Byť dobrým otcom...

   znamená byť dobrým vodcom svojej rodiny, čiže viesť svoje deti. Vytvárať špecifické podmienky, v ktorých vyrastajú deti na mužov či ženy, a získavajú plnosť ľudského potenciálu, ktorý im stanovil Boh. Ak nie sú naplnené podmienky, rast sa oneskorí a deti viac či menej nenaplnia Boží cieľ v ich životoch.

   Rodiny bez otcov sa stále prebíjajú cez problémy. Podobne športový tím bez vodcu zvyčajne prehráva alebo firma s nejasne vymedzenou autoritou bankrotuje. Koľko dnešných mužov je dobrými vodcami?

   Spolu s mužom nesie zodpovednosť za rast rodiny aj manželka. Boh však jedinečným spôsobom povoláva muža, aby bol vládcom rodiny, ktorý dbá o dodržiavanie Božích zákonov a zabezpečuje pre rodinu všetko, čo im nachystal Boh. V dobre vedenej rodine je cítiť poriadok a pokoj, existuje tam tímová práca, sú prítomné hlboké vzťahy a každý člen si je vedomý svojej jedinečnosti. Takto vyzerá rodina podľa Božieho plánu.

   Byť otcom neznamená byť kráľom obsluhovaným „poddanými“ – ženou a deťmi, riadiť si svoj život po svojom a mať rodinu ako dobrovoľnú aktivitu a hotel popri svojich koníčkoch.

   Rovnako to neznamená byť diktátorom, ktorý diriguje a rozkazuje všetkým vo všetkom a vždy musí mať pravdu. V takejto rodine vyzerajú muži, akoby stratili záujem o svoj domov, sú vyčerpaní, zničení, chcú čím skôr z domu odísť – nemajú už silu bojovať.

   Byť otcom tiež neznamená neviesť rodinu vôbec a nechať doma vládnuť anarchiu. Manželka býva nervózna, frustrovaná, lebo vie, že musí prebrať vedenie miesto muža. Muž kolíše vo svojich rozhodnutiach, často ich berie späť a uteká do práce, ak má pocit, že doma ho čaká príliš veľa ťažkostí. Deti sú neisté, nenaplnené, naučili sa využívať trhliny v rodine, vedia nahuckať jedného rodiča proti druhému a presne vedia, za kým majú ísť, keď chcú niečo dosiahnuť...

   Ako má vyzerať efektívne vedenie rodiny? Musí obsahovať 6 základných princípov.

 

1. Hranice a pravidlá

   Nie je správne so strachom, nepriedušne oddeľovať deti od nebezpečného vonkajšieho sveta, ktorý prináša iné hodnoty a vzory než rodičia, ani zavaliť deti mnohými pravidlami, ktoré zo života vyženú všetku radosť a spontánnosť. Na druhej strane ani liberálne a naivne pristupovať k životu, akoby v ňom nebolo žiadne zlo a nehrozili žiadne negatívne dôsledky. Niekde uprostred je postoj, ktorý dáva zmysel. Civilizácia nie je iba zlá a objavovanie reality prináša rozširovanie obzorov. Ale kráčať životom bez uvedomovania si nebezpečenstiev prináša riziko mnohých problémov s vážnymi dôsledkami, ktorým sa dalo vyhnúť. Napríklad zvážiť, čo a kto formuje názory detí, nakoľko rodičia a nakoľko škola, priatelia, televízia, internet a na aký obraz ich smerujú. Dobrý otec podobne ako Jozef alebo Mojžiš posudzuje možnosti a riziká, má uši naladené na nebo a každý deň sa snaží zaistiť svojim deťom, aby mohli dozrieť a byť tým, čo chce Boh. Byť dobrým otcom je vedomé rozhodnutie, životný štýl jasného iniciatívneho vyhľadávania okolností, v ktorých rodina môže vnímať Boha a kráčať po Božích cestách. Dt 6,5-9: „A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami, a napíš si ich na veraje svojho domu a na dvere.“ A Pr 4,3-5: „Lebo kým som bol (ešte ako) dieťa u otca, útly jedináčik pod dozorom matkiným, poučoval ma a vravel mi: „Nech sa ti srdce pridržiava mojich slov! Zachovávaj moje príkazy (a budeš žiť. Zadovažuj si múdrosť, zadovažuj si rozumnosť)! Nezabúdaj (na ne) a neodchyľuj sa od slov mojich úst!“

   Láska k Bohu má byť prioritou života otca a v nej má zostávať ponorený aj pri výchove detí – nezabúdať na to nikdy, doslova si to priviazať na ruku ako uzol na vreckovke.

