Prečo sme vlastne spolu?

   Môj manžel túžil mať psíka. Ja nie. On v ňom videl x výhod, ja xy starostí. Naše debaty na túto tému trvali asi rok. Ani jeden sme sa neposunuli v názore bližšie k tomu druhému. Ale ako vždy, jeden musí ustúpiť, jeden sa musí prispôsobiť. Ale kto teraz? Dúfam, že je to medzi nami tak, že raz jeden, raz druhý. Alebo to môj muž vníma inak? Hádam len nemá pocit, že len on ustupuje?! Pred desiatimi rokmi by podobná dilema nebola ani dilemou. Akosi som nepotrebovala riešiť kto z koho a koľko. Akosi mi pripadalo všetko jeho aj moje, akosi ľahšie stráviteľné, všetko bolo prijateľné. Dnes, po 10 rokoch, vidím na nás enormné množstvo rozdielov, a to aj v podstatných veciach. Lebo som staršia, unavenejšia, pohodlnejšia, túžim viac po pokoji, po menšom dobrodružstve, kým môj partner má viac energie, teda aspoň na isté veci. Radšej si ani nedovolím otázku, či by sme sa dnes boli ešte schopní vziať. Tuším vo všetkom sme rozdielni, a tak diametrálne. Ja usadlícky typ milujúci stereotyp, on cestovateľ. Ja relaxujem v kresle s knihou, on pri športe. On má rád prechádzky po prírode aj v daždi či mraze, ja na peci. On dokáže byť aj askéta –hravo zvláda pôst, ja si kávu, koláče, vínko, pivo len horko-ťažko odriekam. On sa vie hrať bláznivo s deťmi, mňa hluk a rýchle tempo desia. Do akej miery sa má človek – v tomto prípade ja – obetovať, zaprieť, aby urobil radosť druhému? Aha, radosť. Asi o tú ide. Nie o samotnú obetu pre obetu. Ale bude mať manžel skutočné potešenie zo psa, ak mu ho budem denne otĺkať o hlavu a brblať? Jasné, nesmiem brblať, ak sa pre ústupok rozhodnem, potom už len dôslednosť, t.j. bez nasledovných výčitiek. Ale dokážem to vôbec? Keďže ja vážne psa nechcem! A prečo by mal ustúpiť on? Veď on sa mi i tak dosť prispôsobuje – napríklad kvôli mojej práci, aby som aj popri maličkom dieťati mohla na psychické vyváženie pracovať. A keď mám náročný čas, vezme deti nadlho von, aby som obnovila svoje zdroje. Keď mám nervy, prehĺta moje výlevy a pod.

 

   V čase spoznania sa, zamilovania a chodenia, tiež v prvých rokoch manželstva je väčšinou najsilnejšia fyzická príťažlivosť, čo nie je zlé, je to normálny, zdravý predpoklad. Na tomto základe sa začína stavať vzťah.

 

   Priateľstvo a duchovný život tam sú tiež prítomné, aj ony sú do istej miery motivátorom, ale silnejšia moc či úloha priateľstva sa ukáže neskôr okolo 4.-5.roka manželstva, keď už možno v niektorých (či viacerých) prípadoch telesná inšpirácia (na čas) ustupuje. Priateľstvo sa zvykne budovať spoločnými záujmami, krásnymi i ťažšími zážitkami, množstvom rozhovorov, zdieľaním túžob, snívaním, vtipkovaním, plánovaním, starostlivosťou v čase choroby a pod.

 

   Pes k nám aj prišiel. Čural i kakal v predsieni na zem, škriabal, smrdel, deti sa ho báli, nechceli s ním chodiť von..., ja som dávala celej rodine najavo svoju nespokojnosť a v mysli som prvé týždne balila kufre s rozhodnutím nájsť si privát. Nechcela som vydierať muža, aby si vybral medzi mnou alebo psom (je mi jasné, koho by si vybral) – manipuláciu neprevádzam, lebo ju ani sama neznášam, ale nechcela som mu stáť v ceste, jeho túžbam, veď nech si ich zrealizuje. Skutočne som túžila jemu umožniť radosť, jemu vyhovieť, len mi to vnútorne dlhý čas nešlo.

