Na stretnutie stále čakám

   Keď som mala pätnásť rokov, prebiehali v mojom vnútri závažné zmeny, ako v každom pubertiakovi. Na jednej strane bola doterajšia výchova a hodnoty mojich rodičov, na druhej strane moje vlastné predstavy o živote, sny a túžby, utváranie názorov pod vplyvom školy a kamarátov.

   Naši ma vodili do kostola, hoci ani sami nevedeli, či sú veriaci, no ja som plánovala prestať tam chodiť.

   Jedného dňa mi však prišiel list, ktorý všetko zmenil... Netušila som, kto mi ho píše, a ako som pochopila z jeho obsahu, dotyčný chcel zostať v anonymite. O mne však vedel všetko. Písal, že som určite dobré dievča, keď chodím do kostola. Spočiatku som podozrievala moju mamičku, či na mňa neskúša fintu, ako ma tam udržať. Ale nemala v tom prsty ani ona, ani žiadna z mojich kamarátok. Do kostola som teda chodiť neprestala, vlastne, opäť som začala pravidelne navštevovať nedeľné omše každý týždeň. Motiváciou mi bolo to, že on je tam tiež a určite ma pozoruje.

   P., ako sa podpísal, mi naznačil, že by si so mnou chcel písať, že by možno chcel mať so mnou vzťah – ale že stojí pred životným rozhodnutím, ktoré by ten vzťah mohlo hneď aj ukončiť, a preto sa doň nechce púšťať. Ak by však chcel s niekým chodiť, bola by som to ja.

   Dnes by ma to určite zaskočilo, možno by mi bolo dokonca nepríjemné, že ma niekto z diaľky sleduje – v pätnástich som to však považovala za neskutočne romantické!

   V druhom liste sa podpísal ako Patrik. Predstavovala som si, že sa mi takto postupne bude odtajňovať, až ma nakoniec požiada o ruku... Vysnívala som si s ním celú budúcnosť, nádherný rodinný život.

   Písal, že ma obdivuje, aká som športovkyňa. Behávala som každé ráno blízko domu a deň predtým som bola s kamarátkou na jazere – preplávali sme ho na druhý breh a naspäť. Patrik to vedel. Musel tam byť s nami! Ohromne mi imponovalo, že ma tajne pozoroval, obdivoval, že svoj voľný čas venoval tomu, aby bol blízko mňa – hoci som ani len netušila, ako vyzerá. Z listov som sa dozvedela, že má 18 rokov a narodil sa v máji ako ja. Stále som snívala o našej spoločnej budúcnosti. Ľúbila som ho, alebo aspoň moju predstavu o ňom, ktorú som si poskladala z tých pár viet nepravidelne sa objavujúcich v mojej poštovej schránke. Všímala som si chlapcov na ulici aj v kostole a dúfala som, že sa možno prezradí nejakým slovkom alebo pohľadom... a ja budem vedieť, že to je on. Toľko som mu toho chcela povedať! Nič také sa však nestalo. O pár dní mi prišiel ďalší list. Už som ich mala peknú kôpku a uvedomila som si, že na každý sa nesmierne teším. Čítala som ich mnohokrát, znova a znova, až kým som ich všetky vedela naspamäť... Tento však bol iný. Patrik sa v ňom so mnou lúčil, pretože odchádzal na základnú vojenskú službu do Prahy... Až do Prahy! Plakala som, ako plačú dievčatá, keď im chlapcov odvádzali na vojnu...

   Môj platonický vzťah a tak krásne vysnívaná budúcnosť čakali len na to, že sa mi Patrik dá spoznať a všetko do seba zapadne. Ale zatiaľ sa tak nestalo a teraz odíde na rok a pol na druhý koniec sveta, a ja ho možno (už) nikdy neuvidím! Čo ak mi prestane písať? Čo ak na mňa celkom zabudne? Zdalo sa však, že nechce zabudnúť. Chcel si na vojnu vziať odo mňa niečo na pamiatku. Dal mi totiž možnosť tiež mu napísať. List som mala večer vložiť pod kameň na zastávke autobusu, ktorým som chodila do školy. Dlho som čupela v kríkoch za zastávkou a snažila sa vystriehnuť ho, keď si príde po môj odkaz. Celú noc som však, pravdaže, nevydržala. Ráno som bežala pozrieť sa pod kameň – a našla som tam lístoček so slovkom Ďakujem.

