Čo kradne deťom knihu

Knižný trh je v súčasnosti oveľa bohatší, ako bol kedysi, vydavateľstvá sa množia ako huby po daždi a aj kníh pribúda. Na prvý pohľad by sa zdalo, že vybrať si knižku nie je pre čitateľov žiaden problém! Opak je však pravdou. V neprebernom množstve rôznorodej literatúry nie je ľahké sa zorientovať a návštevníci kníhkupectiev sú reklamou, umiestnením kníh vo frekventovaných zónach predajní a ich označením „novinka“, „akcia“ alebo „bestseller“ lákaní kupovať knižky podľa obalov, popularity titulu vo svete, šteklivej grafiky titulných strán či tajomných názvov, bez ohľadu na umeleckú a literárnu kvalitu. V oddeleniach kresťanskej literatúry nájdete aj literatúru New age a knihy východných náboženstiev. Človek tu naozaj natrafí na kadečo a ľahko sa v tom „duchovnom svete stratí“. Kresťania zvyknú preto občas voliť návštevu špecializovaných predajní kresťanskej literatúry, kde nájdu okrem beletrie aj mnohé náučné, výchovné a vzdelávacie tituly a detskú kresťanskú literatúru. Práve tej posledne menovanej je pomerne málo. Rodičia, ktorí chcú svoje deti vychovávať v kresťanskom duchu, sa občas sťažujú, že je knižnej beletrie pre deti s kresťanským posolstvom nedostatok a pýtajú sa, čo majú deťom čítať. Ako vybrať pre svoje deti hodnotné knihy na čítanie s kresťanským odkazom? Po odpoveď na túto a ďalšie otázky o detskej knihe a čítaní u detí sme požiadali Mgr. Timoteu Vráblovú PhD, literárnu vedkyňu, historičku, učiteľku, prekladateľku a prezidentku Medzinárodnej únie detskej knihy IBBY.

 

Aká je teda situácia detskej kresťanskej literatúry?

Po Nežnej revolúcii sa na Slovensku začala znova rozvíjať tvorba kresťanskej literatúry a s tým prirodzene aj detskej. Tejto špecifickej literatúry je samozrejme menej ako detskej literatúry vo všeobecnosti, ale rodičia, ktorí hľadajú tento typ knižiek, sa s nimi už určite stretli a našli ten svoj titul.

Pokiaľ sa k tomu však môžem vyjadriť aj po stránke odbornej, na jednej strane tieto detské knižky prinášajú jasne sformulované kresťanské zásady, dokonca až doktríny, v ktorých sa deti môžu stretnúť napríklad s citátmi z Písma a na prvý pohľad sa to môže zdať ako veľmi vhodná literatúra pre deti, kto-ré chceme vychovávať v kresťanskom duchu. Ja mám, žiaľ, skúsenosti, že tieto knižky sú na druhej strane pre dieťa a jeho vývin osobnosti veľmi málo podnetné a spracované dosť schematickým spôsobom. Je to spôsobené aj tým, že autori sa často snažia veľmi kŕčovite vkladať kresťanské princípy do textu, pracuje sa v nich s veršíkmi z Písma atď. a je v poriadku, že takáto literatúra existuje. Má svoju určitú funkciu, ale treba ju chápať vyslovene ako tvorbu účelovú, aby si dieťa zapamätalo cez nejaký príbeh určité biblické posolstvo, biblický verš alebo napríklad 10 Božích prikázaní. Ale nemali by sme sa obmedziť iba na to a vyhľadávať pre deti iba takúto literatúru ako pre ne najvhodnejšiu. Rodičia pravdepodobne chcú rozvíjať priestor, v rámci ktorého budú ich deti neskôr, ako samostatné osobnosti, schopné hľadať Boha v každodennom živote. Vtedy už určite nie je vhodné ostávať iba pri tomto type literatúry a a som presvedčená, že je veľa rôznych knižiek, ktoré sa aj v kresťanských rodinách môžu čítať. V podstate každá kvalitná knižka je vhodná na to, aby sme s ňou s dieťaťom pracovali. Pozrime sa napríklad na predškolský vek. Dieťa v tomto veku potrebuje budovať väzby na reálny život. Ak si vezmeme knižky, ktoré vychádzajú pre deti v predškolskom veku, či už sú to básničky, alebo drobné príbehy, mnohé sú zamerané na budovanie harmonického vzťahu k realite. Aj napríklad básnička o macíkovi, o mame alebo o otcovi, či o prírode, má pre dieťa svoj význam aj z kresťanského hľadiska, hoci neprináša priame posolstvo o Ježišovi Kristovi. Ale hovorí o pozitívnom vzťahu, o kráse života a podobne, čo sú hodnoty relevantné a veľmi dôležité, aby ich dieťa spoznávalo a zažívalo. Pretože ako sa má naučiť prežívať emócie a radosť, ako má neskôr pochopiť – povedzme známy verš z listu Filipanom Radujte sa v Pánovi vždy  keď dieťa nebude vedieť, čo je to radosť, keď ju nebude mať prežitú? Zdá sa to byť veľmi triviálne, však je normálne, že sa človek raduje, ale mnohí ľudia v dnešnej dobe trpia citovou vyprahnutosťou alebo pocitmi prázdnoty. V kresťanských kruhoch panuje názor, že to sú práve tí neveriaci, ale ja stretávam aj mnohých kresťanov, ktorí majú problémy s emocionálnym prežívaním.