   Treba to však naozaj chcieť a pracovať na tom, už odkedy sú deti na svete – venovať im čas a pozornosť. Je to samozrejme náročné na disciplínu a sebapremáhanie a nie je istý výsledok – až keď deti dospejú a v živote sa riadia správnymi princípmi, sa ukáže, koľko táto „investícia“ do ich života a budúcnosti priniesla.

 

2. Byť vzorom a sprievodcom

   Orchester dáva dohromady dirigent a necháva vyznieť podľa zámeru skladateľa každý nástroj v správnom čase, intenzite a rytme. Rovnako pretekárske autá potrebujú jedného, ktorý ich odštartuje, aby sa mohli preteky rozbehnúť aj ukončiť. Rodiny nepotrebujú efektívne vedenie len kvôli sklonu jednotlivcov búriť sa proti dôležitým, ale náročným požiadavkám. Je to treba aj ako prípravu na čas, kedy sa život detí začne uberať vážnejším a rýchlejším tempom. Napríklad Mordochaj takto viedol Ester. Est 2,20: „Lebo čokoľvek jej prikázal, Ester všetko splnila, lebo sa to naučila robiť ešte v tom čase, keď ju ako malú vychovával.“

   Zvlášť dôležité je viesť dieťa slovne – dosť často sa však stáva, že otec mlčí vtedy a v tom, kde by rozhodne mlčať nemal – či už napomenutím, alebo povzbudením. Mal by si stáť za svojím slovom a dokazovať svojím životom, že čo hovorí, má premyslené a myslí to vážne. Napríklad – ak vedie dieťa k zručnosti v nejakej oblasti – zhodnotiť, čo sa podarilo aj čo nie, povzbudiť ho, že s ním zostane, bude trénovať, kým sa to naozaj nenaučí, nezničiť ho tvrdou kritikou, keď mu to nejde. Ak rodič dieťa nikdy neocení, nepochváli, celý život, dokonca ešte aj po jeho smrti, sa dieťa môže podvedome snažiť otcovi dokázať, že za niečo stojí.

   Rodinný život je existenciálna učebňa – 24 hodín denne, 7 dní v týždni, celé roky až do dospelosti dieťa nasáva princípy, názory a slová rodičov do svojho srdca a stanú sa súčasťou jeho budúceho charakteru. Dobrý otec každý deň vtláča do života detí slová, postoje, návyky a reakcie, ktoré sa jedného dňa zautomatizujú. Deje sa to, aj keď sa nad tým otec nezamýšľa. Otcove slabosti takto, žiaľ, prejdú na deti a tie nimi môžu byť až zdeformované. Veľmi dôležitý je priestor pre objavovanie, experimentovanie pod dozorom rodiča. Pre dieťa je dôležité naučiť sa fakty, zručnosti, o priateľských, ale aj konfliktných vzťahoch, pravidlá fungovania rodiny, o hierarchii a delegovaní právomocí a povinností medzi rodičmi a súrodencami a pod. Na druhej strane je tu priestor na nádej – aj jednorazové a silné „správne“ okamihy sa môžu do dieťaťa vtlačiť ako do hliny a priniesť lekciu do života, na ktorú nikdy nezabudne. Dobrý rodič stále čaká na chvíľu, kedy má dieťa srdce otvorené dokorán a príjme do seba poučenie, lásku alebo napomenutie takpovediac „bez reptania“. Nie vždy to tak je, môže to byť pred spaním alebo v prírode... lebo aj deti majú svoje horšie dni a starosti, hnevy, ale rodič, ktorý je na príjme a stojí o srdce svojho dieťaťa, skôr takú chvíľu nepremešká.

   Nemať obsadzovací tón znamená, že neodbijeme dieťa zakaždým ani často, keď niečo od nás chce, aj keby to nebolo „nič dôležité“. Rodičia si často myslia, že dieťa má veľa času a že vždy môže počkať, kým rodičia robia niečo „oveľa dôležitejšie“ a niekedy to tak aj je. Ale ak sa to stane pravidlom, ak dosiahnuť kontakt s rodičom stojí dieťa mimoriadne úsilie – je to v neporiadku. Niekedy nechať dieťa vstúpiť do našich plánov spôsobí ich kratšie prerušenie než neustále odbíjanie ich záujmov a požiadaviek. Ak im totiž venujeme úctu a rešpekt, naučia sa aj ony skôr rešpektovať nás a naše priority.

 

3. Predvídavosť

   Dobrý otec vidí dopredu, impulzívny otec sa často nechá zaskočiť a koná bez premýšľania. Múdry otec vie, že v panike sa nedá dobre rozhodovať, preto vyzerá dopredu, čo rodinu čaká a kontroluje „výzbroj“ ako kanoista, čo sa plaví loďkou po divokej rieke. Impulzívne vedené rodiny sa stále pohybujú na hrane krízy, nepredvídajú ťažkosti, zistia ich, až keď sa dostavia. Napríklad plánovanie času spánku a oddychu pred potrebou mimoriadneho výkonu zabezpečí rodine viac pohody napr. pri cestovaní – ako napätý program a veľa aktivít, ktoré deti môžu príliš rozrušiť a prestimulovať zážitkami.

