Načo sú nám peniaze?

Nerodíme sa s nimi. Prichádzame na svet úplne nahí. Odchádzame síce vyobliekaní, ale do truhly mám ich nepribalia. Tu na zemi ich však nejakých 60-90 rokov potrebujeme. Bez nich sa už dnes nenakupuje, nebýva, neje. Kedysi – ako vieme z dejepisu – existoval výmenný obchod. Dnes dostávame tovar za kovové krúžky a potlačené papieriky. Papieriky neobyčajnej ceny, za ktorými stojí ľudská práca, námaha, väčšia či menšia hodnota. Kto ich vymyslel? Ľudia. Ľudia, ktorým bola daná moc nad stvorením. Bol im daný um, vynaliezavosť, tvorivosť. U mnohých vynálezov je prvotný úmysel dobrý. Nové veci majú a chcú pomáhať. Lenže ľudské srdce vie byť i zvrátené, a dokáže všetko na svete zneužiť.

 

Peniaze sú sami o sebe pozitívne. No tam, kde majú s nimi ľudia negatívnu skúsenosť – zažili, k čomu ich zvádzajú či navádzajú – začínajú ich vnímať ako čosi nebezpečné. Deje sa tak v niektorých kresťanských kruhoch. Aby sa kresťania vyhli problémom s peniazmi, radšej vyhlasujú, že ich nechcú mať veľa, len nevyhnutnú čiastku na prežitie. Vo väčšom množstve vidia nutné zlo. Iní sa zase možno ani nezamysleli nad tým, že aj Boha zaujíma, ako s peňažnými prostriedkami narábame. Alebo že On nám ich dopraje v hojnosti. I toto je v Božom záujme.

V Biblii sa nachádza asi 500 veršov o modlitbe, niečo cez 500 o viere, ale až 2 350 veršov o tom, ako zaobchádzať s peniazmi. Pre Boha je, zdá sa, pomerne dôležité to, ako ovplyvňujú peniaze náš vzťah s ním a našimi blížnymi. Hoci ich priamo vymyslel človek, predpokladajme, že za jeho nápadom stojí aj sám Boh, jeho vedenie. Ak sú peniaze Boží výmysel, potom nimi môže chcieť demonštrovať svoju moc a potvrdiť lásku a starostlivosť o nás. (čítajme Mt 6, 36). Ide vlastne o to, že nimi túži požehnať svoje deti, a to tak, že si ich smieme užívať aj pre svoju radosť. Aké to bolo príjemné, keď nám ako deťom rodičia dávali drobné na sladkosti či iné potešenia! Ako sa asi cítili naši rodičia darcovia? Boli šťastní, že nám urobili radosť.

 

Ďalším Božím zámerom je, keď hľadáme jeho vôľu, či rozbehnúť istý projekt, biznis, či ísť tam a tam, že nám poslaním peňazí potvrdí správnosť nášho zvažovania. Toto sa už nevzťahuje na zaopatrenie nás ako jeho detí, ale na pomoc iným. Ak Boh zabezpečí chod istej služby, projektu, vypovedá to o tom, že to chcel. A napokon verím, že nás túži cez peniaze naučiť dávať. Peniaze sú vec, ktorá môže ovplyvniť životy ľudí. Boh chce cez naše peniaze podporovať cirkev, misiu a charitu.

 

„Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať. Každý tak, ako si zaumienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje. A Boh má moc rozhojniť vo vás každú milosť, aby ste mali vždy vo všetkom úplný dostatok a aby ste mali hojne na každý dobrý skutok.“ (2Kor 9, 6-8)

 

Hoci sú peniažky dobré, ľudia môžu mať v súvislosti s nimi rôzne zmiešané pocity. Jedným z nich je aj strach. Strach, že budeme mať málo peňazí. Môžeme sa báť, že nás Boh nezabezpečí, alebo raz odmietne zabezpečovať. Tu môže pomôcť – ako vôbec pri všetkom – úprimné otvorenie srdca. T. j. povedať Bohu o svojom strachu a poprosiť ho o viac viery v Slovo:

„Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete...váš nebeský Otec dobre vie, že toto všetko potrebujete...“ (Mt 6. kapitola).

Najistejšia je vlastná skúsenosť, že On sa skutočne stará.

 

Alebo nás napáda strach, že prídeme o svoje aktíva, úspory. Môžeme sa báť, že urobíme chybné rozhodnutie, ktoré zásadne ovplyvní našu finančnú bilanciu. Tu je osožné si uvedomiť, že je to Boh, čo má všetko v rukách. Jeho Duch má schopnosť nás viesť. Konzultujme svoje finančné transakcie s Ním.

