela ísť pozrieť. No nenapadlo mi, že sa tam dostanem tak skoro a – sama.

 

Krátko z histórie

   Byzantion, Konštantínopol, Carihrad. To sú niekdajšie názvy Istanbulu. Toto nové meno nesie oficiálne od roku 1930. Jeho história siaha až do 7. stor. pr. Kr. Sídlil tu napr. cisár Konštantín Veľký (preto názov Konštantínopol) a popri Ríme sa stal hlavným mestom Rímskej ríše. Študovali a žili tu aj bratia Cyril a Metod. O mesto sa viedli kruté boje, až bolo v roku 1453 dobyté a obsadené Turkami. Stalo sa hlavným mestom Osmanskej ríše. V roku 1923 národný hrdina Mustafa Kemal Atatürk vyhlásil Turecko za republiku a stal sa prvým prezidentom. Jeho zásluhou prešli Turci na latinskú abecedu, islam prestal byť štátnym náboženstvom, ženy mali nosiť západné oblečenie atď. Hlavným mestom sa stala Ankara. No aj napriek tomu ostáva Istanbul najväčším mestom krajiny; počet obyvateľov sa vraj šplhá už na číslo 20 miliónov (čo je pre mňa úplne nepredstaviteľné v porovnaní so Slovenskom, ktoré celé má len 5 miliónov...).

 

Prvé dojmy

   Vystupujem na brehu Eminönü – historickej časti mesta, kde strávim najbližších päť dní. A vzápätí ma pohltí pestrý dav ľudí – muži, ženy, deti, Turci, Arabi, Európania, turisti všetkých možných národností... A tohto davu sa mi podarilo zbaviť len málokedy :-). Mám pocit, že ľudia sú všade a vždy. Vlastne nie – ocitla som sa aj v prázdnych uliciach: v sobotu večer, keď boli obchody už zatvorené, ulice mimo pamiatok boli úplne vymreté. Boli tam len stiahnuté žalúzie a kopa odpadkov zapĺňajúcich značnú časť chodníka. Predstavila som si, ako to tam vyzeralo pár hodín predtým – kaviarne, obcho-dy, povykladaný tovar, dotieraví predavači, ľudia prúdiaci hore-dole. Toto je bežný stav v tejto časti mesta – v okolí pamiatok aj v noci. Takže – zaraďte sa, prosím! Niekomu možno ten stály ruch a dianie okolo vyhovuje, ale ja som si na konci môjho pobytu už hovorila, že sa teším späť na naše malé, tiché, čisté Slovensko... :-)

 

Kúpte si, kúpte

   Ostaňme ešte pri nakupovaní. Predavači sú tu naozaj niekedy otravní. Asi je to bežné, no u mňa to bolo umocnené aj tým, že som tam bola sama. Občas som sa aj bála pristaviť a niečo si obzerať, aby ma hneď nezačali presviedčať a nahovárať. Hlavne na Veľkom bazáre (Grand bazaar) som si to naplno „užila“. Veľký bazár je obrovská krytá budova (jeho počiatky siahajú do 15. storočia), v ktorej je tisíc uličiek a milión obchodov. Dobre, tak trochu preháňam, ale od pravdy ďaleko nie som :-). Hneď, ako som vošla dnu, vzdala som sa snahy nejako sa tu orientovať (a to si myslím, že mám ináč celkom dobrý orientačný zmysel). Povedala som si, že sa tu budem len tak potulovať, veď sa raz snáď nejako dostanem aj von. Uličky majú síce svoje mená, ale či existuje ich mapa, vôbec netuším... :-) Jednotlivé časti bazáru majú svoje zameranie – tu sa predávajú šatky, tam oblečenie, inde kožený tovar, zlato, šperky, koreniny... Všetci vykrikovali, núkali, pýtali sa, odkiaľ som (toto bola inak najčastejšia otázka, ktorú som dostávala – Odkiaľ ste?). Mala som v úmysle kúpiť pár darčekov, ale najprv som si chcela spraviť prehľad a porovnať ceny. Ha – lenže to sa nedalo! Ceny nikde neboli uvedené. Na Veľkom bazáre sa takmer výlučne zjednáva! So zjednávaním nemám veľké skúsenosti (vlastne som zjednávala zatiaľ len raz – v Izraeli – a to som bola na seba nesmierne hrdá, že sa mi to podarilo); takže nič iné mi neostalo, len nabrať odvahu, dych a skúsiť.