 

Prečo je to tak a čo to spôsobuje?

Žijeme vo svete, v ktorom spôsob nášho života všetkých paušálne „stláča“ a negatívne pôsobí na naše vnímanie. Ja sa s obľubou odvolávam na jeden výskum robený v Čechách, kde sa zistilo, že klesá schopnosť vnímania detí. Výskum robili na vysokoškolských študentoch, ktorým merali schopnosť vnímavosti a sústredenosti a zistili, že sa pohybuje na úrovni jedenásťročných detí. Takisto výskumy z mnohých západných krajín hovoria o tom, že ľudia strácajú schopnosť vnímať.

 

Čo to znamená? 

Ľudia strácajú schopnosť prežívať. A toto nie je len psychológia, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Keď si otvoríme Bibliu a začneme čítať napr. knihu proroka Izaiáša, tam nájdeme popis ľudí, ktorí sú v zajatí nejakej tmy a vyznačujú sa práve tým, že majú uši, ale nepočujú, majú oči, ale nevidia. Nevedia „rozpoznávať veci“ a keď si čítame kapitolu za kapitolou, tak zistíme, že na mnohé pozitívne veci, ktoré sa okolo nich dejú, či dobré udalosti v ich živote, alebo krásu, ktorú by mohli vnímať v prírode, nevedia vnútorne vo svojom srdci reagovať. Majú veľmi obmedzenú úroveň vnímania. Keď sa preto zamýšľame napríklad nad tým, čo by mali deti čítať, a keď hovoríme o tom, ako ich vhodnou literatúrou orientovať k tomu kresťanskému posolstvu, ja osobne si myslím, že netreba zužovať výber, ale treba naopak rozšíriť kontext, rozšíriť škálu ponuky, ktorú chceme deťom ako rodičia cez knihy sprostredkovať. Potrebujeme deťom pomôcť, aby sa naučili čo najviac prežívať, čo najviac vnímať, aby sa vedeli vnútorne otvoriť. Človek je celistvá bytosť, má nielen ducha, ale má aj dušu aj telo. Sme stvorení tak, aby sme vnímali ako celistvé bytosti a v tomto rozsiahlom procese má aj kniha veľmi vážne miesto. A keď už som spomenula proroka Izaiáša, tak som si tam nedávno prečítala o tom, ako je porozumenie slovu spojené s obrodou národa, s tým, kedy, či a ako je človek otvorený pre nejakú duchovnú obrodu.

