Pestrá jeseň života

„Mladosť nie je čas života, je to stav mysle... Ľudia starnú len vtedy, keď opúšťajú svoje ideály. Rokmi zvráskavie koža, ale keď sa vzdávame entuziazmu, zvráskavie i duch. Sme takí mladí, aké sú naše túžby, aká je naša viera v nás samých a budúcnosť, sme takí starí, aké je naše zúfalstvo.“

(Neznámy autor, Zdravoveda, Osveta 1989, s. 514)

 

   Staroba predstavuje zavŕšenie, naplnenie života. Je obdobím bilancovania, prehodnocovania. Pri nenaplnenom živote sa môže dostaviť pocit zúfalstva. K spokojnosti a šťastiu (nielen v starobe, ale celkovo v živote) prispieva aktivita a pocit človeka, že je potrebný.

   Obdobie staroby sa začína od 65 rokov, nadväzuje na obdobie stredného veku (30 – 65 rokov), ktoré je charakteristické tvorením, ale aj starostlivosťou o rodinu, domácnosť. Vďaka pokročilej medicíne a nízkej pôrodnosti budú ľudia v postproduktívnom veku postupne tvoriť čoraz väčšiu časť vyspelého sveta.

   Kult mladosti a krásy v súčasnosti (najmä ženám) veľmi sťažuje prijatie staroby a znakov, ktoré nesie. Pritom vrásky a šediny sú prirodzené a mnoho ľudí bojom proti starobe stráca čas, ktorý by mohli prežiť zmysluplnejšie.

   Staroba prináša choroby, upadanie psychických a zmyslových schopností. Strata zrakovej a sluchovej ostrosti sťažuje orientáciu v prostredí a môže ovplyvňovať i ostatné poznávacie procesy. Výsledkom je únava, napätie, sklon k afektívnym výbuchom, úzkostlivosť alebo i depresia. So starobou sa spája spomalenie psychomotoriky, reakčného času, dochádza k útlmu pamäťových procesov, ukladania a vybavovania informácií. Je narušená krátkodobá pamäť – starí ľudia veľmi rýchlo zabúdajú, čo aktuálne robia, kam niečo položili, kto im čo povedal... Dlhodobá pamäť však ostáva zachovaná, pamätajú si pomerne presne zážitky z mladosti, neustále sa k nim vracajú. Často sa vo svojich myšlienkach a rozprávaní zážitkov pohybujú v minulosti, kedy boli v plnej sile, keď bol svet pre nich bezpečnou a pochopiteľnou pôdou. Svoje skúsenosti ponúkajú mladým, ktorí ich môžu prijať alebo odmietnuť.

   Môžu sa vyskytnúť problémy s vybavením si potrebných slovných výrazov. Niektorí starí ľudia majú tendenciu opakovať už povedané a tí, ktorí trpia nedoslýchavosťou, nemusia všetko rozumieť, a tak im unikajú určité informácie. To zvyšuje napätie a spôsobuje vyhýbanie sa kontaktu s inými ľuďmi – aby zamedzili vysvetľovaniu a vypytovaniu sa.

   Starí ľudia sa horšie prispôsobujú a učia niečomu novému. Skôr dávajú prednosť stereotypu a rutine. Sú citovo labilnejší a horšie prežívajú svoje emočné prejavy. V starobe sa zvýrazňujú rysy osobnosti – zameranosť na seba sa prejavuje sebectvom, spoločenskosť sa môže prejaviť ako dotieravosť alebo naopak prehĺbená uzavretosť môže viesť až k samotárstvu.

   Starý človek si uvedomuje blízkosť smrti, čo je umocnené postupným odchodom blízkych ľudí, rovesníkov. Zvyšuje sa pravdepodobnosť straty partnera. Často si hovorí, kedy bude rad na mne?

   Úbytok kompetencií u starého človeka zvyšuje neistotu, znižuje sebadôveru, čo má za následok opatrnosť, nerozhodnosť, podozrievavosť, vzťahovačnosť, neznášanlivosť či puntičkárstvo. Starí ľudia majú nižšiu toleranciu záťaže, často sú prehnane úzkostliví, večne nespokojní.

