Múdrosť nie je len o vzdelaní

   Moji starí rodičia boli veľmi málo vzdelaní, keďže žili v období dvoch svetových vojen a možností navštevovať školu bolo málo. Starký bol veľmi šikovný v „počtoch“ aj v čítaní a písaní, preto ho učiteľ vždy poslal zo školy domov, že tam stráca čas, kým otcovi treba pomáhať na poli. V zime, keď práca na poli nebola, mohol chodiť do školy, ale len jeden deň v týždni, pretože pochádzal z piatich detí, ktoré si striedali jedny topánky.

   Túžba po vzdelaní a informáciách mu však zostala až do staroby. Pamätám si ho, ako si vždy v nedeľu ráno obliekol nohavice a sveter, sadol si na malý stolček k peci, roztvoril veľké noviny a nahlas čítal. Ani neviem, čo v tých novinách bolo, bola som malé dieťa, ale dodnes mi znie v ušiach jeho zamatový hlas, zdôrazňujúci každé druhé slovo ako dôležité, a chvíľky ticha s jeho zamysleným „hm-hm...“, kým vyhľadal nový článok hodný povšimnutia.

   Starká mala tiež len pár tried „ľudovej školy“ a veľmi ťažký život – keď mala 14 rokov, zomrela jej mama a odvtedy sa o seba aj svojho otca, neskôr o manžela a štyri deti, musela postarať sama.

   Žili celý život v malej chudobnej dedine a ja som u nich prežila rozprávkové detstvo! Dnes si často spomínam na drevenú latrínu na konci dvora, do ktorej som v noci mnohokrát bežala bosá... alebo na ľadové rána, keď sme sa s bratom pod perinou prezliekli z pyžama do pančúch a teplákov a až potom sme vyliezli z teplej postele – chvíľu totiž trvalo, kým malé piecky, do ktorých starký so starkou za svitania zakúrili, vyhriali dom na ako-tak znesiteľnú teplotu.

   V kuchyni na stole už rozvoniavalo teplé mliečko, no nie z tetrapaku ohriate v mikrovlnke, aké pijú deti dnešnej doby, ale čerstvo podojené priamo od kravičky. Všetko sme mali takzvane „bio“ – od zvierat chovaných pri dome a zo záhrad a sadov okolo. Celý deň, týždeň, mesiac a rok bol vyplnený ťažkou prácou, ktorú sme brali ako úplnú samozrejmosť, nikdy sme neodmietli pomôcť starým rodičom, aj keď sa nám nechcelo. Vlastne, mám pocit, že sa nám vždy chcelo. Dokonca sme s bratom súperili v tom, kto narúbe viac dreva, naoberá viac jabĺk, nahrabe vyššiu kopu sena či našúpe viac zemiakov. To boli hry nášho detstva. Naučili nás nebáť sa roboty, a nikdy, naozaj nikdy sme sa nenudili.

   Možno je to milosrdnou vlastnosťou ľudskej pamäti, vyberať si z minulých zážitkov vždy to pozitívne a zabúdať na zlé, ale nespomínam si na nijaké frflanie a sťažovanie sa na chudobu, ťažkú prácu, choroby, počasie... ani na nič iné. Naopak, všetky ťažkosti života sa brali ako samozrejmosť, všetko sa s pomocou Božou dalo zvládnuť, občas sme si vzdychli, občas poplakali, ale denne sme sa smiali, tešili z akejkoľvek maličkosti, ktorá sa nám stala (lebo sa aj nemusela) a brali život vždy z tej lepšej stránky. To mi dnes mnohokrát chýba aj u ľudí, ktorí všetko majú... Moji starí rodičia nemali takmer nič, ale keď sme boli spolu, ani nám nič nechýbalo!

