Saudská Arábia – krajina dvoch svätých mešít

   O Saudskej Arábii som ja sama pred cestou vedela len to, že má obrovské bohatstvo ukryté v rope a dve sväté mestá – Mekku a Medinu. Keď som si študovala na internete dostupné materiály ako odporúčania pre vstup do krajiny, pre istotu som si dala už na Slovensku ušiť „abáju“ – čierne šaty s dlhými rukávmi siahajúce až po zem. (Nezahalenie hlavy u cudziniek sa toleruje. Domáce ženy si zahaľujú nielen vlasy, ale i tvár s výnimkou očí.)

   Tiež som sa dozvedela, že ide o krajinu, kde platí absolútny zákaz prejavu iného náboženského vyznania, než je islam, vrátane nosenia krížikov, prípadne prechovávania náboženskej literatúry. Zakázaný je i dovoz alkoholu (v prípade črevných ochorení sme museli použiť lieky) a šteklivej literatúry. V samotnom Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie, sa nachádza námestie nazývané prisťahovalcami „chop-chop“ (šmik-šmik). Je to miesto piatkových popráv a trestov za vraždu, pašovanie a predaj drog, ozbrojenú lúpež, odpadnutie od viery, šamanstvo a okultizmus i za praktizovanie homosexuality. Ani zlodeji to nemajú v krajine ľahké – za dokázanú krádež sa utína ruka od zápästia. Za cudzoložstvo sa trestajú ženy minimálne bičovaním. 

   Žiadna izraelská pečiatka v pase nebola samozrejmosťou. Keď sme dorazili do Rijádu, prekvapila ma prázdnota ulíc. Príčinou bol čas na modlitbu, ktorý práve nastal a ktorý sa v Saudskej Arábii striktne dodržiava päťkrát denne. V praxi to znamená, že štyrikrát denne sa obchody, reštaurácie, zmenárne atď. zatvoria na 20-30 minút. Pre dospelých mužov je zvlášť dôležitá spoločná modlitba v piatok napoludnie, ktorá je spojená aj s kázňou. 

   Dodržiavanie času modlitby je prísne kontrolované náboženskou políciou. Aj naša skupinka má taký zážitok – keď sme sa nachádzali v jednom z obchodov, práve nastal čas na modlitbu. Obchodník bol natoľko uveličený prítomnosťou cudzincov, že na povinnosť modlitby zabudol. Nezabudol však na to príslušník polície, ktorý od dverí ho upozornil, aby si splnil svoju náboženskú povinnosť. Aj deti, šantiace na bicykloch či kolieskových korčuliach, sú v tomto čase hlasom z ampliónu vyzývané na presun do mešity modliť sa. Arabské ženy nemajú povinnosť chodiť do mešity a väčšinou sa modlia doma.

   Navštívili sme veľa významných archeologických nálezísk a rezervácií. Nie je účelom tohto článku ich opisovať. Čo však bolo pre nás nepochopiteľné – vstup takmer všade bol zdarma. Navyše žiadne davy turistov, žiadni predavači (rozumej nanucovači) suvenírov. Pre krajinu je charakteristické vyhýbanie sa akýmkoľvek zmienkam o kresťanstve.

   Turistický ruch tu v našom poňatí neexistuje, možno preto bola našej skupine venovaná maximálna pozornosť, aj zo strany polície. A tiež všade, kde sme sa objavili, sme z pochopiteľných dôvodov vzbudzovali zvedavosť. Nemoslimských turistov tu rátajú na prstoch.

   V jeden deň nám náš arabský sprievodca pripravil prekvapenie: dohodol nám návštevu u „business woman“, teda u ženy, ktorá pracuje a okrem toho zamestnáva iné ženy. Situácia, ktorá je úplne bežná u nás, v Saudskej Arábii je skôr niečím neobvyklým. (Naša „business woman“ bola šéfredaktorkou časopisu informujúcom o meste, jeho službách, nákupných centrách s priestorom i pre reklamu. Jedna z jej dvoch zamestnankýň bola jej dcéra.) 

   Pracujúce ženy tvoria v Saudskej Arábii asi len päť percent z celkového počtu zamestnaných osôb. Ich práca nesmie ísť na úkor starostlivosti o rodinu a domácnosť, potrebujú na to súhlas manžela, prípadne tútora. Žena nesmie mať také pracovné zaradenie, kde by vykonávala ťažkú fyzickú prácu, pracovne nikdy necestuje. A ešte jedno obmedzenie – pracovať je ženám umožnené iba v šiestich mestách krajiny. Na druhej strane je prekvapujúce, že na univerzitách študuje veľmi vysoké percento dievčat, tie sa však po vstupe do manželstva väčšinou zaradenia do pracovného procesu vzdávajú. 

