Pätnásti za nedeľným stolom

   Dnes vás pozývame na stretnutie s dámou, ktorá je verejnosti známa ako ochrankyňa hodnoty života – založila neziskovú organizáciu Áno pre život a je predsedníčka Fóra života. Ale vedeli ste, koľko má detí a vnúčat, kde vyrastala, ako sa spoznala s manželom a čo si na nej jej manžel váži?

Pozvanie na rozhovor prijala Marcela Dobešová a jej manžel Peter.

 

Môžete nám predstaviť svoju rodinu?

   Pochádzam zo Svinej, dediny pri Prešove, a Peter z Rajeckých Teplíc. Zoznámili sme sa počas štúdia v Bratislave, v internátnom rozhlasovom štúdiu v Mlynskej doline. Zobrali sme sa ešte počas vysokej školy v štvrtom ročníku. Do konca štúdia sa nám narodil aj najstarší syn Matúš. Po skončení školy (Peter vyštudoval geografiu na PF UK a ja matematiku na MFF UK) sme začali pracovať a bývať v Žiline. Neskôr sa nám narodila dcéra Veronika. Chceli sme mať viac detí, ale tretie tehotenstvo sa skončilo pre dieťatko zle. Bolo mimo maternice. Kým lekári na to prišli, prišla som skoro o život. Stalo sa to po siedmich rokoch manželstva. Bol to pre oboch veľký zlom v našom spoločnom živote. Už som sa rozlúčila s manželom, „zverila“ som mu všetky povinnosti, ktoré sa týkali chodu rodiny. Najťažšie bolo zanechať deti. Bola to veľká skúška viery. Operáciu som prežila s vedomím, že – podľa lekárov – už ťažko budem mať ďalšie deti. Dovtedy som si myslela, že len ja viem najlepšie, čo je dobré pre rodinu.

   Ale Pán Boh mal s nami iné plány. Keby nie táto skúsenosť, ktovie, aké hodnoty a priority by sme v živote preferovali. Nakoniec nám Pán požehnal ešte dve ďalšie deti, keď už sme začali uvažovať o adopcii.

   Najstarší syn Matúš má s manželkou tri deti, dcéra Veronika má tiež tri detičky. Jakub, tretí v poradí, je študent na vysokej škole a najmladšia Alžbeta je maturantka. K najbližšej rodine ešte patrí Petrova mama (ostatní naši rodičia už odišli do večnosti). Pred dvadsiatimi rokmi sme s pomocou rodiny a skúseností našich rodičov postavili v Rajeckých Tepliciach dom na pozemku, ktorý nám darovali Petrovi rodičia. Aj keď staršie deti bývajú mimo, pravidelne sa stretávame, hlavne v nedeľu pri obede, takže je nás spolu za stolom 15. Často sa k nám ešte pridá nevestina mama, ktorá po smrti manžela ostala sama, alebo Jakubova priateľka. Je to priestor, kde spolu môžeme radosti znásobiť a o starosti sa podeliť.

 

Ako spolu vychádzate – už ako tri generácie?

   Spolu sme vlastne štyri generácie. Každý má svoj priestor na súkromie, ale čo nás teší, využívame každý čas, keď sa môžeme spolu stretávať, ale najčastejšie vzájomne si pomáhať. Ako to obvykle býva, rodičia pomáhajú svojim deťom hlavne pri opatrovaní vnúčat, prípadne s domácimi prácami. My rodičia sme dosť pracovne vyťažení, takže túto pomoc si navzájom poskytujú naše deti.

   Najviac nás teší, keď sa nás dospelé deti pýtajú, či môžu ísť s nami na dovolenku. Už sedemnásť rokov chodíme spolu do Trpanja, na jedno prekrásne miesto v Chorvátsku. Pred tromi rokmi sme sa tam stretli štyri generácie.

   No a minulý rok začali na našej záhrade stavať staršie deti domy. Takže za krátku dobu budeme skoro na jednom dvore bývať celá rodina. Tak, ako to bolo kedysi.

 

V akej pozícii sa cítite lepšie – ako mama alebo ako babka, resp. otec/dedko?

