Dielo pre Pána alebo Pánovo dielo?

   Od momentu, ako som pochopila, čo pre mňa urobil Boh, nemohla som si svoje poznanie nechať len pre seba. Hľadala som spôsoby, ako o tom hovoriť a ako druhým pomôcť nájsť cestu ku Kristovi. Z času na čas som cítila, že Pán ma ku konkrétnej aktivite pozýva. Vždy som akoby nabrala nový dych a „rozbúchalo sa mi srdce vzrušením“. Háčikom však bolo zakaždým sa opakujúce pokušenie robiť pre Pána veľké veci namiesto toho, aby som konala dielo Pánovo. Znie to takmer rovnako, ale rovnaké to nie je. 

   Keď som sa s nadšením púšťala do práce, zabúdala som na mieru. Nedopriala som si odpočinok či jednoduchú radosť zo života – len aby som nestrácala čas. Modlila som sa, ale dala som si pozor, aby modlitba netrvala príliš dlho. Toľko toho bolo treba urobiť a ako hovorí môj obľúbený duchovný autor: „ Kristove slová „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ akoby skĺzali po kamennom príkrove mojej duše s vedomím, že sú určené pre niekoho iného alebo v inom čase“. Osobný vzťah s Pánom mi unikal. Obmedzila som tiež kontakty s ľuďmi, s priateľmi, vzdala som sa vlastných koníčkov. Dostavili sa problémy so zaspávaním – ešte aj v spánku som tvorila. 

   Dielo rástlo, ale ja som postupne stále viac cítila, že akoby som za ním už nebola ja, ale niekto iný. Bola som opantaná workholizmom, odetým síce do vznešeného svätého šatu, ale predsa to bol akýsi druh otroctva, ktorý ma oberal o slobodu a radosť z práce. Z práce v mene Boha a pre Boha, i keď ja som v skutočnosti mala pocit, akoby som Boha strácala. Cítila som sa vyprahnutá a keď som sa bezradne opýtala, čo s tým, dostala som odpoveď: „Keď je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije. A z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“

   Odvtedy vždy, keď príde pokušenie robiť toho veľa – a to pokušenie naozaj opätovne prichádza – dávam si pozor, aby som dokázala svojej vôli povedať „dosť“. Nariadim si obdobie pôstu, kde je na prvom mieste modlitba, na druhom modlitba a až potom práca. Ide to pomalšie, ale snažím sa nechať viesť Tým, ktorý dáva všetkému smer i zmysel. Niekedy mám pochybnosti, či by som predsa nemala trochu pridať, no Pán ma väčšinou pribrzdí a pozve do modlitby, na stretnutie s priateľmi, ku skutku konkrétnej lásky. 

   Až vtedy, keď počúvam vanutie Ducha, žijem svoj život pestrý, plný farieb a krásy a aj svoje poslanie ako nesmierny dar od svojho Boha. A tento pokoj a naplnenie, ktoré prežívam a ktoré sú protikladom zviazanosti, vyprahnutosti a otroctva, mi dosvedčujú, že naozaj je rozdiel medzi tým, či konám diela pre Pána alebo sa snažím patriť Pánovi a konať jeho dielo.

   Na záver chcem pridať ešte jednu udalosť dnešného dňa, ktorá, aspoň si myslím, s vyššie uvedeným trochu súvisí. S manželom sme sa už dlhšie rozhodovali pre kúpu fotografického objektívu, ktorý by nám umožnil viac sa radovať z nášho spoločného koníčka. Nie je to lacná záležitosť, i keď pre nás nie sú problémom peniaze, vždy zhodnocujeme, či danú vec naozaj potrebujeme a či ju adekvátne využijeme. Hlavne z mojej strany to bolo dlhé zvažovanie, no nakoniec sme sa rozhodli, že si radosť v podobe nového objektívu doprajeme. A práve dnes, keď som dopísala tento článok, ma manžel prekvapil otázkou, či by sme si nedopriali objektív ešte jeden – tento mal byť na fotografovanie detailov, ten prvý na zachytenie objektov vo veľkých vzdialenostiach od nás. Jeho otázka ma šokovala, ale jeho argumenty hovorili akoby aj zo mňa: „Pozri sa, Oli, mnohé veci, ktoré doma máme, slúžia evanjelizácii. Dokonca aj naše dovolenky, na ktoré chodíme, snažíme sa sprostredkovať tak, aby slúžili tomuto účelu. Koľko toho venujeme svojim koníčkom? Čo si doprajeme, aby sme z toho mali radosť iba my – takú, kde nemusíme rozmýšľať, ako s ňou naložíme v službe iným?“