   Vyhliadla som si mladého predavača, ktorý sa mi aspoň na prvý pohľad zdal ako-tak sympatický. Len čo som spomalila pred jeho obchodíkom (ako správna žena – bol to obchod so šatkami :-) ), oslovil ma, či si chcem pozrieť jeho tovar. „Možno áno.“ Zavolal ma dnu, začal ukazovať a vyťahovať jednu šatku za druhou. Akú by som chcela – veľkú, malú, túto, tamtú? Lenže to som sama nevedela. Chcela som sa len pozrieť a zistiť ceny. Keď privrel dvere obchodíku, lebo na nich bolo zrkadlo, mierne som zneistela. Šatky sa mi páčili, ale prvá cena mi vyrazila dych. A potom to začalo: „Koľko by som za ňu dala?“ No čo ja viem?!... Strelila som cenu menej ako polovicu z jeho. Tak mi ponúkol inú kvalitu, inú veľkosť, milión farieb na výber. „Koľko ich chceš? Jednu, dve tri? Tri ti dám za toľko a toľko... Dobre, tak za menej. Nie?“ Tak ešte znížil. Znížil asi ešte dvakrát a potom už tlačil, aby som si vybrala: „Vyber si, ktoré farby chceš!“ Lenže – ja som sa chcela len pozrieť... Ani doma nekúpim skoro nič na prvýkrát, nieto ešte v Turecku. Ale bol odhodlaný ma zlomiť. No ja som bola odhodlaná mu odolať. Ako sa však dostať z tejto ošemetnej situácie? Mala som už len jediný cieľ – útek. Rozumné vysvetľovanie nepomáhalo – že si rozmyslím a vrátim sa. „Ja ti tú cenu ponúkam teraz. Tak ber!“ – takmer na mňa kričal. V tom strese som nevedela ani vyrátať, koľko to vychádza na eurá. Zdalo sa mi, že mi ponúka dobrú cenu, ale bolo to na začiatku môjho pobytu a ešte som nevedela, koľko si môžem dovoliť minúť na darčeky. Atmosféra sa dala krájať. Napokon som sa musela uchýliť k mne úplne neprijateľnému riešeniu – klamstvu; vymyslela som si zámienku, pod ktorou som mohla vyjsť von a potom som už mašírovala kade ľahšie. Vedela som si predstaviť, že by ma to zjednávanie aj bavilo, keby som vedela, čo presne chcem a koľko som ochotná za to dať. A keby to bolo v mojom rodnom jazyku... Nuž, mám ešte čo doháňať :-).

   Potom som sa po bazáre už len túlala, vnímala jeho atmosféru a obdivovala farebné ornamentálne maľby na stropoch, oblúkoch a stĺpoch. A celkom mimovoľne som sa dostala von – ku podivu tou istou bránou, ako som vošla. Z tohto silného zážitku som bola úplne vyčerpaná a takmer som sa zosypala na najbližšiu voľnú lavičku, čo som našla...

   Kto však rád nakupuje, v Istanbule si príde na svoje. Okrem Veľkého bazáru je tu aj Egyptský bazár a mnohé ďalšie bazáre a obchody sú tu skoro na každom kroku. Zaujímavá je napríklad ulica İstikal Caddesi – niečo ako Obchodná ulica v Bratislave, ale niekoľkokrát dlhšia, širšia a živšia.

 

Pamiatky

   No Istanbul, to nie sú len obchody, ale predovšetkým pamiatky. Mojím cieľom bol palác Topkapi, Hagia Sofia, Galatská veža a potom, čo stihnem.