   Tak na tejto otázke sme sa obidvaja zhodli – aj jedna, aj druhá pozícia je super. Len s tým rozdielom, že ako rodičia deti vychovávame, učíme ich milovať, zároveň im dávame mantinely, ale aj istotu a zázemie, kde sa cítia bezpečne.

   Pri vnúčatách už túto úlohu prebrali naše deti, takže je to jednoduchšie a vnúčatá sú nám na potechu. Mantinely už nemusíme klásť. „Babka, dedko, ľúbim vás. A môžem u vás ostať spať?“ To skutočne prináša šťastie do rodiny.

 

Aký ste mali vzťah k deťom, keď boli vo veku dospievania, resp. aký vzťah mali oni k vám?

   Deti treba ľúbiť v každom veku. Pri najstaršom synovi, keď začal dospievať, som sa veľmi bála, že „ujde“ mimo mojej predstavy. Keď mal šestnásť – sedemnásť rokov, hudba bola pre neho všetko. Ale nie hudba, aká sa páčila mne. Samozrejme, s hudbou je spojená aj ideológia. Bolo to obdobie, keď som si myslela, že výchovu dospievajúceho syna nezvládnem. Robila som chyby v komunikácii. Manžel Peter to zvládal oveľa lepšie. Rozumel mužskej duši. Spolu sme sa začali za neho modliť a on sa k nám vrátil. Hudba ho stále drží, hrá v rôznych kapelách (ale už nie punkových), učí na gymnáziu a číta Bibliu.

   Ponaučenie pre mňa – deti nie sú naše vlastníctvo, sú naši partneri a my im máme len ukázať smer vlastným životom. Veľmi si všímajú naše slová a skutky. A majú iný meter na nás. Sú oveľa kritickejšie voči nám než voči sebe. Veľmi si všímajú vzájomný vzťah rodičov a ťažko im odpúšťajú.

   Ešte jeden poznatok som získala pri dospievaní detí. Priateľstvo medzi rodičmi a deťmi počas tohto obdobia ako keby bolo narušené. Najťažšie to bolo pri dvoch starších deťoch. Mladšie už hľadali priateľstvo u svojich starších súrodencov. A to je dobré, že nie na ulici. Vidím obrovskú výhodu rodičov pri výchove detí v rodinách s viacerými deťmi. Tiež zvládať výkyvy v správaní mladších detí vo veku dospievania sme znášali už oveľa ľahšie.

 

Peter: Ako ste vnímali svoje dcéry?

   Dcéry spravidla majú bližší vzťah s otcom. Aj v našej rodine je to tak. Dievčatá so mnou preberali hlavne školské problémy. Ja som chodil na rodičovské združenia, vedel som, čo sa učia, poznal som učiteľov a spoznával spolužiakov, takže sme mali veľa tém, ktoré sme mohli spolu prediskutovať.

 

A synov?

   Manželka tvrdí, že synovia sa ťažšie vychovávajú ako dcéry. Mne sa to nezdá, lebo im rozumiem. Pozývam ich do prác okolo domu, máme veľa spoločných záujmov, takže stále sa máme o čom rozprávať.

 

Čo ste sa hlavne snažili naučiť svoje deti?

   Je prirodzené, že deti od malička sú veľmi vnímavé a pozorujú správanie rodičov. Deti sú obrazom svojich rodičov. Odnášajú si do života to, čo dostali od nás. Vychovávať deti znamená v prvom rade vychovávať samých seba, vážiť si ten krehký vzájomný vzťah a robiť šťastným jeden druhého. Stačí v maličkostiach a v zodpovednosti jeden za druhého, v dobrom i v zlom. Nebrať to len ako frázu, ale začať od seba takto aj žiť. Vedieť sa ovládať (cvičiť pevnú vôľu), nepretvárať okolie na svoj obraz a byť zodpovedným za svoje konanie – učiť sa to celý život a tým dávať deťom príklad.

 

Čo myslíte, kde je problém v dnešnom spolunažívaní rôznych generácií? Čo by sa mohlo zlepšiť?