   Mal pravdu. Obaja sme cítili, že Pán nám chce darovať radosť z oboch objektívov. Nemali sme žiadne výčitky svedomia či nepokoj. Akurát sme si dodatočne uvedomili, že nová technika a radosť z práce s ňou aj tak nebude len pre nás. Hneď sme vedeli, že budeme chcieť, aby slúžila aj evanjelizačným účelom. A opäť nás naplnilo to známe nadšenie...

Oľga
Autorku nájdete aj na: www.horcicnezrnko.sk

Ako poľné ľalie

   Uplynulý rok bol pre nás veľmi zvláštny. Po prvýkrát v živote som pocítila, aké to je, reálne nemať peniaze s perspektívou, že možno do konca roka, ak nie skôr, skončíme na dlažbe. Keď sa rok predtým manžel rozhodoval, či odísť z práce, ktorá síce predstavovala finančné istoty, no nevidel v nej význam, podporila som ho. Odchádzal v regióne, kde sú na každé voľné miesto stovky záujemcov. Ja tiež nemám stabilný príjem, závisí od objednávok firmy, pre ktorú pracujem na živnosť. V tom čase sa môj plat pohyboval okolo 300-400 eur. K tomu sme mali hypotéku, ktorá spolu s ostatnými poplatkami za byt dávala práve približne tých 300 eur. Manželov odchod z práce bol teda podľa všetkých v okolí čistým šialenstvom. No my sme verili, že ak sa človek naozaj snaží, usiluje sa konať Božiu vôľu a zverí sa do jeho rúk, Boh mu pomôže a dá mu prácu, kde bude oveľa užitočnejší a lepšie „zúročí svoje talenty". Človek má často tendenciu naplánovať Bohu, ako by mu mal pomôcť. Boh však našťastie vie viac ako my a aj tento raz nám chcel ukázať niečo úplne iné a obohatiť nás oveľa viac.

   Ani po pol roku hľadania nebola vo výhľade čo i len perspektíva, že si manžel niečo nájde. Neustále sa objavovala potenciálna možnosť novej práce, ale vždy sa akýmsi záhadným spôsobom rozplynula dostratena. V januári nového roku sme stáli pred zvláštnym poznaním – sme jednoznačne odkázaní len na môj zárobok. „Moja“ firma však prišla do krízy a dostávala stále menej zákaziek. Keď sme si spočítali v rodinnom rozpočte príjmy a výdavky a k tomu neveľkú finančnú rezervu, ktorú sa nám počas uplynulých rokov podarilo ušetriť, bolo nám jasné, že už o pár mesiacov budeme musieť predať byt – a potom...? Stiahli sme výdavky na absolútne minimum, sami by sme neverili, ako sa to dá. No už i povinné mesačné platby, ktoré zahŕňali spomínanú hypotéku, poplatky za byt a odvody, boli viac ako náš zárobok. Stalo sa aj to, že sme v jednom mesiaci zarobili len 30 eur.