 

4. Naplňovať a očisťovať

   Dobrý otec napĺňa život dieťaťa vzormi a postojmi, ktoré vedú k múdrosti, a očisťuje ich od nezdravých vplyvov a tendencií brzdiacich ich dozrievanie. Pri výchove detí si treba stále uvedomovať, že rodič spolupracuje s Bohom na formovaní jeho dieťaťa, ktoré je mu len zverené na istý čas, aby ho potom nechal kráčať životom podľa Božieho jedinečného plánu. Deti nepotrebujú mať vyzametanú cestu života, ale naučiť sa prekonávať prekážky s múdrosťou. Treba formovať dieťa v hĺbke, kde pra-menia návyky a túžby. Na to je potrebné sa duchovne pripravovať – rodič má úlohu zverenú od Boha a s Bohom ju má aj konzultovať. Nakoniec, je potrebné dieťa aj trestať, konfrontovať s následkami nemúdreho života.

   Pokarhanie má svoje pravidlá – nemá ničiť, ale ukázať správny smer s upozornením, kam vedie to, čo je nesprávne. Musí konfrontovať s realitou, odhaliť zastieracie manévre, viesť k prijatiu zodpovednosti za zlo a pomôcť vyjadriť pocity, ktoré sú ukryté vo vnútri. Nakoniec musí ukázať správnu cestu.

   „Tu povedal Pán Kainovi: „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?“ (Gn 4,6-7) Správny trest bolí rodiča viac než dieťa, nemá byť uskutočne-ný ani vyhlásený v hneve, ako pomsta, lebo toto šíri iba strach zo „silnejšieho rodiča“. Trest by mal byť prirodzený, teda byť spojený s previnením, nie umelý a mal by byť primeraný pre dieťa. Po treste treba dbať o obnovenie vzťahu lásky a dôvery medzi dieťaťom a rodičom.

 

5. Bezpodmienečné prijatie

   Dieťa potrebuje zažívať, že otec o neho stojí, nie predovšetkým kvôli jeho schopnostiam, správaniu, výkonom, ale proste preto, že je jeho. Náš osobnostný štýl pochádza z veľkej časti z významných vzťahov, ktoré nás sprevádzajú životom. Väčšina našich vnútorných zápasov pochádza z niekoľkých nevyriešených vzťahov, často s tými najbližšími, ktoré sa pokúšame nevedomky riešiť a vsúvajú sa nám do vzťahov nových, ktorých aktéri nám niečím pripomínajú tých, s ktorým máme nevyjasnený vzťah z minulosti. Zvlášť potreba ocenenia a vyjasnenia, ako na tom sme vo vzťahu, sa týka otca a matky a pretrváva aj po ich smrti. Dobrý otec vie, že sa z tohto dôvodu musí snažiť zachovávať krehkú rovnováhu medzi oceňovaním a kritikou. Obe musia byť uvážené a dobre premyslené. Otec túži byť hrdý a spokojný s deťmi a chce to vyjadriť – niekedy nevie ako, ťažko sa mu vyjadruje, čo si myslí, cíti. Môže sa báť príliš lichotiť, aby dieťa nerozmaznal, či môže použiť slová, ktoré dieťaťu nič nepovedia. Zdá sa, že matky toto vedia priamejšie – otcom to ide ťažšie. Je potrebné si overiť, či dieťa naozaj rozumie a dostáva uistenie, ktoré mu otec chce dať – či hovorí jeho rečou aj v tomto, či neoceňuje len veci, ktoré má rád otec, ale dieťa môže byť obdarované v niečom inom. Aj vďačnosť v rodine by mohla byť prostriedkom. Ale veľmi dôležitý je dotyk – pohladenie, stisnutie pleca alebo pohľad oceňujúci, radostný – toto pomáha aj vtedy, ak slová nie je možné tak ľahko nájsť.

 

6. Krízy

   Dobrý otec vie, že napriek všetkej snahe to môže byť nad jeho sily a potrebuje hľadať silu a múdrosť u Boha.

   Aj vtedy treba hľadať rovnováhu, snažiť sa zachovať chladnú hlavu a nevzdávať to – Boh nás prevedie aj najťažšou búrkou, ak sa mu vložíme do rúk s dôverou.

Podľa knihy: Gordon MacDonald – Být dobrým tátou (Návrat domú 2002) spracovala Monika Ginzeriová