Chcem tu byť

   Pre mnohé ženy je zmyslom života dobre vychovať deti, mať pekný vzťah s manželom. Pre iné možno byť dobrou rehoľníčkou, slúžiť druhým. Všetko sú to zaiste ušľachtilé ciele. Ale čo potom ľudia, ktorí necítia povolanie do zasväteného života, a zatiaľ nenašli ani partnera, s ktorým by mohli zdieľať svoj život? Sú mimo hru? Nemá ich život zmysel? Prepásli svoju šancu a sú odsúdení byť do konca života nešťastní?

 

   Kričím do sveta: NIE! Som slobodná. A pevne verím, že môj život nie je márny! Som o tom presvedčená; teda aspoň sa snažím byť. Nie vždy je to ľahké a také (pre mňa) jednoznačné. Prídu aj pochybnosti a otázky, či som niekde spravila chybu a čo vlastne mám v živote robiť. No odmietam uveriť, že slobodní = nešťastní. A vždy to skončí pri Bohu – že mu mám dôverovať, že na mňa nezabudol, že má so mnou svoj plán. A tak sa snažím žiť čo najlepšie v situácii, v ktorej sa momentálne nachádzam. 

   Čo je teda pre mňa zmyslom života? V prvom rade život s Pánom. Snažím sa hľadať a plniť jeho vôľu. Rásť v láske, pokore, čnostiach (poviem vám – to je poriadne ťažké). Chcem tu byť pre svoju rodinu – byť dobrou dcérou a sestrou. Chcem tu byť pre svoje kamarátky (samozrejme aj kamarátov) – slobodné i vydaté – vypočuť ich, potešiť, navštíviť. Chcem tu byť pre svoju chorú príbuznú, stretnutie s ktorou je vždy pre mňa obrovskou lekciou trpezlivosti a pokory. Chcem byť kresťanom i vo svojom zamestnaní, čo je pre mňa asi to najťažšie (a žeby práve preto najdôležitejšie?). A chcem tu byť pre časopis Miriam :-).

   Raz som šla s kolegom do práce. Bol prepracovaný a ubitý. Bolo mi ho ľúto a snažila som sa ho aspoň rozosmiať. Podarilo sa :-). Bol to dobrý pocit a vtedy mi napadlo, že by som sa mohla pokúsiť každý deň niekoho rozosmiať, že možno (aj) to je mojím poslaním. Darovať úsmev, radosť, nádej...

   My slobodní máme oproti vydatým/ženatým nemálo výhod a nemám teraz na mysli väčšie pohodlie. Máme viac času na modlitbu, viac času na službu. A tak by sme tento dar mali využívať. Ale aj v službe treba poznať mieru – koľko vládzem, koľko môžem. Lebo ako povedal jeden kňaz, aj dobré veci môžeme (vieme) robiť zle. Keď chýba láska, keď chýba správna motivácia.

 

   Nemám jasno v tom, prečo som stále slobodná. Niekedy si neskromne hovorím, že možno ma Pán chce mať len pre seba, že sa s nikým nechce o mňa deliť J. Áno, priznávam, občas mi chýba hmatateľný ľudský dotyk, pohladenie, objatie. Ale verím, že ak ho nedostanem tu, určite mi to tisícnásobne vynahradí potom v nebi.

Jana Májeková