 

Váš pohľad na výber vhodnej literatúry pre kresťanské deti bude iste podnetný pre viacerých rodičov. Čo ale s tým, keď deti nechcú čítať, a to v princípe žiadne knihy? Počula som aj o prípade, že deti dostávajú ako motiváciu za každú prečítanú knihu nejaké eurá. Čo by ste poradili, ako pritiahnuť deti k čítaniu kníh? A skúsme povedať aj niečo iné než len to, že najlepší je vlastný príklad, lebo rodičia pri dnešnom životnom tempe asi nemajú veľa času na čítanie.

Žiaľ, sklamem vás (smiech) a začnem presne tým. Nemôžeme obísť fakt, že najlepší je vlastný príklad, lebo príklady tiahnu a to je známe už od staroveku, to nezmeníme. Keď sa sledovali čitateľské záujmy detí u nás na Slovensku, dokázalo sa, že v rodinách, kde rodičia čítali, alebo kde bola aj knižnica a bolo evidentné, že poličky slúžia na uschovanie kníh, s ktorými sa pracuje, bolo oveľa vyššie percento čítajúcich detí. Dieťa sa v určitom veku identifikuje so svojím rodičom, a tak je väčší predpoklad, že aj deti z rodín, kde sa číta, budú čítať, to je úplne prirodzené. 

Problém čítania a nečítania kníh je oveľa zložitejší a je veľmi veľa faktorov, ktoré na to vplývajú. Jedným z nich, aj keď by ste to na prvý pohľad nemuseli hneď identifikovať, je komunikácia v rodine.

 

Komunikácia? Ako? Nie je to tak, že kde sa v rodine menej komunikuje, tam sa viac v súkromí detskej izby číta?

Vôbec nie. V rodine, kde sa komunikuje od srdca k srdcu, to znamená, že nekomunikujeme iba povrchne – čo bolo v škole, aký bol obed, aké si dostal známky, máš lístok na autobus? atď... ale dávame pozor na to, ako nás dieťa vníma, snažíme sa ho aj my vnímať – čo prežíva, ako sa má, ako sa cíti, do akej miery nás vôbec vníma a opačne, teda ak sa učíme takejto hlbšej komunikácii, má to pre dieťa mnohostranný pozitívny význam. Rozvíjame ho napríklad aj v tom, aby sa lepšie učilo, pretože komunikácia rozvíja u dieťaťa schopnosť vnímať. Vnímať slová, vety, text, a teda vo všeobecnosti aj ľahšie a lepšie vnímať písaný text. Komunikácia sa takto stáva aj podstatou čítania, takže dieťaťu, s ktorým sa veľa komunikuje na hlbšej úrovni, nepriamo pomáhame aj v tom, aby sa u neho vypestoval vzťah ku knihám.

 

Je to síce zriedkavejšie, ako problém s nečítaním kníh, ale stáva sa, že rodičia, ktorí pri malých deťoch vedeli presne, čo deti čítajú, neskôr – v pubertálnom veku svojich čítajúcich detí - nemajú šancu preveriť každú knihu, ku ktorej sa dostávajú. Počula som mamičku, ktorej syn prečíta dve až tri knihy za týždeň, že sa raz náhodou začítala do knihy, ktorú jej popisoval syn ako vynikajúcu a bola zhrozená. Čo s tým? Ako usmerniť, resp. ukontrolovať vhodnosť literatúry pre staršie dieťa?

Žijeme v informačnej vedomostnej spoločnosti, čo na jednej strane dáva možnosť rodičom ako-tak overiť každú knižku na internete, ale znova sa musím vrátiť ku komunikácii, ktorá je základom. 