   Aj u mladého človeka vzniká nespokojnosť, ak má pocit, že nie je potrebný, že nemá v spoločnosti žiadnu funkciu. Človek odchádzajúci do dôchodku stráca nielen sociálnu rolu, ale aj sociálne vzťahy. Preto je dôležité, aby si čo najdlhšie udržal aktivity i vzťahy, prípadne sa pokúsil ich nahradiť inými. Ak si ich nenájde, postupne sa izoluje. Najskôr sa nudí a je podráždený, neskôr príde pasivita, apatickosť a lenivosť. Pre starších ľudí je preto veľmi dôležitý kontakt so svojimi najbližšími, susedmi, priateľmi a najmä ľuďmi rovnakej vekovej kategórie, pričom kontakt s vrstovníkmi im prináša väčšie uspokojenie ako kontakt s mladšou generáciou. Ide o tzv. generačnú solidaritu, kedy sa vedia viac pochopiť a majú rovnaké názory a skúsenosti. Mnohí starí ľudia majú náhradného spoločníka, zviera, vďaka ktorému si vytvárajú sociálne teritórium (venčenie psa v okolí umožní nadviazať nové vzťahy so susedmi), alebo udržiavajú kontakty s ľuďmi telefonicky, prípadne cez internet.

   Ak človek trávi svoju starobu v kruhu svojich blízkych, ktorí mu dajú pocítiť jeho potrebnosť, ak má možnosť prispieť svojimi schopnosťami a cíti, že je milovaný, potom naozaj môže mať peknú jeseň života. Avšak seniori potrebujú mať aj súkromie, byť chvíľu sami. Hoci sú nesmierne radi, keď k nim na návštevu prídu deti a vnúčatá, sú aj radi, keď odídu.

   Podstatné je, aký postoj zaujal človek voči starobe – či ju prijal, alebo sa bráni a popiera ju. Môžeme hovoriť o týchto piatich stratégiách zvládania staroby:

1. Konštruktívna stratégia: človek ostáva aktívny, má radosť zo života, udržuje dobré vzťahy s ľuďmi, prijíma smrť bez nadmerného strachu, nechýba mu humor, rozvíja svoje záujmy, dokáže sa presadzovať, má potešenie v jedle, v práci.

2. Stratégia závislosti: takíto ľudia majú sklon k pasivite, závislosti na druhých, nemajú ambície, nevedia sa rozhodnúť.

3. Obranná stratégia: prejavuje sa prehnanou aktivitou, ktorá má za úlohu odpútať myšlienky týkajúce sa témy smrti. Takíto ľudia reagujú podľa zvykov a sú pedantní.

4. Stratégia hostility: dávajú všetko za vinu ostatným, sú podozrievaví, agresívni a stále sa sťažujú.

5. Stratégia sebanenávisti: agresia je v tomto prípade obrátená voči sebe. Takíto ľudia sú na seba veľmi kritickí a smrť vnímajú ako vyslobodenie z neúspešného života.

 

   Naši starí rodičia prežili veľké zmeny v spoločnosti, zažili obrovský technický pokrok a mnohým veciam nerozumejú. Robia veci komplikovane, hoci by si mohli mnohé uľahčiť a tvrdohlavo nástoja na starých spôsoboch, v ktorých vidia oporu, lebo tak to robili ich rodičia. My mladší žijeme v podstatne rýchlejšom tempe. To, čo sa starým ľuďom zdá byť dôležité, je pre nás nepodstatné. Ich svet odchádza a prichádza nový, cudzí, nepriateľský svet, ktorý im nerozumie.

   Čím ďalej, tým budeme starší aj my, budeme starnúť vo svete, ktorý už bude iný. Ako si to zariadime? Ako vychováme svoje deti, tak sa o nás na starobu postarajú. Musíme im ísť príkladom prejavením úcty, ochotou zastaviť sa a počúvať. Záleží aj na tom, aký máme rebríček hodnôt a aké miesto má v ňom ľudský život.

   V Biblii sa slovo staroba v rôznych pádoch vyskytuje spolu 32-krát, slovo starec 12-krát a slovo starý 25-krát. Biblia kladie dôraz na úctu k starobe. „Nepohŕdaj nikým pre starobu, veď aj my ideme do staroby.“ (Sir 8,7) Samotná dĺžka života však nerobí starobu hodnou cti, nezaručuje múdrosť (Múd 4,8). Staroba je čas, kedy zožneme to, čo sme siali svojím životom, keď zužitkujeme to, čo sme sa naučili. Náš spôsob myslenia, vzťahy k druhým i sebe vplývajú na náš život. Autor knihy Sirachovec hovorí: „Závisť a hnevlivosť skracujú život a (mnohé) premýšľanie privádza predčasne starobu.“ (Sir 30,26) A v Knihe kráľov sa píše, že Dávid zomrel „v krásnej starobe“.

   Život je darom od Boha, Toho, ktorý nás raz prijme k sebe, ktorý nás draho vykúpil krvou svojho Syna. A tento život má veľkú cenu v každom okamihu.

Mgr. Lucia Drábiková, PhD.
Zdroje: Vágnerová: Vývojová psychologie II; www.aksen.sk – aktívny senior; Zdravoveda