 

   Čo robiť, keď sa naše sny a cestičky míňajú?! A manželskí priatelia sú rozhádaní a čiastočne sa cítia nepochopení? Napríklad kvôli obyčajnému psovi... alebo ďaleko vážnejším veciam? Čiže ak majú dojem, že sa stráca aj priateľstvo? Aby sa kvôli tomu nerozpadol vzťah, je azda načase zatiahnuť na (duchovnú) hlbinu. Je pre mňa záhadou, na čom stavajú a udržujú vzťah v tejto fáze neveriaci. Vlastne ich aj obdivujem, ak vytrvajú spolu. Pokles fyzickej aktivity či energie neznamená, že máme skoncovať s intímnym životom. Práve naopak, je čas ho nanovo rozvinúť, čímsi obohatiť. A tiež pridať to, čo nás spájalo ako priateľov. Ale kým to dvoje hľadáme a budujeme, prenesie nás ponad neistotu viera v Boha a modlitba.

 

   A tak som i ja prekročila svoju predstavu o živote a nechala žiť tú jeho. Modlím sa za seba a pýtam si lásku k tomu psovi. A čakám... a čakám... ono to vnútorné zmierenie raz iste príde.

 

   Takto by napokon mohol vyzerať ideálny vzťah, kde sú všetky tri roviny v rovnováhe.

 

   Ale keďže asi nikto z nás takýto ideál nežije, má stále na čom pracovať. Ideály sú nedosiahnuteľné, preto sa tak volajú. Ale ako vzorec, model je dobré ich mať pred očami, aby sme vedeli, kam môžeme smerovať, o čo sa opierať, po čom túžiť. Rozhodne nás nemajú demotivovať, prípadne zdeptať. :-)

   Sú vzťahy, kde už v počiatkoch boli ľudia duchovne silní a oveľa dlhšie hľadali fyzickú jednotu. Až s postupujúcimi rokmi je vraj medzi nimi oveľa krajšia. Sú páry, ktoré sa vyvíjajú podľa týchto trojuholníkov a tvrdia, že po 20-tich rokoch zažívajú nádhernú hĺbku v Duchu, až predzvesť neba a nežiada sa im toľko fyzického prejavu. A sú zase iní, ktorým intímna energia nikdy neklesá, vraj sem patria muži, ale určite ani ich neslobodno generalizovať. Čo človek, to originál. Čo pár, to extra originál! Najdôležitejšia je ochota a schopnosť sebareflexie a snaha o napredovanie. Čiže zostať na ceste, nezísť z nej.

 

   V ďalšom príbehu u iného páru manžela strašne štvalo, že jeho žena nechávala po sebe po celom byte otvorené zásuvky – tak do polovice. Zakaždým ju na to upozornil. Ona sa snažila zatvárať ich, ale veľakrát na to zabudla. Neskôr jej to aj vyčítal, ale ona to nevedela zmeniť. Potom manžel pritvrdil vo svojich vyjadreniach. Varoval ju, že ich malé dieťa si môže na zásuvke ublížiť. Manželka sa snažila, ale veľakrát ostali zásuvky otvorené. Až sa jedného dňa naozaj prihodil synčekovi úraz – narazil a tiekla mu krv, dokonca mu ústa museli zašiť. To dodalo mužovi vietor do plachiet. Spustil vlnu kritiky a výčitiek, ako keby už ona sama nedostala trest najväčší – synčekovu bolesť! Manžel si pomyslel: tak, a teraz to konečne pochopila a naučí sa ich zatvárať! Ale keď nasledujúci deň prišiel domov z práce, našiel asi tri zásuvky pootvorené. Skoro ho trafil šľak. Sadol si však do kútika izby, bezradný, a zúfalo oslovil Boha: „Pane! Čo...?!“ A Pán mu odpovedal: „Tvoja manželka má talent zásuvky otvárať, tebe som dal schopnosť zásuvky zatvárať.“

S použitím materiálov D. a T. Fergusonovcov spracovala Alena Ješková