My si niekedy ani neuvedomujeme, že dieťa sa počas vývoja a rastu stretáva aj s takými informáciami, ktoré ho presahujú a mnohokrát sú preňho nevhodné a škodlivé. Žiaľ, nevieme a nemôžeme ho pred nimi uchrániť, lebo nie sme s dieťaťom vždy a všade. Nie sme s ním na ulici, v škole, vonku s kamarátmi... A tu nám práve komunikácia umožňuje dieťa poznávať a spoznávať jeho stav, vnímať, kde sa asi práve nachádza. Pre dieťa je dôležité, aby neostávalo v tom tlaku informácií samo, aby sme sa s ním mohli o veciach rozprávať a aby sme mu pomáhali tie – aj nevhodné informácie, ku ktorým sa dostane – prežiť, spracovať, pretože inak sa nám môže stať, že dieťa sa začne izolovať a uzatvárať. A potom sa môže uzatvárať aj voči podnetom. Je to jeho prirodzený obranný mechanizmus. Dokonca často sa aj za detskou vetou „nudím sa“ skrýva v podstate to, že v dieťati je niečo nespracované a že dieťa nie je schopné už ďalej vnímať, ďalej počúvať a môže potrebovať pomoc. Takže aby som sa vrátila k otázke – aj v prípade, že zistíme, že dieťa čítalo knihu, na ktorú nedorástlo, ktorá ho presahuje alebo je preň škodlivá, rodičia by nemali reagovať unáhlenými zákazmi, ale mali by s dieťaťom komunikovať, veľa sa ho pýtať, počúvať ho a citlivo rozoberať s ním danú knihu, pričom vnímať jeho reakcie, argumenty a názor.

 

To vyzerá celkom vážne... Aj s tou nudou by som si nemyslela, že keď sa dieťa nudí, má v sebe niečo nespracované.

Nie vždy a za každou nudou je dôvod takýto, tých faktorov pre nudu môže byť veľa, ale toto je určite jeden z nich. Vnútorné napätie vytvára v ľuďoch vždy prázdnotu, s čím majú problém aj dospelí, ale aj deti. A prázdnotu si nepredstavujme len ako nejaké vákuum, ale spája sa s určitou otupenosťou, frustráciou, depriváciou, keď máme nedostatok niečoho, čo vnútorne potrebujeme. A tak ako dospelí, aj deti obyčajne na to reagujú, keď sa to v nich vnútorne nerieši, jedným z mnohých spôsobov. Buď to riešia únikmi, alebo schematicky. To znamená, že keď niečo v sebe nemajú emocionálne vyriešené, každé prežívanie je pre ne komplikovanejšie, bolestivejšie a prechádzajú do schém, napríklad počítače v tomto veľmi dobre fungujú u detí. Okrem toho, že môžu byť do istej miery aj podnetné, u mnohých detí zapĺňajú pocit prázdnoty. Samozrejme, nie každé dieťa, ktoré sa hrá s počítačom, má problémy, ale u mnohých detí je to žiaľ tak. Tým sme sa dostali k veľmi vážnemu problému, ktorý súvisí s čítaním, pretože pre takéto deti predstavuje písaný text veľkú bariéru a je mu na míle vzdialený. Nevie sa doňho emocionálne dostať, nevie sa s ním zžiť, nevie sa preň otvoriť. Je schopné vnímať len veľmi jednoduché a povrchné podnety a potom je preň veľmi ťažké sa stotožniť s nejakým hrdinom, ktorého si navyše musí aj predstaviť. Dieťa v takomto stave je oveľa otvorenejšie vnímať len veci, ktoré sú doňho vkladané, napríklad z obrazovky, či už počítačovej, alebo televíznej, počítačové hry a pod.

 

Zdá sa, že je toho teda oveľa viac, čo deťom „kradne“ knihu.

Áno, je to veľmi rozsiahly problém a je to dané spôsobom nášho života. Ak chceme u detí pestovať vzťah k čítaniu, vzťah k slovu, treba to spojiť s naším každodenným životom. Ako pestujeme vzťahy v rodine, akým spôsobom sa rozprávame, akým spôsobom učíme dieťa vnímať vonkajší svet, okolie, koľko toho s ním intenzívne prežívame, nakoľko má priestor pre nejaké zážitky, pre množstvo podnetov, ako sa s ním o týchto podnetoch rozprávame. Pretože tak isto, ako sa rozvíjame my, aj dieťa sa rozvíja a potrebuje sa učiť vnímať. Nie je to niečo, čo má a priori dané a čo má už na začiatku tak rozvinuté, že s tým nemusíme ďalej pracovať. Pre mňa je to veľmi široký komplex vecí.

Rozprávala sa Gabriela Mikulčíková