   Veľa sme očakávali od zastávky v druhom najposvätnejšom meste islamu, v Medine. Tu sa nachádza hrob zakladateľa islamu – Mohameda. Pohanom, teda nemoslimom, je však vstup do centra mesta zakázaný. Dokonca i jeden taliansky architekt, ktorý viedol výstavbu hotela v Medine, musel na práce dozerať iba cez ďalekohľad z kopca nad mestom, ktorý už nespadal do „posvätnej zóny“. Aj my sme prejavili záujem pozrieť si mesto aspoň takto z výšky. Nedalo sa však. Zavesilo sa na nás policajné auto so zapnutými majákmi a vyprevadilo okrajom mesta na letisko.

   Súčasťou nášho programu bolo každodenné slávenie svätej omše. Samozrejme, vzhľadom na prísne nariadenia v krajine, diskrétne a opatrne za zatvorenými dverami. A ako je to s ostatnými kresťanmi, ktorí v tejto krajine aspoň na čas žijú? Tí, ktorí pracujú v diplomatických službách, sa v Saudskej Arábii zúčastňujú bohoslužieb neverejne na konzulátoch. Omnoho horšie sú na tom Filipínci, ktorí tu pracujú ako šoféri, slúžky a podobne, nakoľko v Saudskej Arábii nie je postavený jediný kresťanský kostol. Kráľ Abdullah síce pred niekoľkými rokmi pri audiencii u Svätého Otca prisľúbil postaviť kostol, no viem si predstaviť, ako sa požiadavka stretla s odmietnutím ortodoxných moslimských kruhov. 

   Najposvätnejším mestom islamu je nesporne Mekka, kam každoročne prúdia milióny pútnikov. Každý moslim by mal aspoň raz za život absolvovať púť do Mekky. To si vyžaduje prepracovanú organizáciu. Púť sa časovo posúva a z času na čas jej termín pripadne aj na horúce dni. Vtedy sú nemocnice a záchranné stanice pripravené na zvýšený nápor ľudí. Pre púte hadždž má krajina zriadené i ministerstvo.

   Pútnikom, ktorí presne neovládajú všetky náležitosti púte, je pridelený sprievodca. Jeho povinnosťou je dohliadnuť, aby pútnik absolvoval správne všetky predpísané súčasti púte. Iba vtedy je totiž púť platná a pútnik môže odísť domov požehnaný.

   V blízkosti Mekky sme zažili jednu kurióznu situáciu. Vzhľadom na blízkosť svätej mešity je tu sústredený predaj nespočetného množstva modlitebných koberčekov i predmetov slúžiacich na modlitbu. Zrazu náš arabský sprievodca ukázal na arabské modlitebné guľôčky a obrátil sa k jednej z našich cestovateliek s poznámkou, že to, čo nosí ona v ruke, je im podobné. Ona stískala v ruke svoj ruženec a keď sme to videli, zľakli sme sa. 

   Keď sme v deň odchodu stáli na letisku, náš arabský sprievodca poprosil pani, či by mu tie svoje guľôčky po návrate na Slovensko neposlala. A ona celá nadšená mu svoj ruženec hneď podala s radostným výkrikom, že je priamo z Jeruzalema. Chudák, ten nevedel, kam s ním skôr. A keď si pomyslím, že sme určite boli monitorovaní kamerami...

   Cestu lietadlom „otvorili“ cestujúci moslimovia – akože inak – modlitbou. Je to úvodný rituál na všetkých letoch Saudi Airlines. Opäť som sa nad touto krajinou zamyslela. Má najväčšie ložiská ropy na svete (20 % celosvetových zásob), no podľa indexu kvality života sa spomedzi 111 hodnotených krajín ocitá na 72. mieste – medzi Indonéziou a Indiou. Do veľkej miery k tomu prispieva porušovanie ľudských práv, popravy, nerovnosť pohlaví do takej krajnosti, že ženy nesmú šoférovať, nemajú občianske preukazy a do r. 2011 nemali volebné právo. Je to krajina bez ústavy, bez parlamentu. Moc sa sústreďuje do rúk kráľa a jeho rodiny. 30 % obyvateľstva sú tzv. expatriates, gastarbeiteri z Indie, Pakistanu, Filipín, Indonézie, vykonávajúci tú najpodradnejšiu prácu často v nevyhovujúcich podmienkach.