 

Druhým negatívnym javom býva žiadostivosť alebo chamtivosť. Ak chorobným spôsobom túžime po mnohých veciach a nevieme ovládať naše výdavky, je to ako keby sme mali deravé vedro. Snažíme sa ho naplniť, ale voda nám stále uniká. Žiadostivosť má moc urobiť nás chudobnými. Potrebujeme sa od nej oslobodiť. Tu pomáha napríklad spoločná modlitba s dobrým priateľom – zrelým kresťanom.

 

Pozrime sa, čo presne o tom vraví Božie slovo:

„Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti.“ (1Tim 6,10) 

„Niet väčšej neprávosti nad lásku k peniazom, lebo taký má aj svoju dušu na predaj a zaživa vyvrhuje svoje vnútornosti.“ (Sírachovec 10,10) 

„Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone.“ (Mt 6,24)

 

Mamona je úžernícke podnikanie s veľkými rabatmi a neprimeranými úrokmi. Čo je príliš veľké, sa nedá jednoznačne popísať. Táto záležitosť je asi osobná od prípadu k prípadu. Je to viac vecou srdca. Ak máme srdce na správnom mieste, postupne vieme, koľko čoho.

 

Peniaze v živote Ježiša Krista

Niekedy sa dívame na Ježiša len ako na Boha. Ale i on bol človek a keďže žil pod konkrétnym politickým a ekonomickým zriadením, musel mať i on materiálne potreby i prostriedky. Boh je jeho Otcom. A každý otec sa stará o svojho syna. Ježiš sa vyučil remeslu a za prácu tesára mu iste platili. Mal šaty, jedol, pil a vlastnil peniaze. Niekoľko rokov pred začiatkom verejnej služby sa zapodieval vo svojej profesii tým, čo by sa dnes dalo nazvať živnostníctvom. Pozrime sa na pár momentov z jeho života, ktoré súviseli s peniazmi.

Na ceste do Betlehema mali jeho rodičia osliatko. Osliatko bolo v tom čase nadštandardným dopravným prostriedkom. Traja králi mu priniesli dary. Nevieme, koľko toho bolo, ale určite to nebola len malá pokladnička. Keď traja králi prišli do Betlehema, rodina bývala už v dome. (Mt 2,11/ ). V Betleheme bývali 2 roky. Dom buď Jozef postavil, alebo kúpil. (Mt 2, 16). Po smrti svojho pestúna spravoval Ježiš majetok a zarábal vlastnými rukami. Počas verejnej služby dostával on a jeho učeníci finančné a hmotné dary. Mali pokladnicu a prvá oficiálna funkcia medzi učeníkmi bola pokladník.

 

Boh nie je proti peniazom. Peniazmi a starostlivosťou obdaril svojho Syna Ježiša. A keďže obeťou Ježiša Krista sme sa stali jeho synmi a dcérami, jeho rodinou, postará sa i o nás. (Jn 1,12) Avšak nemáme milovať peniaze, ale Jeho. Zo svojej lásky nám dal peniaze, majetok, čas a iné zdroje pre život. Hoci vlastníkom všetkého, čo na zemi existuje, je On, čo je zrejmé z toho, že to On stvoril, človeka pozýva, aby tieto veci použil. Človek ich nevie stvoriť, ale dokáže nimi disponovať. Správne disponovanie sa nazýva spravovanie. Správne biblické spravovanie zdrojov znamená vedieť, ako použiť tieto zdroje pre svoj život a pre život svojich blížnych. Správcovstvo ako Boží koncept pre človeka prijal už Adam v raji. Boh mu dal do daru zem a povedal mu, aby sa staral o všetky zvieratá. Tento koncept stále trvá. Na správcu sa kladú len tri nároky, a to vernosť, oddanosť (Lk 16,12, 1Kor 4,2) a produktivita v záujme vlastníka (Mt 25:14-30). Spravovanie peňazí je biblickou požiadavkou. Ježiš o tom jasne hovorí v Lukášovom evanjeliu. 

„Ak ste teda nepoctiví v pozemských veciach, kto môže dôverovať vašej viere v Boha? Ak neviete správne zaobchádzať s nespravodlivými peniazmi, kto vám zverí pravé bohatstvo? Ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše?“ (Lk 16, 11–12). 

Príbuzné slová: V Mt 25,14 -30, Rim 14,12

 

Synovstvo nám bolo dané v Ježišovi Kristovi. Dáva nám postavenie a dedičstvo v Božej rodine. Obidva koncepty sú skvele viditeľné v podobenstve o márnotratnom synovi. 

