Stretnutie v Amerike

V časoch socializmu nás učili, že z Ameriky idú ku nám iba samé zlé veci. Ja som si odtiaľ priniesla najlepšiu vec na svete.

 

   Začalo sa to tým, že sestra išla na jeden rok študovať do USA a dostala sa do kresťanskej rodiny. My sme s manželom boli neveriaci a vlastne celá naša rodina. To nám však neprekážalo, aby sme ako správni Slováci využili možnosť za výhodných podmienok sestru navštíviť, ale najmä sa na vlastné oči presvedčiť , ako to s tou Amerikou naozaj je.

 

   Po prílete do Kalifornie sme sa pripravovali na týždňovú spoločnosť manželov, ktorých sme nikdy predtým nevideli a nepoznali. Taxík z letiska nás vysadil pred ich domom, kde sme nahodili strojený úsmev vediac, že nech by boli akíkoľvek nesympatickí, nadutí, falošní a nepríjemní (ako sme sa v škole o Američanoch učili), musíme to vydržať a usmievať sa až do konca. Sme predsa najbližší týždeň odkázaní na ich postele a jedlo. A tiež na auto, pretože presuny v Amerike sú bez auta v odľahlejších častiach takmer nemožné.

   Potom, ako nám ukázali našu izbu a pozvali nás ku stolu, sme si všimli plagát v jedálni: Boh je neustálym poslucháčom každého rozhovoru. Nevenovali sme mu pozornosť. Jedli sme dobrú teplú večeru a bavili sa. Napodiv, ich úsmevy boli úprimnejšie ako naše. Z ich otázok a rozhovorov bolo cítiť nefalšovaný záujem o nás, naše životy, o to, čo máme radi, ako sa cítime, čo nás teší, z čoho sme smutní. Len čo sme v ten večer ostali v našej izbe s manželom sami, naše reklamné úsmevy zahanbene spľasli. Nevedeli sme, čo sa deje. Žeby Boh, v ktorého sme neverili, bol s nami pri stole v ten večer a počúval celý náš rozhovor? Bol to nezabudnuteľný večer s priateľmi, ktorých akoby sme poznali a milovali už celé roky. Takúto Ameriku sme nečakali.

   Boli sme plní očakávania veľkého amerického sveta. Vedeli sme, že za týždeň toho veľa vidieť nestihneme, ale nejaké plány sme predsa len mali. Okrem toho si tu manžel chcel ako programátor kúpiť svoj prvý notebook, ktorý dovtedy videl iba na obrázkoch, zatiaľ čo ja som chcela vidieť mrakodrap. Vážne. Bola som skromne vychované dievča a zahraničné oblečenie, typický ženský sen pri cestách do cudziny, ma vôbec nelákalo. Zato vidieť naživo mrakodrap bolo pre mňa asi ako pre dieťa vidieť po prvýkrát na dovolenke more. Bol to môj sen, ktorý som sa rozhodla si splniť, stoj čo stoj. 

   Smola bola, že počasie v Kalifornii sa práve v deň nášho príchodu pokazilo a celý týždeň husto pršalo. Naše plánované výlety do národných parkov sme zamenili za každodenné návštevy rôznych druhov mall-ov, (obchodných centier) v ktorých sme sa len tak ponevierali. Nie však dlho. Nemali sme peniaze na bohaté nákupy, a to, čo sme mali, stačilo akurát na počítač pre manžela. Ten sme asi na štvrtý deň kúpili. Cestou domov sedel manžel na prednom sedadle vedľa šoféra a ja s pani domácou sme sedeli na zadných, takže som zozadu mala dobrý výhľad na to, čo sa deje predo mnou. Manžel počas hodinovej cesty vybral notebook z krabice a položil si ho opatrne na kolená. Ľavou rukou otvoril vrchnú časť a pravou rukou pohládzal prstami klávesy, pričom sa pozeral na vypnutý monitor. Celou cestou sa usmieval a nespustil z neho oči. Doma (u našich domácich) sme si odfajkli jeden splnený sen a zostávalo ešte zopár dní na splnenie toho môjho. Počasie sa však stále nelepšilo, a tak sme väčšinu času trávili doma, v spoločnosti našich hostiteľov, vzdialení 120 míľ od najbližšieho mrakodrapu v San Franciscu. Ale nám to už vtedy akosi nevadilo. Ani to, že sme nevideli žiadne miesta, ktorá turisti zvyčajne v USA navštevujú. Čím viac času sme trávili v rozhovoroch s nimi, tým viac rástla naša radosť, nadšenie, vnútorný pokoj, láska. Tešili sme sa na každý ďalší rozhovor. Bolo to zvláštne a nevysvetliteľné. Keby nám niekto pred cestou do USA povedal, že presedíme celý týždeň v domácnosti s americkou rodinou, neverili by sme. Ani náhodou. Takto premrhať čas v Amerike? Vylúčené. A predsa. Naše stretnutie s nimi navždy prevrátilo naše hodnoty, vnímanie vecí, sveta, ľudí.... Zanechalo v nás vedomie toho, že Boh asi predsa len existuje, keď mohol počúvať naše rozhovory. A tom, že ich počúval, nebolo pochýb.

 

   Po návrate z USA sme na zvedavé otázky príbuzných, čo sme v Amerike videli, každému hovorili: No, z Ameriky dokopy nič, ale videli sme Boha.

GM