Kamaráti z Drahuškova

   Ak sa raz budete prechádzať myjavskými kopanicami a zatúlate sa až neďaleko obce Krajné, okrem čarovnej prírody vás nepochybne uchváti ešte jedno rovnako čarovné miesto. Dve budovy – jedna, ktorá vznikla rekonštrukciou starej dedinskej školy, druhá pripomínajúca škandinávsku architektúru. A okrem toho malé hospodárstvo, sad, záhrada, pasienky a preliezky. V tej chvíli budete hľadieť na Drahuškovo.

 

   Drahuškovo – slávnostne otvorené pod záštitou Stanislava Štepku v septembri 2010 – je na Slovensku unikátom. Zariadení pomáhajúcich dospelým autistom a ľuďom s podobnými postihnutiami môže byť síce viac, avšak len Drahuškovo je domovom komunitného bývania. Naším cieľom totiž nie je, aby kamaráti (ako nazývame svojich klientov) prežili pokojný život vo svojom vlastnom svete. Usilujeme sa o to, aby zo svojho sveta čo možno najviac vystúpili a v rámci svojich maxím boli tvoriví, usilovní, pracovití, pomáhajúci, aby komunikovali s okolím, boli progresívni v sebaobslužných činnostiach, veselí, spokojní.

   Hoci dni našich kamarátov – vzhľadom na ich väčšinovú diagnózu – sa musia vyvíjať podľa striktných stereotypov, v rámci každej aktivity sa nájde štrbinka, cez ktorú na nich dýchne niečo nové, kreatívne, akási zmena.

   Po prebudení si odnesú do práčovne použitú bielizeň, povenujú sa hygiene a vzápätí si vedno vykračujú na rozcvičku. Po raňajkách pracujú v tvorivých dielňach – v hrnčiarskej modelujú z hliny, glazúrujú drobné predmety (srdiečka, zvončeky či anjelov), ale aj hodiny alebo hrnčeky. V multifunkčnej dielni pletú košíky z papiera, majstrujú pohľadnice, kreslia, maľujú. A stolárska dielňa, to je rodisko našich utešených vtáčích búdok a kŕmidiel, ba zavše aj veterných mlynov. Neskôr nasledujú pracovné aktivity, výsledkom ktorých je čisté a upratané Drahuškovo, nachystaná desiata a olovrant, vypraná, vysušená a poskladaná bielizeň, úrodná záhradka, zrecyklovaný odpad, pohrabaná tráva a mnoho iného. Na desiatej kamaráti naberú nové sily, aby sa vzápätí vydali za drahuškovskými zvieratkami, ktoré sú súčasťou animoterapie i života kamarátov. Naša Livka nájde všetky slepačie vajíčka a v nádobke ich odnesie pani kuchárke, Peťko vykydá hnoj ovečkám a kozičkám, Martin ho s fúrikom odvezie na hnojisko, Andrej vyčistí boxy zajačikom, Maricka všetkým zvieratkám naleje vodu a nakŕmi ich. Naši spokojní šikovníci zatvárajú hospodárstvo, tešiac sa na predpoludňajšiu komunitu, na ktorej sa, sediac v kruhu, pochvália za dopoludňajšiu činnosť a zaspievajú si podľa vlastného želania. Po obede a obedňajšom odpočinku nastáva čas na rôzne vzdelávacie aktivity (globálne čítanie, skladanie puzzle, stavebníc, práca s glóbusom, čítanie i počítanie) a hneď potom hudobná, na ktorej sa kamaráti – každý deň v rámci iného hudobného žánru – vytancujú či popracujú s hudobnými nástrojmi. Po olovrante idú buď na kratšiu alebo dlhšiu prechádzku, do telocvične v Krajnom alebo na plaváreň. Príjemne unavení kamaráti vedia, že už o niekoľko minút ich čaká relax – chvíľka na tulivakoch a v hojdacej sieti za zvukov príjemnej relaxačnej hudby – a neskôr lahodná večera. Po nej na druhej komunite zhodnotia svoje popoludnie a vychystajú sa na večernú hygienu.

   Navonok jednotvárny život dáva našim kamarátom prepotrebnú istotu, pocit pravidelnosti a činorodosti. Hoci sa zdá byť prostý a ľahký, nie je to tak. Práca s autistami je síce krásna a napĺňajúca, najmä ak vidíte čo i len drobný progres (keď kamarát začne používať príbor, je ochotný pomôcť, povie, čo si želá, zvládne rozladenosť bez prejavov agresivity voči sebe alebo svojmu okoliu a mnoho ďalšieho), zároveň je však veľmi náročná a vyčerpávajúca. V Drahuškove sa, našťastie, môžeme oprieť o výborných ľudí, ktorí s našimi kamarátmi denno-denne pracujú trpezlivo, starostlivo a zodpovedne. Pomáhajú im pri tom asistenti, tvoriaci samostatnú kapitolu Drahuškova. Ešte nedávno bolo niekoľko mladých dievčat a chlapcov súčasťou detských domovov, zatiaľ čo dnes sú pomocníkmi našich kamarátov a pravou rukou našich zamestnancov. Drahuškovo sa stalo ich útočiskom, v ktorom sa učia zmysluplne pracovať, hospodáriť so svojím zárobkom, spolupracovať so zdravými i hendikepovanými, slušne žiť, byť užitočnými...

   Veď napokon, vypovedá o tom i drahuškovské motto: „V živote má zmysel len to, čo sme urobili pre druhých.“

 

   Pomôžte nám, prosím, pomáhať našim kamarátom – www.drahuskovo.sk (drahuskovo@drahuskovo.sk).

   Ďakujeme!

Mgr. Miroslava Obuchová, PhD.