   A vtedy sa začali diať veci... Poprosila som Boha, aby mi dal zaro-biť aspoň toľko, aby sme mali na splátku hypotéky. Pridal ešte čosi, a tak som svojím zárobkom úplne presne dokázala pokryť hypotéku a byt. Pri rozhovore s jedným známym – len tak všeobecne „o ničom"  nám vnukol jednu myšlienku – manželovo hobby, ktoré vedel robiť veľmi dobre, je predsa čosi, čo už dnes veľa ľudí nevie, a určite by bol o to záujem. Čo tak skúsiť si takto privyrobiť? Zdalo sa nám to divné, no len tak pokusne manžel vylepil pár plagátov a dal inzerát na internet. Hoci mu ho hneď na druhý deň stiahli, lebo to ako ponuka práce spadalo do kategórie „platená reklama", inzerát si zvečera do rána stihol všimnúť jeden záujemca... ktosi iný videl plagáty, ďalší ho neskôr odporučili svojim známym na základe skúsenosti s jeho robotou... Hoci to bola sezónna práca a len niekoľko zákazníkov, pomohlo nám to prečkať pár mesiacov – a mali sme už aj na stravu. 

   Zaujímavá bola ešte jedna vec – pri obmedzovaní výdavkov sme uvažovali, do akej miery obmedziť aj určité príspevky, napríklad kupovanie časopisu Nota Bene, príspevok pre naše spoločenstvo a podobne. Kdesi som čítala, že dary, ktoré dáme (ten náš „povinný desiatok" pre Boha, ktorý dávame napríklad núdznym), nám nikdy nebudú chýbať. To nám pomohlo sa rozhodnúť. A naozaj – tieto peniaze nám nikdy nechýbali. Vždy sme boli sýti a zaodetí, možno skromnejšie, nezašli sme si na kofolu či koláč do reštaurácie, varila som z menšieho výberu surovín, nekúpili sme si v obchode k nákupu sladkosť... Ale neobjavila sa ani chuť či túžba po tom, na čo sme nemali. A naopak – o to viac sme si vážili každú maličkosť, ktorá sa nám dostala. A v tom roku sme boli bohato obdarovávaní. 

   Jeden deň nás zrazu oslovil sused, s ktorým sme sa ani bližšie nepoznali, iba sme sa zdravili. Hoci mal i bližších priateľov v okolí, spýtal sa práve nás: „Nechceli by ste záhradu? Premýšľal som, že by som vám ju dal..." Roky sme zháňali záhradu, no všetky pozemky v okolí boli beznádejne rozchytané. Teraz sme však už zháňať prestali, veď nebolo za čo... Sused sa sťahoval a rozhodol sa prepustiť nám záhradu za bagateľ, ktorý pokrýval akurát cenu náradia a plota. Samozrejme – nebola to žiadna rajská záhrada. Bol to zarastený kus zeme, ktorý už roky nikto neobrábal.    Veci však nechodia k človeku zadarmo. Človek nemôže len tak ležať a čakať, kým mu pečené holuby spadnú rovno do úst. Poľné ľalie síce nesejú ani nežnú, no potešujú ostatných svojou krásou a vôňou. Presvedčili sme sa, že i my dostaneme, čo potrebujeme, ale nebude to bez našej snahy a práce.

   Hoci sme záhradu dostali pomerne neskoro, keď už všetko malo byť v zemi a my sme ju ešte len začali klčovať a zúrodňovať, práca nám šla až podivne odruky. Necítili sme námahu a podarilo sa nám pripraviť zem na siatie v rekordnom čase. A od mája nám prinášala toľko úrody, že zeleninu či ovocie sme takmer ani nemuseli kupovať. Získali sme jedlo, na ktoré sme nemali peniaze. Dostali sme však šancu „zaplatiť" tým, čo sme v danej chvíli poskytnúť dokázali – prácou. 

   Koncom roka sme dostali viacero celom slušných finančných darov. Najprv sme sa zdráhali ich prijať, ale keď nám prišiel dar 200 eur od príbuzného, ktorý nás normálne neobdarúval (a ani nevedel o našich problémoch), tu mi už bolo jasné, že všetky tie peniaze sú od Boha, lebo ich potrebujeme. Ostávalo ich prijať s nádejou, že raz ich dokážeme adekvátnym spôsobom vrátiť tomu, kto ich bude potrebovať.