Otec miluje márnotratného syna a jeho láska je tá, ktorá ho uzdraví a taktiež je vidno, že zlé spravovanie otcovho majetku privádza syna na mizinu (Lk 15). Druhý syn dobre spravoval majetok, ale nevedel o tom, že ho otec miluje. Takže je pre nás dôležité vedieť, že sme Otcovi synovia / dcéry, že môžeme prijímať jeho lásku, ale taktiež je dôležité vedieť, ako spravovať jeho majetok. 

To, ako nakladáme s peniazmi, určuje našu kredibilitu voči Bohu. Ak sme verní a naše spravovanie prináša produktivitu v záujme Vlastníka, tak sme odmenení a je nám ešte pridané. Tak je to zaznamenané v podobenstve o talentoch. 

„Prišiel prvý a vravel: „Pane, tvoja mína získala desať mín.“ On mu povedal: „Správne, dobrý sluha; pretože si bol verný v maličkosti, maj moc nad desiatimi mestami.“ (Lk 19, 11–27).

 

Možno to vyzerá zložito, ale v skutočnosti nie je. V podstate nejde o to, aby sme najprv riešili svoj vzťah k peniazom, najskôr je dobré pozrieť sa na svoj vzťah k Bohu, veď o ten primárne ide. Skúsenosti mnohých vydaných Pánovi ukazujú ľahkosť a priezračnosť v narábaní s financiami či inými materiálnymi dobrami. Som toho názoru, že len dôverné priateľstvo s Ježišom nás ochráni od extrémov – závislosti na materiálne a vlastnom neprimeranom obohacovaní sa, ale i od druhého extrému – odmietania peňazí a čestných (hoci aj vyšších) zárobkov, na ktoré máme právo.

 

Dary

Najmä v Starom zákone sa spomína desiatok – desiata časť príjmu.

„Cti Pána svojím majetkom a (prinášaj mu) prvotiny z každej svojej úrody a naplnia sa zbožím tvoje stodoly a tvoje lisy budú muštom pretekať.“ 

(Príslovia 3,9)

 

Desiatky sú starozákonný princíp podpory levitov, teda služobníkov pre Boží ľud – Izrael. 

„Prinášajte celé desiatky do chrámovej pokladnice, aby bola v mojom dome poživeň.“ (Mal 3,10)

Poživeň pre koho? Pre Boží ľud. Lebo služobníci slúžili Bohu v chráme a Boh sa stretal so svojím ľudom práve tam. Boh pre dávanie desiatkov zasľúbil požehnanie. 

Dnešná Cirkev, Ježišovo telo, je novým Božím ľudom. Boží Duch už prebýva v novom chráme, a tým je naše telo. Ak sa spájame v Cirkev, v Ježišovo telo, budujeme Boží chrám, v ktorom prebýva Duch: (Ef 2, 19 – 22). V tomto novom chráme, v Cirkvi, má byť dostatok poživne, a to tak, že jej údy – členovia – sa budú starať o potreby druhých. Dávanie peňazí v prospech tohto nového chrámu je jedna z možností, ako zabezpečovať poživeň – napĺňať potreby Tela.

Apoštol Pavol o Cirkvi hovorí: „Nech nik nehľadí iba na svoj vlastný prospech, ale aj na prospech iných.“ 

Novozákonná Cirkev žije tiež z dávania svojich členov. (Sk 4, 32) Cirkev sa buduje dávaním času, talentov, služby a peňazí. Hoci je zatiaľ na Slovensku Cirkev ešte stále neoddelená od štátu, ako je to napr. už v Rakúsku, a teda dotovaná štátom, je vítaná i naša špeciálna podpora jej projektov. Ak sa jednotlivec slobodne rozhodne vydeliť svoju desatinu príjmu na podporu Cirkvi (pre farnosť, diecézu alebo pre laické hnutia a spoločenstvá či misijné spoločnosti), mal by byť verný a svedomitý ohľadne termínu, kedy tieto peniaze chce posielať. Desiatky slúžia prednostne na financovanie služobníkov, či už profesionálov, alebo laikov. Takto dnes mnohí laici pracujú – slúžia iným a vďaka kresťanom platiacim desiatky majú dostatok na živobytie. Niektorí sa dokonca zriekli svojho pôvodného zamestnania, a tým aj mzdy a šli pracovať pre Pána do oblasti, kam sa cítili volaní (umenie, médiá, evanjelizácia, vedenie hnutia, duchovná služba ...).