   Je to vážny problém dnešnej doby. Rodina pod tlakom ideológie gender je narušená vo svojej podstate. Vznikajú rôzne rodové vzťahy (LGBT), ktoré ľudia bez rozmýšľania prijímajú a tolerujú vo svojich rodinách. Prirodzený poriadok – láska medzi mužom a ženou, šťastie v rodine, ktorú tvorí mama, otec a deti, nie je „in“. Vzťahy v rodine sa vymenili za medzigeneračnú solidaritu, ktorá veľakrát nefunguje, lebo i tá musí byť založená na nezištnosti. Deti teraz nechceme, lebo sú nám prekážkou v kariére, v užívaní si, starí ľudia nás veľa stoja, sú nám na obťaž...

   Čo by sa mohlo zlepšiť? Neviem, ale jedno určite viem – začať od seba, vo svojej rodine žiť v pravde. „Poľudšťovať“ svoje okolie a nebyť tolerantný voči zlu, ktoré má rôzne podoby.

 

Aké ste mali detstvo?

   Vyrastala som na dedine spolu so starými rodičmi. Rodičia chodili do práce a starí rodičia boli stále doma, ochotní nám kedykoľvek poslúžiť. Od malička som mala svoje povinnosti, ktoré vekom pribúdali. Rodičia boli jednoduchí, no veľmi múdri vo výchove. Rozvíjali moje schopnosti, a to aj napriek dobe, v ktorej sme žili. Boh v našej rodine bol na prvom mieste. Jemu sme za všetko ďakovali, jeho sme prosili a jemu sme sa odovzdávali.

   Obidvaja moji rodičia nedávno odišli do večnosti. Dali nielen mne, ale aj našim deťom príručku viery, nádeje a lásky. Žijú stále v našich srdciach.

 

Myslíte si, že mestské/vidiecke deti sú o niečo ukrátené oproti tým druhým?

   Teraz už nevidím rozdiely medzi deťmi na vidieku alebo v meste. Komunikácia prebieha väčšinou cez sociálne siete. Je to jedno, či deti sedia doma za počítačom, prípadne televízorom v meste, alebo na vidieku. Dôležití sú rodičia, či vytvárajú vzájomné vzťahy v rodine.

 

Ste aktívna v mimovládnych organizáciách, ktoré sa zasadzujú za hodnotu života. Čo vám táto práca prináša?

   Pred dvadsiatimi dvoma rokmi som začala podnikať. Po siedmich rokoch podnikania v oblasti ekonomického softvéru a vedenia účtovníctva som založila neziskovú organizáciu Áno pre život, ktorá už pätnásty rok pomáha tehotným ženám a ženám s deťmi, ktoré sa ocitli v ťažkej životnej situácii. Táto nezištná pomoc je iba dôsledkom doby, v ktorej žijeme a ktorú charakterizuje neúcta k ľudskému životu. Súbežne sme začali organizovať aj edukačné semináre, z ktorých sa vyvinuli zanedlho medzinárodné konferencie s názvom Vyber si život. Na nich sa stretávali jednotlivci i zástupcovia pro-life organizácií, ktorí si uvedomili, že hlas za ochranu života bude znieť len vtedy, ak do toho pôjdeme mnohí spolu. Takto aj vznikla spoločná platforma Fórum života, ktorej som už dvanásty rok predsedníčkou.

   Môj biznis po ďalších siedmich rokoch bol na rázcestí. Zanechala som klientov z oblasti podnikania a začala som sa odborne venovať účtovníctvu, ekonomike a manažmentu neziskových a cirkevných organizácií. Dokončila som si ekonomické vzdelanie a dobrovoľne som si zvolila cestu, kde ide skutočne o službu, lebo v tomto sektore je málo peňazí. Bola som presvedčená, že toto je moje miesto, kde pomôžem skúsenosťami a odbornými radami inštitucionálnemu rozvoju tohto sektora.

   Po ďalších siedmich rokoch, keď sa ma jedna redaktorka zo Slovenky pýtala na moje úspechy v podnikaní, som ani nemohla odpovedať. To, prečo podnikám, nie je o úspechu. Chcela som dať hlavne ženám prácu a vniesť transparentnosť do neziskového sektoru. Bol koniec roka 2011, hospodárenie v Áno pre život n.o. sa ďalší rok skončilo s vysokou stratou – moje ukazovatele úspešnosti som musela prehodnocovať. Donorov nezaujímali výsledky, ktoré pomohli ženám a ich deťom sa začleniť do spoločnosti.