   Palác Topkapi stojí na cípe pevniny, ktorý obmýva Marmarské more, prieplav Bospor a záliv Zlatý roh. Jeho stavbu nariadil v roku 1459 sultán krátko po dobytí a obsadení Turecka. Palác bol sídlom sultánov a vlády. Je to komplex viacerých budov a nádvorí, ktoré sú prepojené bránami – jedna krajšia a honosnejšia ako druhá (Prenádherná brána, Brána mieru, Brána blaženosti). Za návštevu určite stojí budova ríšskej rady (diván), audienčná sieň, kde vladár prijímal návštevy, knižnica, pavilóny na konci komplexu v záhradách, odkiaľ je pekný výhľad na Bospor a mesto. Architektúra budov je naozaj honosná a pestrá, nešetrili ani zlatom. Mramorové stĺpy, farebné obkladačky na stenách, krásne ornamentálne maľby na stropoch... Zamilovala som sa do farebných obkladačiek! :-) Zväčša prevládala modrá farba, ale dopĺňala ju aj červená a zelená; vzory boli prevažne kvetinové a veľmi rozmanité. Ďalej tu možno vidieť zbierku zbraní, hodín, vystavený je i osmanský poklad (pri ňom bol najväčší „nátresk“, ale práve ten ma najmenej zaujal...). Zaujímavosťou je, že v jednej časti sedí muž, ktorý bez prestania číta z Koránu. Škoda, že som mu nerozumela. Veľkou atrakciou paláca je hárem, kde bývali sultánove manželky. No ten som nenavštívila, lebo sa tam platilo zvlášť vstupné, ktoré sa mi zdalo už vysoké. Pod palácovým komplexom je krásny park, kde sa oplatí spraviť si prechádzku a oddýchnuť po náročnej prehliadke.

   Hagia Sofia – Chrám Božej múdrosti – je asi najslávnejšia stavba mesta. Stojí priamo pred palácom Topkapi a takmer 1000 rokov bola najväčšou sakrálnou stavbou na svete. Chrám postavený v 6. storočí mal pohnutú históriu. Pôvodne kresťanský chrám bol po dobití mesta Turkami premenený na mešitu a od roku 1935 je z neho múzeum. Preto sa tu prelínajú prvky kresťanské i islamské – starobylé mozaiky (Kristus na tróne, Božia Matka s dieťaťom...), cherubíni, moslimská kazateľnica, mihrab (modlitebný výklenok)... Samozrejme, chrám bol doplnený štyrmi minaretmi. Mňa najviac fascinovala veľkosť hlavnej lode – človek sa vnútri cítil taký maličký... Nad hlavami sa vznáša množstvo svietiacich lustrov, farebné vitráže na oknách, maľby, zlato, mramor. Nie som nejaký fanúšik mramoru, ale tu ma fakt dostal – steny boli vykladané krásnymi farebnými mramorovými platňami so zvláštnymi vzormi, na ktoré som sa nevedela vynadívať. A ešte ma uchvátili ornamentálne hlavice stĺpov. No, je tu čo obdivovať...

   V jednej línii s palácom a Hagia Sophia stojí parádna fontána (krásna hlavne v noci svojím farebným osvetlením), no hlavne známa Modrá mešita. Nie, nie je to ako bratislavský Modrý kostolík, mešita je zvonka obyčajná sivá, zaujme len svojou veľkosťou a šiestimi štíhlymi minaretmi. Jej meno je odvodené od toho, že vnútornú výzdobu vraj tvorí 20 000 modrých obkladačiek s rôznymi vzormi. Na stenách a strope sú tiež početné červeno-zlato-modré ornamenty a úryvky z Koránu.

   Navštívila som viacero mešít – spočiatku ma veľmi priťahovali, lebo som bola zvedavá, ako to vyzerá vo vnútri. Všetky boli pekné – niektoré bohato zdobené, iné jednoduchšie. Nechýbali krásne ornamentálne svieže maľby, farebné obkladačky, lustre. No pôsobili na mňa len ako umelecké diela, chýbala mi v nich hmatateľná Božia prítomnosť. Hoci som v nich videla aj modliacich sa mužov, pripadalo mi to len ako divadlo. Inak, čo sa týka návštevy mešít – môže ísť dnu aj žena (v niektorých len do oddelenej časti pre ženy), no musí mať zakrytú hlavu a ramená. A všetci (aj muži) sa musia vyzuť. Našťastie tam majú parádne hrubé koberce :-).

   V Istanbule je veľa toho na pozeranie. Kto má rád umenie, nech navštívi Múzeum mozaík. Neobišla som ani Galatskú vežu na opačnom brehu Zlatého rohu. Vstupné sa mi videlo síce predražené, ale keď už tam chodia všetci... Je odtiaľ pekný výhľad široko-ďaleko, kam len oko dovidí, všade sa rozprestierajú chápadlá Istanbulu. Voda, mosty, budovy, cesty... Silueta mesta je iná, na akú sme zvyknutí – v našich končinách sa do výšky týčia veže kostolov; tu sa týčia štíhle minarety, prípadne mrakodrapy.

   Ešte na jednu atrakciu som sa nechala nalákať. Všetci tvrdili, že byť v Istanbule, to nejde bez plavby po Bospore. No, nebolo to zlé, ale žeby som bez toho neprežila... Ale bolo zaujímavé sa plaviť prieplavom s vedomím, že jeden breh je Európa a druhý už Ázia.