   Najväčšou odmenou pre nás bolo, keď sme mohli ísť do kurína pohľadať čerstvé vajíčka a starký nám rozmiešal žĺtok s cukrom. Mňam! Ešte teraz sa mi zbiehajú slinky – nikto vtedy totiž nepočul o salmonele... Nekupovali sme nijaké sladkosti a myslím, že nám nechýbali. Každú nedeľu (a keď sme tam boli cez prázdniny, tak aj počas týždňa), nám však starká upiekla niektorý z jej skvelých koláčov. A pre nás, deti, bolo celkom prirodzené, že sme jej pri tom pomáhali – ošúpať jablká, zomlieť mak, nabiť orechy, vymiešať maslo s cukrom... Ba čo viac, my sme to považovali za česť a poctu našej šikovnosti, že nás starká pozvala do „cukrárskeho tímu“.

   So starkým sme chodili pásť kravu a ovečky. Najkrajšie to bolo vždy na jar, keď mali mladé. V „priamom prenose“ som videla pôrod teliatka, aj to, ako sa stavalo na roztrasené nôžky. Viem, ako sa strihajú ovce a ako sa dá spracovať ich vlna. Viem, ktoré rastlinky nesmú žrať mladé zajace a viem aj to, že kačice milujú žihľavový šalát... Viem, ako sa tká koberec aj ľanová plachta, ktorá vám vydrží 50 rokov. Viem pliesť svetre aj ponožky, uvariť „niečo z ničoho“, piecť ťahanú štrúdlu, robiť domáce rezance a knedľu... Viem pliesť korbáče a zdobiť vajíčka, starký ma dokonca učil strúhať píšťalky z vŕby. Viem založiť oheň bez podpaľovača :-) a spracovať ovocie a zeleninu na zimu...

   No čo som sa od starých rodičov naučila najlepšie, je to, že deti nepotrebujú extra program a extra pozornosť – najlepšie sa cítia a najviac naučia vtedy, ak ich prirodzene začleníme do nášho dňa, ak s nimi budeme tráviť čo najviac času a namiesto okrikovania a posielania do detskej izby im zadelíme úlohy, ktoré budú pre nás (pomôžu nám) aj pre ne (veľa sa naučia) užitočné.

   Napriek tomu, že ja mám vysokoškolský titul, považujem mojich starkých za múdrejších,  ako som ja. Hovorí sa tomu „zdravý sedliacky rozum“, ktorý sa aj na Slovensku v posledných rokoch pomerne dosť „uznáva“ – ľudia začínajú chápať, že život v súlade s prírodnými a Božími zákonmi je zdravší aj hodnotnejší ako život v uponáhľanej, konzumnej, chémiou a technikou preplnenej dobe.

   Nedávno som čítala jeden výrok (prepáčte, nepamätám si meno autora), ktorý odvtedy nosím v srdci a pri spomienkach na mojich drahých starých rodičov sa ho snažím aj napĺňať:

   „Pri tom, že chceme našim deťom dať všetko, čo sme my v detstve nemali, nezabúdajme dať im to, čo sme mali.“

Beata

Soľ nad zlato alebo deti nad predsudky

   Zase si pustili to DVD-čko. Niežeby som i ja nemilovala Werichovu legendárnu rozprávku Byl jednou jeden král, ba naopak, je to moja najmilšia, najvtipnejšia „pohádka“, ale pozerať ju štyri týždne dvakrát denne ma už nebaví. Ale to nie je prípad mojich dvoch synov predškolského veku. A tak mi zase do kuchyne znejú slová zázračnej babičky: „Pravda se nedá překričet ani vyhnat z domu.“ A vtom mám oči plné sĺz a guču v krku. Rozbúchalo sa mi srdce a v mysli vybavili spomienky na udalosť spred 10 mesiacov, kedy zo mňa môj vlastný otec, a to nemusel byť ani kráľ, spravil Marušku – vyhodill ma z rodiny. Za to, že som sa s ním neporadila a vzala si dve deti z domova. Hanbí sa za mňa a neželá si, aby môj manžel a oni dvaja chodili k nemu na návštevu. Zlato je dôležitejšie než soľ a imidž v dedine nad lásku k deťom. Já první (meno kráľa) sa nádejal, že do tmy sa Maruška vráti a ospravedlní sa mu, môj ocino čaká, že deti vrátim „do bordelu, odkiaľ vraj prišli.“ Zlato sa na soľ nepremenilo ani ju nenahradilo, preto čakám, že ani láska k človeku sa nebude dať prevážiť imidžom. Alebo sú šťastné konce len v rozprávkach? 