   Po tretej sedemročnici v mojom „podnikaní“ som prišla k závažnému zisteniu: že úspešne podnikať sa v súčasnosti dá vtedy, ak máte zákazky z verejných zdrojov (ale strácate pri tom slobodu). V neziskovom sektore sa na výsledky pýtať pozabudlo. Podobne ako v podnikateľskom sektore sa financie na činnosť dajú vybaviť, no s istotou tvrdím, že nie na služby, týkajúce sa úcty k životu.

   Ale aby som neodbočila od otázky – čo mi táto práca prináša? Slobodu s víziou žiť večne.

 

Určite ste mali už aj veľa negatívnych skúseností. Neodradilo vás to? Nemáte pocit, že je to boj s veternými mlynmi?

   Pred tromi rokmi som si zavesila na facebook môj obľúbený výrok: Byť advokátom slabých, posilou tých, ktorí pomáhajú slabším a žiť kultúru života sa vždy oplatí!

 

Peter: Ako sa staviate k práci vašej manželky?

   Manželka má široký pracovný záber. Bolo náročné zvládnuť popri odbornej práci výchovu štyroch detí, domácnosť, stavbu domu atď. Ale vďaka jej húževnatosti, pevnej vôli a vytrvalosti sa to priebežne darilo. Často dáva rady a oporu iným, hlavne v sociálnej oblasti. Ale tiež je len človek a aj ona potrebuje oporu napr. vo mne ako manželovi či deťoch, o čo sa, myslím, snažíme. Do akej miery, to by mohla povedať ona. Je príkladom, ako dosahovať cieľ, ktorý si človek stanoví. A to vďaka tomu, že sa nedá odradiť neúspechom, nespravodlivosťou alebo nežičlivosťou.

 

Aké je to mať doma manžela primátora? :-)

   Tak na toto neviem odpovedať, lebo doma je stále otcom a manželom so všetkými radosťami, ale aj starosťami. Skutočne, manžel je štvrté volebné obdobie primátor Rajeckých Teplíc, ale doma je doma. Jeho práca nie je o postavení, ale o službe. Toto si na ňom veľmi vážim, pretože je to veľmi náročná práca hlavne na psychiku.

 

Obaja ste pomerne známi a aktívni vo verejnom živote. Neprekáža vám to? Máte nejaké svoje tiché miestečko, kam chodíte oddychovať, schovať sa pred svetom?

   Obidvaja sme veľmi vyťažení prácou. O to viac si vážime čas, kedy môžeme byť spolu. Mám pocit, že čím sme starší, tým viac sa potrebujeme. Teraz, keď už máme deti dospelé, už šesť rokov spolu niekde zájdeme (mimo rodinnej dovolenky) len my dvaja. Spájame to s nabratím nielen fyzických síl, ale aj s načerpaním duchovnej posily.

 

Čo by ste v živote ešte chceli robiť, čo ste zatiaľ nestihli? Máte nejakú vysnívanú krajinu, ktorú by ste ešte určite chceli navštíviť?

   Byť doma, venovať sa manželovi, vnúčatám, mať čas na ručné práce, ktoré by prinášali radosť. Obidvaja s manželom veľmi radi cestujeme a spoznávame rôzne kultúry. Ak by sa nám podarilo ešte niekedy sa dostať mimo domu, spoznávať spoločne niečo nové, budeme vďační za všetko.

 

Aké sú vaše top hodnoty v živote?

   V prvom rade je to hodnota života a jeho zmysel, ktoré si uvedomujem dennodenne.

 

Koľko rokov ste už manželmi? Ako sa dá v dnešnom svete tak dlho spolu vydržať?

   V manželstve žijeme už tridsiaty štvrtý rok. Mne sa to nezdá, len deti starnú a vnúčatá rastú.

   Záleží len na manželoch, ako si vzťah chránia. Manželský vzťah treba udržiavať v každom veku, robiť jeden druhého šťastným. Veľmi si uvedomujem, že bez manžela by som bola ničím. Iba spolu sa môžeme vzájomne dopĺňať a byť si vzájomnou oporou. A s Božou pomocou sa to dá!

Za rozhovor ďakuje Jana Májeková