 

Doprava

   Keď už som pri tej plavbe, mňa najviac fascinoval jeden typ ich mestskej dopravy; lebo okrem metra, autobusov, električiek (ktoré sú tam neskutočne dlhé), majú aj lode. Áno, lode ako MHD. To sa mi páčilo – viac ako drahá plavba po Bospore. Spájali predovšetkým európsku a ázijskú časť, lebo cez Bospor vedú síce 2 mosty, ale často sú tam vraj zápchy. A tak som cestu na letisko volila radšej po vode; lebo tam nehrozí zápcha :-). V Istanbule sú dve letiská (tretie sa stavia) – jedno na európskej a jedno na ázijskej strane. Aby to bolo dobrodružnejšie, letela som z toho ázijského (dôvod bol v skutočnosti iný – lety odtiaľ boli lacnejšie). A už cestou z letiska do centra som si uvedomovala rozsiahlosť mesta – autobus si to šinul hodinu z letiska po diaľnici – len na breh ázijskej časti.

 

Kresťanstvo a Istanbul

   V Istanbule je okrem mešít aj množstvo kresťanských chrámov; väčšina je východného obradu, ale sú tu aj protestantské a katolícke chrámy. Podarilo sa mi navštíviť tri katolícke kostoly. Veľmi som bola rada, že sviatok sv. Petra a Pavla som mohla osláviť v Kostole sv. Petra a Pavla. Omša bola slávnostná, no veľmi srdečná. S pánom biskupom a kňazmi najrôznejších národností. Aj samotná omša bola multijazyčná – taliansko-francúzsko-anglicko-nemecko-turecká. Veľmi dobre som sa tam cítila a nedokázala som utajiť slzy vďačnosti Bohu za jeho ochranu a prítomnosť. Tam som sa konečne necítila sama.

   Ďalší kostol bol Santa Maria Draperis, ktorý spravujú františkáni. V ňom som bola na nedeľnej omši, ktorá mala byť španielska, ale opäť bola rôznojazyčná. Dokopy nás bolo na omši asi 14 (verím, že nízky počet bol len kvôli tomu, že bol už večer) a pred omšou sa kňaz s každým najprv zvítal.

   Oba tieto kostoly sú veľmi milé, s peknou výzdobou a pomerne malé. Sú dosť skryté, ak o nich človek nevie, ľahko ich prehliadne. Naopak, Kostol sv. Antona Paduánskeho nemožno prehliadnuť – jeho veže sa týčia hrdo do výšky. Je to veľký kostol s gotickými stĺpmi a oknami a zvonku na mňa pôsobil vianočne. Je totiž postavený z hnedých tehličiek, pomedzi ktoré sú vtrúsené aj biele tehličky, takže to vyzerá, akoby snežilo.

 

A či som sa tam nebála?

   No, pochopila som, že nie je úplne bežné, aby sa v Istanbule túlala sama žena-Európanka :-). Ale netreba provokovať – správaním či oblečením – a treba sa obrniť voči pokrikujúcim Turkom. Zo začiatku som ich tvrdo ignorovala a obchádzala, ale po čase mi to už bolo smiešne a občas som s nimi prehodila aj slovko-dve. Smiala som sa, že toľko pozvaní na čaj a na kávu som nedostala za celý svoj život :-).

   Keď mám ale pravdu povedať, do Turecka a zvlášť do Istanbulu som išla s istou dávkou strachu. Lebo všetci sa divili, že idem sama... A krátko predtým boli v Istanbule veľké nepokoje. No našťastie sa tesne pred mojím príchodom utíšili. Len raz som tam pocítila skutočný strach – keď som sa musela predrať cez pochod homosexuálov – zatarasili celú ulicu, na ktorej bol kostol a ja som mala akurát namierené na nedeľnú omšu... Ale inak som celý čas cítila, že hoci som tam sama, tak nie som sama. Cítila som, že Boh je nado mnou a úplne úžasne viedol moje kroky :-).

