Ako otvárame dvere?

Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený. (Jn 10,9)

 

   Počas prestávky na duchovných cvičeniach rodín som pozorovala trojročného chlapčeka. Vytrvalo sa snažil dostať cez dvere do prednáškovej miestnosti. Boli to „lietačky“ bez kľučky, no otvárali sa len jedným smerom. Do miestnosti viedli len tieto dvere. Ak chcel dosiahnuť svoj cieľ, musel použiť práve túto cestu. Najskôr skúšal tlačiť, ale dvere nepovolili, otvárali sa totiž „k sebe“. Po pár neúspešných pokusoch vyskúšal inú techniku – ťahal k sebe, no dvere sa pohli len o pár centimetrov, lebo stál príliš blízko a zavadzal si vlastným telom. On sám zabraňoval dverám, aby sa mu otvorili. Začal plakať. Začula ho mama, prišla, vzala za ruku, prihovorila sa mu, ľahučko otvorila dvere. Za okamih mi Boh jednoducho cez dieťa ukázal, čo mi chcel cez tento čas povedať.

   Správnou cestou je snaha kráčať životom s Ježišom Kristom. Ak sme na túto cestu nastúpili, môžeme rásť, no i stagnovať. Zasekneme sa, ako chlapček z príbehu. Buď tlačíme nesprávnym smerom, alebo si zavadziame. Táto životná situácia môže trvať v našom živote chvíľu alebo aj zopár rokov.

   Boh rešpektuje voľbu človeka. Možno dvere vôbec nehľadáme – úplne odmietame Boha, alebo aj pri nich stojíme, no tlačíme nesprávnym smerom – poznáme Boží zákon, no prispôsobíme sa svetu a vytvoríme si vlastnú životnú filozofiu.

   Bôžikom muža sa môže stať práca. Dáva do nej všetko, svoj čas, svoj um, svoje sily. Jeho práca, budovanie firmy či kariéra sú jeho prioritou. Všetko ostatné odsúva bokom. Je presvedčený, že všetko má vo svojich rukách. Nadobúda falošný pocit nezávislosti, istoty, dôležitosti a riadenia vecí. Novodobý Adam často ľahko zabudne na Toho, ktorý je pôvodcom jeho šikovnosti a nápadov, kto udržuje jeho sily. Zabúda na Boha, ktorý ho v živote podopiera a mnohokrát aj nesie. 

   Bôžikom ženy sa môže stať vzťah. Žena dokáže do vzťahu vložiť všetko. Iba individuálne môžeme každá za seba posúdiť, koľko energie a obety dávame. Je našou životnou prioritou spokojnosť manžela, detí, partnera, kamarátky? A ak sa vzťah neuberá smerom, ktorý sme si predstavovali, ba dokonca sa rúca, trasie sa v základoch a rúca sa s ním aj „náš svet“? Potom sme viac zamerané na vzťahy s ľuďmi ako na vzťah s Bohom. Takto dvere neotvoríme a pravú cestu nenájdeme. V konečnom dôsledku a napriek všetkým pozitívnym skutočnostiam ostáva náš život nenaplnený.

 

   Práca aj budovanie vzťahov sú vo svojej podstate správne, Bohom darované a žehnané. Nesmú byť však absolútnou prioritou a zmyslom života, aby nenadobudli podobu modly povestného Baala, za ktorým chodíme namiesto uctievania Boha pravého. Boli sme stvorení, aby sme Boha poznávali a milovali, uctievali chválou i aktívnym rozhodovaním sa pre konanie dobra.

 

   Boli sme stvorení z lásky a pre lásku tu na zemi i pre náš večný domov. Ježiš Kristus nám vydobyl svojou smrťou spásu, stačí ju len prijať. Rozhodnúť sa pre neho, On je zmysel nášho bytia. Stačí jednoducho, tak ako chlapček z nášho príbehu, zavolať na Otca, Ježiša Krista, Ducha Svätého. On počuje, vezme nás za ruku a otvorí dvere.

Eva Nipčová