   O tom, že sme od Boha dostali aj našu záhradu, nepochybujem. Nepriniesla nám len jedlo, ale aj množstvo spoločných chvíľ a možnosť zrelaxovať. Práca v nej sa pre mňa stala príležitosťou na modlitbu a kontakt s Bohom. Stále znova a znova som sledovala, ako nám napriek extrémnemu suchu, nekvalitnej pôde či „inváziám" škodcov dáva presne toľko, koľko potrebujeme. I keď sa na pohľad zdalo, že tam nič nie je, vždy sme odchádzali s plným košom Jeho darov, ktoré nás sýtili do jej ďalšej návštevy. 

   Na konci roka sme neboli ani zamak (finančne) bohatší ako na začiatku a naše výhľady do ďalšieho roka boli stále neisté. Napriek tomu sa mi do očí tisli slzy vďačnosti. Vždy som cítila Boha veľmi blízko, ale tento rok ma priam zasypal darmi. Nielen tými, pomocou ktorých sme prežili telesne, ale daroval mi aj množstvo povzbudení a duchovných radostí. Strávila som veľa hodín v rozhovore s Ním a cítila Jeho blízkosť. Vždy, keď ma trápil nejaký problém, potešil ma tak veľmi, že ma namiesto starostí naplnila radosť. A to všetko je viac ako pocit finančnej zábezpeky. Navyše mi (nám) daroval ďalší rok plný poučení, ktoré obohatili naše vnútro... Zmenili sme plány a vložili ich do Jeho rúk... a naše prosby sa premenili na vďačnosť. 

 

P. S. Začiatkom tohto roka manžela oslovilo viacero ľudí, ktorí mu ponúkli prácu a tieto ponuky sa už nerozplynuli „dostratena". Nakoniec, ako sa hovorí, všetko má svoj správny čas.

Lucka

Pán sa stará

   Tiež ste zažili ten pocit strachu, možno až zúfalstva, keď nemáte už ani cent, do výplaty ďaleko, prípadne vôbec nemáte prácu a odvšadiaľ sa na vás hrnú požiadavky na zaplatenie inkasa za byt, daní za psa či pozemok, stravy deťom do školy, telefónu, benzínu, lekárskej starostlivosti... do toho sa pokazí pračka alebo chladnička... a deti chcú bicykel, na ktorý nemôžete ani pomyslieť?

   Boh nás učí spoliehať sa na Jeho všemohúcnosť v našej bezmocnosti.

 

Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. (Mt 7, 7-8)

 

   Preto sa nebojme obracať na nášho nebeského Otca ako deti na svojich rodičov – každý deň, vo veľkých rozhodnutiach aj v maličkostiach, vo filozofických úvahách aj v praktických potrebách. Boh nikdy nepovažuje žiadne naše starosti za nepodstatné a každej jednej modlitbe sa bude s láskou venovať. Stačí sa len naňho obrátiť a pýtať si jeho pomoc, keď si nevieme pomôcť sami. Ako to dievčatko zo známeho príbehu, ktorému v obchode predavač ponúkol nádobu s cukríkmi a povedal: „Vezmi si, koľko sa ti zmestí do dlane.“ Dievčatko zdvihlo hlávku k svojmu otcovi a požiadalo ho: „Vezmi mi ty, ty máš väčšiu dlaň!“ 

Beata Michelčíková

 

Mám prácu, ktorá je dosť závislá od pekného počasia. Poznáte to, stavbári, že? Zaprší a jamy sa plnia vodou, zemina zosúva, murivo neschne... Dlhá zima nás nechala tento rok dlhšie „oddychovať“. A keď sme konečne začali, nastalo obdobie dažďov. Vidina zárobku nulová... Vtedy sa mi ozval kamarát s ponukou prerábky pivničného priestoru na obytný. Pán sa stará úžasne! 