Ďalšou možnosťou, ako sa podeliť so svojím dobrom, je dar. Dar je dobrovoľný príspevok nad rámec desiatku. Rozdiel medzi darom a desiatkom je v tom, že desiatky odovzdávame do Cirkvi a Cirkev ich spravuje a rozdeľuje, kým dar máme vo svojej réžii. Môžeme rozhodnúť, komu ho poskytneme. For-mou darov sa dá podporovať charita a iná sociálna práca. O dar ide aj vtedy, keď je vyhlásená nejaká zbierka, napríklad na misie alebo na seminár. O daroch, resp. o zbierkach sa v Písme sv. píše toto: 

• „Každý nech dáva toľko, koľko sa vo svojom srdci vopred rozhodol. Nikoho nenúti, aby dal viac, ako sám chce. Boh nestojí o vynútené dary, ale miluje ochotného darcu.“ (2 Kor 9, 7) 

• Kto nemôže dať viac, nech sa netrápi – Bohu záleží na ochote, a nie na veľkosti daru. (2 Kor 8, 12) 

Väčšinou ľudia využívajú dary na podporu iných ľudí, ktorých duchovne či inak sprevádzajú, alebo podporujú priateľov, ktorí potrebujú pomoc. Patrí sem aj pozývanie iných na večere, na kávu, kúpa darčekov. Podstatné je rozhodnutie byť ľuďmi požehnania. Dary máme, samozrejme, dávať zodpovedne – s ohľadom na možnosti nášho rozpočtu. Nie zo strachu, že stále nepomáham dostatočne, či z pocitu falošnej štedrosti, až budeme spávať pod mostom a naše deti budú chodiť otrhané, prípadne hladovať.

 

Podobnou záležitosťou je almužna. Dar, ktorý je prejavom milosrdenstva. Má slúžiť ako čisté milosrdenstvo pre tých, ktorí nemajú nič, či už v mojom okolí, alebo vo svete. Aj tu treba byť prezieravý a almužny dávať veľmi múdro a koncepčne. 

„Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: už dostali svoju odmenu.“ (Mt 6,2) 

Neodporúča sa dávať almužnu ľuďom na ulici. Je lepšie nájsť si spoľahlivú profesionálnu organizáciu a podporovať ju určitou pravidelnou malou sumou. Alebo podporiť verejné zbierky pre obete katastrof, to však iba vtedy, keď máte záruku, že vaše peniaze sa tam naozaj dostanú. Nestačí si uspokojiť srdce akýmsi dobrým pocitom: Hlavne, že som dal, tak čo? Nech sa s tým už deje, čo sa deje!

 

Úspory a dlhy

Existuje niekoľko spôsobov, ako využívať peniaze pre seba. Úspory sú časť príjmu, ktorý si dokážeme odložiť pre budúcnosť. Boh nie je proti nim. Nenechajme sa obviniť z nedostatočnej viery v Božiu starostlivosť o nás, ak si šetríme pre budúcnosť. Veď aj Ježiš rozpovedal učeníkom podobenstvo o staviteľovi, ktorý si najprv zrátal náklady, kým sa pustil do stavby domu.

I on sám sporil, aby takto nadobudnuté peniaze mohol použiť v budúcnosti. Dôkazom sú dary, ktoré mu priniesli traja králi, slúžili ako zábezpeka pre Ježišovu rodinu a pre jeho budúcnosť.

 

Inou vecou sú dlhy. Robenie dlhov, ktoré nevieme splatiť, je vnútorné spútanie. Žiadostivý dlh vzniká vtedy, ak nám žiadostivosť diktuje a panuje nad nami. Táto žiadostivosť nás oklame a prejaví sa ako falošná potreba, ktorú treba naplniť. Typická otázka, ktorú žiadostivosť položí, znie: „Prečo by si si nemohol dovoliť to, čo ostatní?“ Príklad takéhoto dlhu je, ak debet na jednej karte zaplatíme debetom z inej karty. Teda na splatenie dlhu použijeme ďalší dlh. Toto je vážny problém napríklad v Británii, kde má väčšina ľudí 3-4 karty, ale iba jeden príjem. 

Potom je tu rozumný – kontrolovateľný dlh, ktorý si vopred premyslíme a rozkalkulujeme možnosti jeho splácania. Do tejto kategórie patria úvery a pôžičky. Motív na vzatie dlhu je kúpa niečoho, čo nám prinesie zhodnotenie alebo výrazne ušetrí prácu, napríklad kúpa pozemku, auta, investičný zámer v podnikaní a podobne. Jedno zlaté pravidlo ohľadne dlhov hovorí: „Ak si v jame, nekop hlbšie!“

 

Želám vám jasnosť vo vnímaní vašich financií, správne rozhodnutia, veľké a slobodné srdce!

Alena Ješková
Podľa: Martin Štuk: Božie zdroje pre život, edícia Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina