Relatívna cena

Veľa to stojí... Také drahé?... Hľadám firmu, ktorá mi spraví najlacnejšiu cenovú ponuku... Tak na toto teraz nemáme – musíme si to urobiť sami...

 

   Toto sú naše známe reakcie na každom kroku. Ak samozrejme patríme k bežne situovanej spoločenskej vrstve. Iste, sú medzi nami susedia, priatelia, možno i rodinní príslušníci, ktorí nemusia rátať každý centík. Nezávidíme im, nech sú finančne požehnaní! Veď každý máme inú cestu. 

   Založili sme si firmu, lebo pracovať ako živnostník sa v našich vládou zmenených podmienkach už neoplatí, pokiaľ chcete zostať v rámci štátneho aj Božieho zákona, teda čestní a zároveň mať základné prostriedky na živobytie vašej rodiny. Zistila som, čo by sa ako dalo obísť – a mnohí to veru obchádzajú. Nejdem ich súdiť, aj pre mňa je to obrovské pokušenie. Naša firma vykonáva činnosti z mojej a manželovej profesie. Otázka, ktorej rozumie každý podnikateľ, teda ten, čo pracuje na svojom a nie ako zamestnanec, je, koľko budú stáť naše služby. Čo do ceny treba zarátať. A tu ma manžel vyučuje a život mi jeho slová potvrdzuje. Keď ochorie zamestnanec, dostane preplatenú PN-ku. Ja viem, nie je vysoká, ale podnikateľ ju nedostane, čiže si musí zarobiť na tieto časy vopred. Prídu sviatky, zamestnanci ich majú preplatené, ale podnikateľ – živnostník na ne musí mať zarobené vopred. A potom obrovské náklady. Fakt, že si ich človek môže odrátať z daňového základu, ešte nerieši celú situáciu. On najprv na tie náklady musí zarobiť. Napríklad na pracovný materiál – lektor na učebnice, papiere, tlačiareň, kopírku, technik na výstroj, fúrik, kliešte, brúsku..., a to sa šplhá do závratných výšok. Robotníci zničia na stavbe viac topánok a z padajúcich odpadov viac skiel na okuliaroch než lektorka sediaca v izbe pri stole – keď už mám porovnať moju a manželovu prácu. Ak ste skromní a kúpite si lacnejšie náradie, za pár dní vám odíde a vy i tak musíte investovať do toho kvalitnejšieho – drahšieho. Manuálne profesie potrebujú teplejšie oblečenie, nehovoriac o nehostinnom pracovnom prostredí a dlhej zime, aká bola tento rok, keď sa stále a stále nedalo vonku začať. Teda podnikateľ musí zohnať prácu, a to nielen pre seba, ale aj pre ľudí, ktorým ju sľúbil. A ak si tých ľudí váži, čo by si kresťan mal, nezdiera ich, ale dá im aj slušne zarobiť. Veď k nemu prichádzajú zďaleka, derú svoju už beztak starú Škodovku, vstávajú o pol piatej, často sú viac dní mimo svojej rodiny – čím trpia ich deti a ženy – ale šťastní vo vízii zárobku. 

   V tejto celej situácii manžel zohnal dobrú zákazku v Rakúsku. Kamarát chcel prerobiť kuchyňu. Dohodli si termín, čo za čo, ešte mu aj zháňal v našej krajine lacnejšiu linku i obkladačky, svojim murárom dal prísľub 8 pracovných dní a oni boli ochotní prespať na koberci v suteréne vo svojich spacákoch, naučení vraj zo staníc v Rusku. V pondelok o siedmej ráno mali vyraziť z Bratislavy, robotníci však už o piatej, pretože cestovali z väčšej diaľky. Rakúsky kamarát ale v nedeľu o 20:30 zavolal, že to akosi prirýchlo uhnal a že sa mu manželov výber umývadla nepáči, on si pohľadá u nich iné... a že teda aby nechodili nikam, že snáď to vyjde o dva, možno o tri mesiace. Manžel nechápal. Dilema 1: Ako to čo najšetrnejšie povie dvom 3 roky nezamestnaným murárom, ktorí doma nemajú do čoho pichnúť a od zajtra mali konečne robiť?! Dilema 2: Čo myslel kamarát tým, že chce všetky komponenty zo Slovenska, ktoré boli okamžite dostupné a v tej istej kvalite, keď manželovi x-krát prízvukoval, že nemá veľa peňazí, veď žije len z charitatívneho platu? Dilema 3: Pri plánovaní, keď mu manžel robil priateľské ceny za svoju robotu s ohľadom na jeho život, prácu, životné náklady, kamarát vymieňal navrhované komponenty za lepšie a lepšie (so stále vyššou a vyššou cenou), a keď mu manžel nakoniec vypočítal výslednú sumu, bol zrazu prekvapený. 

   Keď sme sa o tom doma rozprávali, uvažovali sme aj nad rozdielmi medzi kresťanmi Slovákmi a kresťanmi Rakúšanmi. Podobne charita vonku a charita u nás je iná. „Mám málo peňazí“ v Hainbur-gu a „mám málo peňazí“ v SR má tiež iný význam. To isté platí pre Bratislavčana a východ-niara u nás. Len ťažko sme sa – ak vôbec – vyhli posudzovaniu. Cítili sme obaja hlboké sklamanie za tých dvoch murárov, rozčarovanie z ľudí, ktorí ťa tlačia s cenami nadol a potom švihom ruky „vycálujú“ o 600 eur navyše za imidžovejší kus nábytku, kým ty rozmýšľaš, či si kúpiš liek na kĺby, čo ti odporučil ortopéd, keďže ho poisťovne nepreplácajú. Čo tam po kĺboch, keď naši robotníci obedujú denne chlieb s masťou. Sýty hladnému neverí alebo jeden druhého asi nikdy nepochopí. Na druhej strane aspoň trošku chápeme, že keď už si človek čosi prerába, chce to mať podľa chuti a vkusu, veď to robí raz za 15 rokov. Len si i my musíme ustrážiť, aby sa cena dohodnutá za 2 m dláždenia potom nepreniesla na 3 m dláždenia. 

   S takouto situáciou sme sa stretli o pár týždňov opakovane u iného klienta. A do pár dní u ďalšieho. Z toho nám vyplynulo, že aj medzi kamarátmi sú potrebné písomné dohody, v ktorých presne stojí, ktoré činnosti sú zarátané v cene a detailné nákresy, ako sa napr. budú dlaždice ukladať, a že každá neskoršia zmena spojená s búraním sa potom musí objaviť aj v odmene za prácu. Patria sem i dohodnuté termíny: ak má mať zákazník nachystaný materiál na pondelok, kedy má robotník prísť a on ho nachystaný nemá, a teda robotník musí prísť namiesto jedného dňa na tri dni, malo by sa to objaviť v cene za réžiu (konkrétne za zvýšené cestovné a čas, ktorý mal on tráviť už na inej stavbe.)

   Myslela som si, že toto sú jasné veci, základná matematika, ale čoskoro som zistila, že myslenie ľudí je nastavené inak. Možno sa potrebujeme zamyslieť nad tým, kde je šetrnosť na mieste, teda kde neublíži iným ľuďom.

   Podnikanie sa zdá byť náročné. Ale na druhej strane je nevyhnutné, veď po ňom Slováci túžili po celé obdobie socializmu, ktoré vôbec neumožňovalo trhovo myslieť a konať. Podnikatelia tvoria hodnoty, prinášajú iným prácu a slúžia ľuďom v praktických veciach. Mnohí už vieme oceniť kvalitného stolára, murára, maliara, kachličkára, elektrikára, záhradníka ... veď kto z nás si vie všetko zmajstrovať sám? Jedinú schodnú cestu vidím v profesionalite, osobnom prístupe, obojstrannej dôvere a úprimnej komunikácii na rovinu.

Alena Ješková