Tomáš

 

Moje dve deti veľmi túžili ísť do denného farského tábora a bolo si treba rýchlo vyzdvihnúť prihlášku a zaplatiť 60 eur, inak sa stav naplní. Váhala som asi týždeň, pretože som nemala peniaze. Keď som si už myslela, že tábor bude beznádejne plný, len pre „pokoj duše“ som sa ešte spýtala organizátorky, či náhodou nemá dve zvyšné prihlášky. Povedala, že sa ráno odhlásili dve deti a teda má práve posledné dve. „Vďaka, Pane, že si to takto pre moje deti zariadil“, pomyslela som si, „a pošleš mi ešte tých 60 eur, ktoré treba zaplatiť?“ Ešte v ten deň som dostala nečakaný honorár – presne 60 eur.

Beata

 

Manžel dostal lukratívnu ponuku hrať a spievať na predvolebnej kampani jednej politickej strany. Bolo mnoho „pre“ – bol už pol roka nezamestnaný, ja s bábätkom na materskej, prísľub vysokého a potrebného zárobku. Ale bolo tu aj jedno veľké „proti“ – strana bola v úplne opačnom názorovom poli ako my. Zvažovali sme, či to brať ako „robotu“ a byť vďační za tie peniaze, alebo poslúchnuť hlas svedomia a povedať rázne nie. Manžel si vybral druhú možnosť. O dva dni dostal na účet preplatok z daňového úradu, honoráre za hranie jeho piesní v rádiách a ponuku trvalého pracovného pomeru.

Jana

 

Na Slovensku je množstvo charitatívnych alebo dobrovoľníckych podujatí, ktoré fungujú takpovediac „bez finančnej zábezpeky“. Rozumný investor by sa im oblúkom vyhol. A napriek tomu sa roky držia pri živote, obetavou prácou ľudí, ktorí bez nároku na odmenu ponúkajú svoje vedomosti, zručnosti, voľný čas a energiu v práci pre druhých. To, že sa v príhodnej chvíli vždy objavia aj potrebné finančné prostriedky (dary dobrodincov alebo sponzorov), môže znamenať len jedno – Pán sa stará o uskutočňovanie svojich zámerov cez naše ruky. 

Zuzana

 

Minulé leto bol manžel ešte nezamestnaný, ja šiesty rok na materskej, takže nám bolo jasné, že dovolenka nám „nehrozí“. A určite nie pri mori. Boli sme s tým úplne uzmierení. Veď koľko ľudí u nás na ňu nemá! Zrazu sme však dostali pozvanie od kamarátov. Chceli stráviť s nami 2 týždne v Chorvátsku, nuž nám ponúkli zaplatenie celého ubytovania. Nebolo to ľahké prijať, ale čo rodič nespraví pre deti s dýchacími a kožnými chorobami?! Nuž sme šli a mali všetci ôsmi nádherný čas. Tak toto sa ti stane raz za život, pomyslela som si vďačná. Toto leto sa dar zhora zopakoval. Jeden muž z Bosny, kresťan, ktorému bol manžel duchovne slúžiť ešte v zime, prenajíma viac apartmánov na pobreží Jadranu a nám jeden ponúkol zadarmo pre rodinku, zase na 2 týždne. A pridal aj druhý apartmán pre priateľov, ktorých sme si mohli zavolať. Som uveličená a žasnem... Dnes mi je už jasné, že s Bohom môžeme rátať.

Alena

Ešte sa budú predávať...

   Zdedila som pozemok. Mne patrila polovica a druhú si delili 7 súrodenci v staršom veku. Po tom, ako sme sa spoločne dohodli pozemok predať, sme 7 rokov márne hľadali kupcu. Napriek tomu, že náš pozemok bol v rekreačnej oblasti, bola to iba orná pôda a nedalo sa tam stavať. Ako to na Slovensku chodí, kto je šikovný, vie si vybaviť všetko. My sme až takí šikovní neboli. Ja som navyše bola mladá a bez známostí, ak nepočítam známosť s Najvyšším. Ale práve tá nakoniec o všetkom rozhodla. 