 

   Pri pohľade na zahalené Saudky mi v mysli vŕtala myšlienka, či sú tieto ženy v živote šťastné, pretože ich skutočne na každom kroku v našom poňatí sprevádza nekonečné množstvo už spomínaných obmedzení. V prvom rade sú hlboko veriace, o čom som presvedčená. V islamských krajinách sa viera totiž „žije“. Súčasne sú si vedomé svojej úlohy v rodine, ktorá je v každej arabskej krajine skutočne základom spoločnosti. Na druhej strane si hlavne vzdelané Arabky samozrejme uvedomujú svoju diskrimináciu i v kontexte okolitých arabských krajín (môžu napr. získať vodičské oprávnenie v SAE). Verím, že i pod tlakom medzinárodného spoločenstva a vplyvom globalizácie sa postavenie žien aspoň v niektorých oblastiach života zlepší.

 

   Saudská Arábia je naozaj krajinou nesmiernych kontrastov. Možno aj preto vo mne zanechala dodnes toľko stôp.

Erika Mikolášiková

Boh a peniaze

Anselm Grün & Jochen Zeitz

 

   Kniha zaujme nielen názvom, ale aj svojím podtitulom Dialóg mnícha s manažérom.

Jochen Zeitz, ako sa píše v úvode, je nemecký manažér, ktorý bol takmer 20 rokov predsedom predstavenstva firmy Puma. Nedávno na tento post rezignoval, aby sa mohol viac venovať svojim ekologickým aktivitám.

   Benediktínsky mních Anselm Grün je na Slovensku známym a obľúbeným autorom. Duchovne sprevádza mnohých ľudí, medzi nimi aj manažérov a podnikateľov, ktorým sú určené viaceré z jeho titulov. „Boh a peniaze“ je jedným z nich.

   Kapitoly s názvami ako „Trvalá udržateľnosť“, „Blahobyt“, „Hodnoty“, „Úspech“, „Vzdelanie a výchova“ ponúkajú mnoho podnetného materiálu na zamyslenie a to obzvlášť pre podnikateľov z nášho geopolitického priestoru, kde sa tieto pojmy predsa len ešte celkom neudomácnili. Z rozhovoru je znateľné, že ho vedú uvedomelí ľudia z ekonomicky rozvinutej krajiny, akou je Nemecko.

   Kým v krajinách bývalého „Ostbloku“ je ešte stále prvoradá snaha o materiálne zabezpečenie, mnohí občania v krajinách západnej Európy už rozmýšľajú iným spôsobom a ich myslenie naberá širšie súvislosti. 

   Hneď prvá kapitola o trvalej udržateľnosti môže mnohým ušiam znieť ešte pomerne exoticky, pre oboch autorov je však tento pojem principiálny. 

   Jochen Zeitz uvádza ako príklad zvyk Indiánov zvažovať pri každom vážnejšom rozhodnutí to, ako ovplyvní štyri nasledujúce generácie. 

   Anselm Grün zas opisuje spôsob života benediktínskych mníchov, ktorí zostávajú celý život v jednom kláštore, a preto je v ich prirodzenom záujme kultivovať okolitý priestor, a to nielen vnútri svojej komunity, ale aj smerom k obyvateľom daného regiónu. 

   Každý z nás má zodpovednosť za miesto a ľudí, s ktorými žije, a preto neobstojí Kainova otázka o tom, či je strážcom svojho brata.

   Manažér firmy Puma si uvedomuje, že firemný svet je čoraz drsnejší, no je taktiež presvedčený o tom, že dlhodobo úspešná môže byť len tá firma, ktorá má svoju kultúru a vyznáva spoločné hodnoty.

   K ľuďom ani prírode nemožno mať koristnícky vzťah. Nedá sa neustále len brať, ťažiť, konzumovať a očakávať neustály rast ekonomiky. Anselm Grün vtipne poznamenáva, že neustále a nekontrolovateľne rastú len rakovinové bunky. 

   Otázka zmeny zmýšľania sa tu netýka len vplyvných ľudí na dôležitých postoch, ale všetkých občanov – voličov. Až potom sa začnú inak správať jednotlivé vlády, ale aj nadnárodné koncerny.

   Ide o akúsi voľbu „strednej cesty medzi núdzou a nadbytkom“. Ten, kto si vie aj odriekať, si vie dobroty aj vychutnávať a nestáva sa otrokom svojich túžob.

   V tejto súvislosti nazerajú obaja autori aj na pojem blahobytu.

   Blahoslavení chudobní duchom sú tí, ktorí si zachovávajú svoju vnútornú slobodu, nie sú nenásytní a nelipnú na bohatstve.

   Tieto pravdy sú teoreticky dávno známe, ide však o to, aby si ich osvojilo čo najväčšie množstvo ľudí. Tak sa vytvára spoločná kultúra myslenia a zdieľania rovnakých hodnôt. Ľudí je potrebné pre zdieľanie spoločných hodnôt nadchnúť a nie moralizovať. Mnohé o nás prezradí spôsob, akým s nimi vo svojom okolí (v rodinách a na pracoviskách) jednáme. 

