HĽADAČKA ŠŤASTIA

 

„Naplnenie života je vždy šťastie, ale šťastie nemusí byť naplnením života.“

 

   Od detstva som sa pokúšala (asi ako každý) nájsť svoje šťastie a myslela som si, že tak vlastne „zrealizujem“ aj naplnenie a zmysel môjho života. Mala som aj presnú predstavu, ako by to celé malo vyzerať. Nešlo o nič bombastické, žiadna výhra v lotérii, závratná kariéra, cestovanie po svete. Chcela som mať láskavého manžela, deti a chcela som sa stať učiteľkou. 

   Vždy som mala aj krátkodobé ciele – dostať sa na dobré gymnázium, potom na výšku, vychádzať priateľsky so spolužiakmi, mať okolo seba spoločenstvo kresťanov.

   Dnes môžem konštatovať, že sa mi všetky tieto malé aj veľké sny v živote splnili a som šťastná. Avšak kdesi vzadu v hlave sa stále ozýva nástojčivá otázka o tom, čo trvalé šťastie vlastne naozaj znamená. (A teraz opomeniem banality typu, že starostlivosť o rodinu býva niekedy vyčerpávajúca, deti vedia byť aj ukážkovo otravné a s manželom si, napriek tomu, že sa máme naozaj radi, vieme občas poriadne vojsť do vlasov. Obrazne, samozrejme.)

   Moja otázka pramení z celkom iných obáv, ktoré s vekom a mojím progredujúcim chronickým ochorením naberajú čoraz reálnejšie kontúry. Pýtam sa samej seba celkom vážne: Čo je vlastne šťastie? Akým spôsobom súvisí šťastie s naplnením zmyslu života? Je to len súhrn položiek, ktoré, keď mám odškrtané, tak som naozaj šťastná? A s pribúdajúcim vekom, zhoršujúcim sa zdravím, prípadne materiálnym zabezpečením bude z toho šťastia zase ubúdať? A zmysel je niekde inde? Nemal by človek v priebehu svojho života dospieť k nejakému inému poznaniu a ponímaniu šťastia a zmysluplnosti v živote, keď je jasné, že vízia, ktorú som načrtla na začiatku, je obmedzená? (Minimálne časom a meniacimi sa okolnosťami.) A čo ľudia, ktorým sa zdravia alebo detí, alebo partnera, alebo materiálneho zabezpečenia nedostalo?

   Pri uvažovaní o týchto myšlienkach som narazila na koncept rakúskeho psychológa Viktora Emanuela Frankla, ktorý nachádza zmysluplnosť života v troch rovinách:

   Cítime sa naplnení, keď zodpovedne vykonávame svoju prácu, venujeme sa rodine, tvoríme. Môžeme jednoducho skonštatovať – keď sa cítime užitoční. Tieto hodnoty pomenoval Frankl ako tvorivé.

   Hlboko nás napĺňajú aj hodnoty zážitkové – krása prírody, nádherná hudba, umelecké diela.

   Je však aj tretia skupina hodnôt, ktorá spočíva v tom, ako sa človek postaví práve k obmedzeniam svojho života. Frankl nazýva tieto hodnoty „postojovými“. Ide o postoje ako statočnosť v utrpení a dôstojnosť v jeho znášaní.

   Frankl vie, o čom hovorí, pretože sám bol internovaný v koncentračnom tábore, kde zahynula veľká časť jeho rodiny. Svoju teóriu si takpovediac odskúšal na vlastnej koži a názorne ju vysvetlil v knihe „A přesto říci životu ano“.

   Tu sa dostávame k oddeleniu pojmov „šťastie“ a „zmysel“, ktoré si v našom živote často zamieňame. Frankl neochvejne tvrdí, že nie „slasť“, ale vedomie zmyslu je to, čo človeka v živote vedie a pobáda kráčať vpred. S tým je samozrejme úzko spätý pojem „zodpovednosti“ – zodpovednosti voči nášmu vlastnému životu a voči rozhodnutiam, ktoré v ňom uskutočníme. Odvolávajúc sa na svoju skúsenosť z koncentračného tábora tvrdí, že každý človek má možnosť voľby, ako sa postaviť k výzvam svojho života, nech už je jeho životná situácia akokoľvek oklieštená (či už zmenenými životnými podmienkami, zdravotným stavom, psychickým ochorením). 

   Vo svojich knihách často uvádza zážitky z hraničných životných situácií – z koncentračného tábora alebo zo svojej lekárskej praxe. 

   Venuje sa však aj témam ako rodina, práca alebo naopak nezamestnanosť. Veď toto sú naše každodenné skutočnosti, v ktorých tiež hľadáme zmysel a naplnenie.

   Pri téme „práca“ zdôrazňuje napríklad, že nie je natoľko dôležité, aké má človek zamestnanie, aký zastáva post, či je významný lekár alebo vedec. Podstatnejšie je, aký postoj k svojej práci zaujme, ako zodpovedne ju vykonáva, aký jej „dá“ zmysel. 

   Nezamestnaní ľudia sa môžu tiež správať rôzne – obviňovať svoje okolie, spoločensko-politickú situáciu, upadnúť do apatie alebo naopak zostať „vzpriamení“, byť aktívni, prijať situáciu ako fakt a snažiť sa ju nejako zmysluplne využiť – zúčastňovať sa napríklad rekvalifikačných kurzov, pôsobiť ako dobrovoľník...

   Ukazuje sa teda, že zmysel života nie je v dosiahnutí nejakého stavu, situácie – byť bohatý, byť zdravý, mať deti. Skôr ide o to, ako prijať konkrétnu životnú situáciu a „dať“ jej zmysel, respektíve ho v nej objaviť.

   Život nám denne ponúka týchto situácií nespočetné množstvo. Niektoré si od nás vyžadujú aktivitu (aj boj s prekážkami), v niektorých môžeme len obdivne žasnúť a vychutnávať si ich – západ slnka, zdolanie hory, počúvanie symfónie a niektoré môžeme len jednoducho prijať. Nie apaticky, ako nezmyselné, ale ako také, ktorým dáme zmysel práve svojím postojom a zodpovedným konaním.

   Veriaci človek tuší vždy „v pozadí“ Božie pôsobenie. Boh sa k nám prihovára nielen v Biblii, ale v iných ľuďoch a v našich životných situáciách. Ich zmysel nám však tiež neponúka „na tanieri“. Je na nás, aby sme hľadali, zamýšľali sa, boli aktívni a nezostali „kresťanskými fatalistami“.

   A šťastie? Šťastie Frankl výstižne prirovnáva k dverám, ktoré sa otvárajú von. Čím kŕčovitejšie sa človek snaží „tlačiť na pílu“, tým viac si tieto dvere zatvára. Šťastie, ako pocit hlbokého uspokojenia, sa dostaví ako „vedľajší produkt“ – vtedy, ak sme si vedomí toho, že robíme niečo zmysluplné a správne.

   Zaželajme si teda vzájomne, nech sa nám zmysel udalostí všedných dní, ale aj celého nášho života darí nachádzať. Nech „hľadáme a nájdeme.“ Veľa šťastia!

 

Zdenka Šujanová