   V lete na ôsmy rok stretol jeden zo spoluvlastníkov istého pána doktora. Do reči sa dostal náš pozemok. Jemu sa lokalita páčila a vraj si povolenia na stavbu domu vybaví. A tak mi jedného dňa môj spoluvlastník zavolal: „Máme kupcu”, vraví mi. „Ale nemá peniaze na celý pozemok a chce si kúpiť len polovicu. Predáme to spoločne. Súhlasíte?“ Mohli sa rozhodnúť, že predajú svoju polovicu, budú mať po starosti a k tomu ešte balík peňazí. Neurobili to a ja som rada súhlasila. Tak sme si do telefónu potvrdili cenu a dohodli, že oni pripravia zmluvy a keď ich budú mať podpísané, príde jeden z nich do Bratislavy, podpíšem ju aj ja a zrealizujeme predaj. 

   Presne o mesiac mi znova zavolal a mali sme sa stretnúť. „Potom sa nezľaknite, je tam v zmluve nižšia cena, ale on nám vyplatí celú dohodnutú sumu na ruku. To sa len tak do zmlúv bežne robí, aby nemuseli byť vysoké dane a poplatky,“ zaševelil len tak mimochodom. „Ale to ja nepodpíšem“, odpovedala som mu, vedomá si presne toho, čo hovorím – až do dôsledkov, ktorými mohlo byť napríklad ich rozhodnutie, že si teda predajú oni sami tú svoju polovicu, a nech si už potom ja predávam svoju, ako chcem. „Aj keď sa to tak robí, viem, že je to podvod a proti Bohu,“ dodávam. „Drahá pani, nerobte nám problémy. Viete, koľko mi trvalo, než som získal podpisy všetkých súrodencov? Prídeme za vami do Bratislavy tento víkend.“ A zložil. Ako povedal, tak urobil. V sobotu ma v kaviarni na námestí čakal aj s bratom a doktorom. Do telefónu, keď volal z kaviarne, otvorene povedal, že si vzal posilu, aby ma presvedčili nerobiť problémy a podpísať to.

   Dostala som strach. Vedela som, že neplánujem ustúpiť a klamstvo nepodpíšem. Ale predsa len som sa (sama žena) bála prevahy troch mužov. Nuž som ešte tesne pred odchodom z domu volala k Bohu: Pane, veľmi sa bojím. Prosím, daj mi tvoje slovo, ktoré ma ponesie bez strachu na stretnutie a dá mi silu byť pevná a odvážna. Po týchto slovách som otvorila vyše tisícstranovú Bibliu, presne na mieste v knihe Ezechiel, kde stálo: Ešte sa budú predávať domy aj pozemky v tomto kraji! Zrazu som si dojatá uvedomila, že Boh stál celý ten čas celkom blízko pri mne a o všetkom vie. Že sa nemusím báť, lebo tam ide so mnou a dopredu mi hovorí, že aj keby od zmluvy odstúpili, On je Pán, ktorému patrí celá zem, aj všetky pozemky. Pokojná som prišla na stretnutie a hoci na mňa všetci traja muži „tlačili“, aby som – ak teda chcem – dala peniaze z rozdielu ceny v zmluve sama na kostol, neustúpila som. Ani na citové vydieranie pána doktora, že nechce, aby sa vedelo, koľko mal peňazí, a teda mu vlastne môžem poslúžiť kresťanskou láskou k blížnemu. Ja som sa rozhodla dôverovať Bohu bez kompromisov.

   Pozemok sme nakoniec predali. Oni urobili ďalšiu okružnú cestu po Slovensku pri zbieraní podpisov spoluvlastníkov do novej zmluvy – tentokrát už so správnou cenou.

Gabika