   V konečnom dôsledku ide o tri proklamované kresťanské cnosti – vieru, nádej a lásku. V rodine, kláštore aj vo firme môžeme k ľuďom pristupovať neláskavo, bez viery v ich schopnosti a bez nádeje, že sa môžu zmeniť. Ak naša rodina, priatelia alebo zamestnanci cítia pohŕdanie a nedôveru, nenechajú sa motivovať na chuť do života a radosť zo spoločnej práce.

   Dôležité sú taktiež obrazy o okolitom svete, ktoré v sebe nosíme.

   Anselm Grün uvádza príklad manažéra, ktorý chodil do práce s obrazom seba ako škrečka v kolese, ktorý neustále iba uteká. Iný mal zas pocit, že vo svojej firme zakaždým ťahá z bahna ťažkú káru. 

   Benediktín radí, aby sme vo svojom živote pátrali naopak po uzdravujúcich obrazoch. Napríklad manažérovi, ktorý „ťahal káru z blata“, sa uľavilo, keď mu letecký inštruktor poradil, aby pri lietaní s vetroňom nedržal kormidlo tak kŕčovito, ale viac si všímal prúdenie vzduchu. Tento „obraz“ mu pomohol byť uvoľnenejší v práci a viac dôverovať ľuďom okolo seba. Mnoho takýchto uzdravujúcich príbehov v sebe obsahuje Biblia a v jej centre je práve Ježiš, ktorý ľuďom takéto uzdravenie a uvedomenie si vlastnej hodnoty prináša. Tak ako uzdravuje zhrbenú ženu, žiada aj od nás, aby sme ľudí vo svojom okolí narovnávali a vracali im dôstojnosť.

   Úspech potom nespočíva len v naplnení svojich základných ľudských potrieb, v množstve peňazí a materiálnych vecí, ktoré si nimi môžeme zabezpečiť. Nad slovo „mať“ kladú autori vyššie slovo „byť“. Toto slovo má v sebe skryté dva významy. Prvým je aktivita a tvorivé vzťahy, ktoré vytvárame. Druhým je „umenie prítomnosti“, kedy sa zbytočne nezaoberáme a nezožierame minulosťou, ani nepremýšľame nad budúcnosťou, ale sme prítomní v konkrétnom okamihu. Je to umenie nehnať sa neustále za niečím, vedieť si odpočinúť od práce, zastaviť sa.

   Mnoho ľudí z firemného sveta žije pod tlakom neustále produkovať a podávať výkony. Hrozí im nebezpečenstvo, že začnú sami seba vnímať ako „human capital“ – ľudský kapitál a nie v celej svojej jedinečnosti. Jochen Zeitz zdôrazňuje, že hodnotu má pritom bytie samo, ono skutočné „byť“ a nie byť bohatý, mocný alebo prvý. Kľúčom je uvedomenie si pravdy o sebe („vedomie o sebe“, čiže „svedo-mie“), priznanie si svojich slabých stránok.

   Toto vedomie nás učí dávať veci na miesto, ktoré im patrí. Ak postavíme peniaze na miesto, ktoré patrí Bohu, stanú sa nám modlou. Je potrebné nazerať na seba v pravde a nestrkať hlavu do piesku. Takýto pravdivý postoj možno zaujať aj voči svetu. Priznanie pravdy nás neskôr vedie k potrebe konať aktívne a skutočnosť meniť.

   V závere knihy o sebe obaja autori napísali, že vidia svet realisticky, ale odmietajú ho vidieť čierne. Dívajú sa naň očami nádeje, ktorú chcú sprostredkovať aj svojim čitateľom. Realizmus, praktickosť, postoj nádeje, ale aj navrhnuté aktivity sú tým, čo robí knihu čitateľsky veľmi príťažlivou. 

   Pokiaľ sa pohybujete vo sfére ekonomiky, čísel a zároveň uvažujete o živote, je pre vás ako stvorená.

Zdenka Šujanová

Báseň

Vstal som o pol jedenástej,

ako každú sobotu.

Hneď som zapol televízor,

aby som bol v obraze.

Čudujem sa politikom, 

kde berú tú istotu,

že aj k nám raz spoza hraníc

začnú prúdiť peniaze...?

 

Ja mám večne prázdne vrecká,

nemôžem nájsť sponzora,

snívam, že raz zdedím balík

po strýkovi z Londýna.

Od výplaty do výplaty –

vždy to isté dokola...

Večer ťa chcem za posledné

drobné pozvať do kina.

 

Zamkýname pred poštárom,

nie je z čoho platiť nájom,

nemáme si za čo kúpiť 

už ani dve malé zmrzliny.

Ale predsa by som život s tebou  nevymenil za iný.

Beata Michelčíková