Fejtón Samuela Trnku

Na obchodoch s oblečením neznášam dve veci: to, že tam z času na čas musím zájsť a v pote tváre v kabínke vyzliekať a obliekať veci, ktoré nerátali s mojím pupkom; no a tou druhou sú figuríny. Úctivo ich zdravím, lebo ich pokladám za personál, a potom sa cítim ako idiot, lebo zdravím plast.

 

Odmala som tie béžové vychrtliny neznášal a podnes mám pri nich nepríjemný pocit, že sú živé, ale dobre to taja. Najväčší horor pre mňa bola scéna z vedecko-fantastického filmu Blade Runner, kde jedna figurína ožila a zajala konštruktéra robotov, lebo to bola zlá robotka zamaskovaná za figurínu. Z nejakých príčin sa zlej robotky nebojím, ale oživenej figuríny áno.

 

A predsa mi jedna správa o figurínach urobila radosť. V ktoromsi švédskom obchode vystavili dámsku spodnú bielizeň na figurínach s rozmermi normálnych, pekných a zdravých žien. Majú plné prsia, oblé bruchá, riadne boky a dôstojné stehná. Moje oko zaplesalo a duša pookriala, lebo už som sa bál, že celý textilný biznis považuje za mustru krásnej ženy tie suché ratolesti z módneho móla.

 

Krásna žena predsa nie je len éterická krehotinka s pôvabom púpavy či vybehaná gazela, samý sval a ploché brucho. Ženy sú krásne aj – a predovšetkým – ako Venuše a Vesny, kypiace zdravím, s oblinami a nie hranami, a ktoré vyzerajú, že jedlo je prirodzená súčasť života, a nie nutné zlo.

 

Kým môj zlý pocit z figurín v obchodoch je len taká iracionálna fantazmagória, pre ženy je to stelesnený diktát konfekcie pre gazely: „Pozri sa na mňa! Pozri, ako mi sedia tie šaty! Ty v nich budeš ako klobása!“

 

Navzdory gepardím mužským manekýnom vo výklade si ja vnútri v obchode nájdem gate ušité aj na takého nepekného hrocha, ako som ja. Žena s pôvabne veľkým zadkom v tom istom obchode nájde šaty len pre gazelí driek a dievča s bujným poprsím nezapne dva veľmi dôležité gombíky na blúzke šitej pre púpavienky.

 

Tento svet jednoliato útlej módy mi príde hlúpy a nespravodlivý.

 

Ďakujem tým dobrým ľuďom vo Švédsku za istotu, že v tom nie som sám.

Samuel Trnka