Rozprávajme sa s mladými

   Som učiteľka. Teoreticky som učiteľkou nemeckého jazyka, ale prax je často celkom iná: cez témy preberané v cudzom jazyku sa totiž dozviem o svojich žiakoch množstvo informácií, vypočujem si mnoho ich názorov aj otázok. Dnes sa ma napríklad pri téme sviatkov Vianoc a Veľkej noci jedna žiačka opýtala, či som kresťanka. „Áno“, odpovedala som. „A chodíte aj do kostola?“ „Chodím“. „A neľutujete ten čas?“

   V stotine sekundy mi hlavou prebehlo tisíc myšlienok... Predstavila som si samu seba, aká som bola v 15-tich rokoch plná otázok a hľadala som odpovede - potichu, sama v sebe, v knihách a časopisoch... Nebolo zvykom pýtať sa niekoho nahlas. Dnes je to pre tie decká bežné a ja považujem za správne, nenechať ich otázky bez odpovedí.

   „Nie, neľutujem – aj keď ho mám málo. Keby som mala dojem, že mi to nič nedáva a oberá ma to o čas, určite by som tam nechodila. Som ale za tie roky stále viac a viac presvedčená o tom, že modlitbami sa čas nestráca, ale získava!“

   Uprelo sa na mňa 15 párov očí a na chvíľu zavládlo úplné ticho. Viem, čo je „dramatická pauza“ a aký význam môže mať, keď necháte v ľuďoch niečo doznieť... Niektoré dievčatá ma obdarili vďačným úsmevom – asi kresťanky zmýšľajúce ako ja, ktoré sú ale ešte málo ošľahané životom na to, aby mali pohotové odpovede na dotieravé otázky spolužiakov...

   Niektorí sa zamysleli nad tým, ako môžem byť „taká“, keď vyzerám a správam sa celkom normálne... A tá, ktorá otázku položila, sa mi slušne poďakovala za odpoveď a vzala ju na vedomie bez akýchkoľvek viditeľných emócií, ako už mnohokrát predtým. Krásne dievča, ktoré si na svojom výzore dosť zakladá... píše básne, z ktorých chápem slabú polovicu... Denne povedala aspoň 10 morbídnych vtipov o Židoch a nahlas sa na nich smiala, až padala do kolien. Požiadala som ju, aby také vtipy nerozprávala v mojej prítomnosti, pretože sa mi nepáčia a nepovažujem ich za vtipné. Zarazilo ju to, nemá totiž rada, keď nie je zbožňovaná každým a za všetko, čo povie alebo urobí...

   Na ďalšej hodine sa ma pomedzi časovanie nepravidelných slovies spýtala, čo si myslím o tvrdeniach, že holokaust vôbec neexistoval?

   Povedala som, že také tvrdenia považujem za hlúpe, keďže je všade množstvo dôkazov. „A čo ak tie dôkazy nie sú pravé? Dnes sa dá všetko sfalšovať!“, pokračovala. „Médiá hovoria lži, politika je špinavá hra, každý klame, len aby získal niečo pre seba...“

   Chúdence deti, pomyslela som si... v akej dobe to žijete?!

   „Máte pravdu“, odpovedala som. „Ale určite neklamú ľudia, ktorí v koncentrákoch boli a holokaust prežili... Niektorí ešte stále žijú, vedeli by vám o tom rozprávať, keby ste chceli počúvať...“

   Pozrela na mňa hlbokými čiernymi očami a odvtedy vtipy nerozpráva...

   V inej triede mi pri téme „záľuby“ jeden žiak povedal, že by chcel ísť na misie do Afganistanu a strieľať do ľudí... Že to je jeho veľká záľuba a životný sen!

   Inde zase pri téme „rodina“ žiačky písali o tom, že žiadnu nemajú a rozhodne im nechýba, pretože keď ešte bývali doma, mamy na nich vrieskali a otcovia ich bili, niektoré dokonca zneužívali otčimovia a mamy ich nechceli počúvať... Preto v 16.-tich či 17.-tich bývajú s priateľmi alebo samé, chodia popri škole do práce a nikdy v živote nechcú mať deti, lebo ich v žiadnom prípade nechcú potrestať tým, že ich privedú na tento hrozný svet!

   Snažím sa pochopiť ich myslenie, strach, skepticizmus a rany na ešte takmer detskej dušičke a podsúvať im pozitívny pohľad na svet, jemne, veľmi opatrne a nenápadne, ako semienka do vtáčej búdky... aby sa nezľakli a neuleteli, neuzavreli sa do seba a nezamkli si ústa na zámok  lebo potom sa už nikdy nevrátia.

   Máloktorí z nich sa totiž vo svojom živote stretávajú s čistou nezištnou láskou, s tým, že im niekto chce dať niečo zadarmo, že ich vôbec niekto počúva a akceptuje ako osobnosti, že ich pochváli za veci, ktoré robia dobre a upozorní na tie, ktoré by mohli robiť lepšie, prípadne ich pokarhá za chyby a napriek tomu má naďalej rád.

   Je to v prvom rade úlohou rodičov, ale keď títo zlyhávajú, môžu veľa zachrániť aj učitelia. Veď si uvedomte, koľko času z dňa strávia žiaci v škole! A keď nechceme len nadávať na mladú generáciu a nežiť svoju starobu v chorej spoločnosti, nesmieme našu mládež ponechať na náhodný samovývoj.

 

P.S. Všetka česť rodičom, ktorí vyššie popísané aspekty zdravej výchovy tínedžera považujú za normálne a bežne uvádzajú do praxe!

čitateľka