   Dlhšiu dobu sa neozval. Chcela som o ňom zistiť čo najviac, preto som si zaplatila grafologický rozbor jeho listov. Vraj preto, že mu písmo klesá smerom dolu, môže byť duševne rozorvaný, nerozhodný... Nebrala som to tragicky – rovnako klesalo písmo aj mne, takže to isté mohli povedať aj o mne. Mali sme toho toľko spoločného! Po pár týždňoch mi napísal z Prahy. Dal mi adresu svojho známeho, na ktorú som mu mohla napísať odpoveď na jeho list. Nemala som tam však po ňom pátrať, vraj sa aj tak nič nedozviem.

   O pár dní na to som sa zobudila zo sna s veľmi zlým pocitom, akoby tušením, že sa Patrikovi stalo niečo zlé. A aj mi to potvrdil – napísal mi ľavou rukou, mal úraz – zlomený ukazovák, ale bude čoskoro v poriadku. Toto bolo po prvýkrát, čo som počula Boha. A prišiel aj druhýkrát. Sediac raz v kuchyni s mamičkou, kde sme sa bavili o všeličom možnom, som zrazu počula vnútorný hlas, ktorý mi dôrazne povedal: „Nerob si na Patrika nároky, bude kňazom!“ Bola som prekvapená, ale tušila som, že je to Boží hlas. Hneď som išla do izby, zapísať si to do denníčka, aby som mala dôkaz, že mi to Boh povedal, ak sa to naozaj stane.

   Neskôr som zase ja skončila v nemocnici so zápalom slepého čreva, ktorý mi museli operovať. Večer mojej mamičke zazvonil telefón, muž na druhom konci sa predstavil ako Patrik a keď sa uistil, že mamička vie, o koho ide, spýtal sa, či som v poriadku, lebo mal zlý pocit, že sa mi niečo stalo... čiže aj on tušil či počul...

   Po niekoľkých mesiacoch mi napísal, že mu prišlo rozhodnutie z vysokej školy – prijali ho na bohosloveckú fakultu. Vraj keď mi začal písať prvé listy, nebol celkom presvedčený, či má byť kňazom, alebo pôjde do manželstva. Zvažoval dokonca možnosť, že sa stane gréckokatolíckym kňazom, pretože tí sa môžu ženiť. Nakoniec postavil svoje rozhodnutie, ako sa hovorí, „na ostrie noža“. Požiadal Boha o potvrdenie: ak chce, aby zanechal svoje „dievča“ a stal sa kňazom, nech sa obráti jeho kamarát, presvedčený ateista na ceste hriechu. A on sa naozaj obrátil.

   Opäť som preplakala niekoľko dní. Bola to rana mojej vysnívanej budúcnosti, i keď som zároveň vedela, že sa to muselo stať, veď mi to už dávno povedal Boh. Ale ako teraz budem žiť? Ja potrebujem, aby ma niekto sledoval, sprevádzal, obdivoval... ako Patrik. A potom mi to došlo – v mojom živote jeho miesto zaujal Boh. V tej dobe už bola moja viera v Neho pevnejšia. Pochopila som, že Boh je ten, kto ma má rád, stále pozoruje, sprevádza a obdivuje.

   Odvtedy mi už Patrik nenapísal. Iba raz som našla v schránke maličkú fotku mladého sympaťáka, ktorým by mohol byť on. Potom som sa spoznala s iným bohoslovcom, ktorý mi rozpovedal svoj príbeh s dievčaťom i o ukončení vzťahu. Cez neho som pochopila, že ani pre nich – chlapcov to nemusí byť ľahké rozhodovanie a zriekanie sa.

   Už pätnásť rokov o Patrikovi neviem vôbec nič. Medzitým som sa vydala za skvelého muža, múdreho, milého, veriaceho, o akom som snívala. Možno mi ho Patrik vymodlil.

   Občas si naňho spomeniem a premýšľam, kde asi pôsobí a či ho niekedy v živote stretnem osobne. Už dávno po ňom nepátram, ale listy mám odložené. Bolo to úžasné obdobie v mojom živote, ktoré ma ovplyvnilo a naštartovalo mnohé pekné a hodnotné veci v mojom vnútri. Možno sa niekedy stretneme a porozprávame o všeličom. A možno nie.

Príbeh Aleny napísala Beata