Jana Májeková

Po meči a po praslici

(fejtón)

 

   Ako mama a učiteľka som vždy bola fascinovaná pozorovaním súrodeneckých konštelácií. Dokonca som sa cítila kompetentná dohovárať mamičkám chlapcov z mojej triedy, ako ich majú viesť k slušnému správaniu a krotiť ich bujný temperament. Vec sa má totiž tak, že ak k vašej ušľachtilej kvetine (rozumej dcére) pribudne časom ešte jedna (alebo aj dve), máte na niekoľko rokov zaistený život v pokojnom a bezpečnom prostredí, obklopený bižutériou všetkého druhu, blonďatými česacími hlavami a najnovšími modelmi bábik Barbie.

   Pokiaľ k ušľachtilej kvetine pribudne potomok mužského rodu, mierumilovná idyla sa začne vytrácať. Vďaka súrodeneckej konštelácii – prvorodená dcéra, druhorodený syn, sa tento proces udeje nenápadne a plazivo, realita je však o to tvrdšia. Ja som sa o nej naplno presvedčila po nástupe môjho benjamínka do škôlky. Zhodou okolností to bol rovno nástup do škôlky v Amerike, kde je všetko akési zrýchlené a aj od 5-ročného fafrnka sa očakáva, že už ovláda aspoň polovicu abecedy a tú druhú zvládne hneď nasledujúci týždeň.

   Kým staršia kvetina v americkej škole poslušne sedí a nasáva vedomosti, jej rebelujúci brat sa rozhodne svoju vzburu prejaviť otvorene.

   „Nesúď svojho suseda, kým si nechodil tri dni v jeho mokasínach“, hovorí staré indiánske príslovie a na mne sa malo naplniť.

   Hneď po prvom dni si ma naša Mrs Poppins začala veľmi podozrivo premeriavať, nakoľko sa synátor vedel podpísať len veľkými tlačenými písmenami a nie požadovaným prvým veľkým a ostatnými malými. Nasledujúce dni som sa ocitla presne v pozícii cepovaných rodičov z mojej bývalej triedy ešte toť na Slovensku. Už len slová „Počkajte na mňa 10 minút, prosím“ vo mne vedeli vyvolať žalúdočnú nervozitu.

   Ach, ako dobre poznám postup, ktorý bude nasledovať. 

   Začne sa obligátnymi pochvalami môjho bystrého dieťaťa a vyzdvihovaním jeho silných stránok. Následne prejdeme k nežiaducim javom v jeho správaní:

- neustále odlepuje a zalepuje suché zipsy na svojich teniskách,

- počas trénovania malého tlačeného b ostentatívne šramotí hrncami v detskej kuchynke,

- pri počítaní do 5 zámerne ukazuje o jedno číslo viac, než vidí predmetov na obrázku,

- z trojuholníkového pravítka a dvoch ceruziek si zostrojí improvizovanú stíhačku, ktorou mieri na pani učiteľku,

- namiesto toho, aby počarbaný pracovný list podpísal svojím menom, opíše naňho z tabule meno svojej učiteľky,

- pri odpovediach na konkrétne otázky používa slovíčka „yes“ a „no“ náhodne.

 

Čo robiť?

   Ostáva mi len dôkladné spytovanie svedomia a bôľny odkaz do ďalekej vlasti:

   Odpusťte, slovenské mamičky, ktorých synom som na polroku udelila pokarhanie triednym učiteľom! Zdravím vás, chápem vás a odkazujem vám, že som sa už dosť nachodila vo vašich mokasínach!

   Verím, že všetko šťastne prekonáme, prenesieme sa cez malú aj veľkú násobilku a že raz z tých našich laganov predsa len niečo bude. Howgh!

Zdenka Šujanová

... a Pánova ruka bola s ním

Chválim ťa, Pane, 

že som vznikol tak zázračne...

 

Narodenie posla

pred Kristovou tvárou,

tak 

úzko prepojené

s tajomstvom vtelenia.

Boh od večnosti

vo svojej mysli nosil 

nový život.

 

Nad hlavou

rozprsknuté drahokamy jeho noci

a pohľady uprené

k zemi.

Jediná túžba

v hrudi drieme –

rozbehnúť sa

k nebeskému košu

chleba.

A On,

v nesmiernej láske

ponúka nám

seba.

 

Bože môj,

ako často zabúdame,

kde hľadať poklad –

a je na dosah.

Čaká

v chráme,

len vzhliadnuť

a celkom sa

otvoriť.

Pán žatvy,

pošli ma na svoje pole,

dotvor ma

podľa svojho srdca,

aby som nezišiel

z cesty poslania

a plnil

Tvoju vôľu celú.

 

... a moja odmena? – u môjho Boha.

Milan Tuma