   Až zlomenosť priviedla kráľa k pravde. Skúsenosťou zlomenosti už prešlo veľa ľudí, ja sama tiež. Považujem ju za jednu z najdôležitejších lekcií, aby bol človek človekom. Zatiaľ túžim po Maruškinej pokore a hrdosti zároveň, aby som vedela čakať na správny deň, keď aj v našom kráľovstve bude mať soľ cenu zlata. A tiež nie som na to sama – aj ja som už stretla svojho rybára.

Mária

„... Nemám nikoho, kto by mi pomohol...“

   Už dlhý čas chodievala k nám do zdravotníckeho zariadenia pravidelne, každý deň, jedna stará, vyše osemdesiatročná teta. Okrem toho, že si posedela a oddýchla, nechávala si previazať členok, lebo „tak bolí a ja sama si to nedokážem urobiť...“ A vždy sa jej uľavilo, keď jej ho niektorá z nás previazala. Robil jej dobre ľudský dotyk a vedomie, že nie je na svete až tak sama, že sú ľudia, ktorí jej v jej bezradnosti pomôžu. Niekedy priniesla masť proti bolesti a poprosila o premasírovanie boľavého lakťa, inokedy, keď ju trápila nádcha, sme jej kvapkali kvapky do nosa. Vyzerá to pekne, ako sme sa dokázali postarať o starú chorú ženu, ale skutočnosť bola trochu iná. Táto teta nás odvádzala od práce, ktorej sme každá mali dosť, a preto niekedy aj trvalo, kým sa niektorá z nás doslova „obetovala“. Teta ochotne počkala, vždy si u nás rada posedela, čo však malo za následok, že zápach z uniknutého moču a zrejme žiadna hygiena robili vzduch v priestore neznesiteľným. Viem, povedala mi to jedna sociálna pracovníčka, že jej ponúkli starostlivosť, ktorá by bola pre jej stav riešením. Teta, silne postihnutá aj stareckou demenciou, však už nič pre svoj život nepotrebovala. Stačil jej nanovo obviazaný členok, o ktorý sa mi „moje drahé sestričky“ vždy tu postarajú. A jej príbuzní tiež o starostlivosť, za ktorú sa platí, nestáli, veď 

všetci čakali už len na tetin odchod a deľbu majetku.

   Raz prišla teta s priťažkým nákupom a sadla si. Po hodnej chvíľke hovorí: „Ja už nevládzem. Ja sama domov nedôjdem!“ A oslovila pár okoloidúcich, či by ju neodviedli domov. Niektorí by aj boli ochotní, ale mali iné povinnosti. „Nemám nikoho, kto by mi pomohol!“ zanariekala teta bezradne. Tieto slová vo mne silno zarezonovali. Poznala som ich. Vyslovil ich chorý z Jánovho evanjelia: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa tam sám dostanem, iný ma predíde.“ Hoci do konca pracovnej doby ešte bola hodná chvíľka, povedala som: „Teta, ja s vami pôjdem! Len musíte počkať, lebo ja odtiaľto nemôžem odísť skôr.“ „Ja počkám.“ A ochotne čakala. „A naozaj so mnou pôjdete, zlatenko?“ „Naozaj teta, nebojte sa!“

   Vonku pršalo. Do jednej ruky som vzala svoj i tetin nákup, druhou som ju podoprela a pomalilinky sme šli. Dáždnik musel ostať v taške. Za pár minút som bola mokrá ako myš. „A to práve dnes som sa musela chcieť pochváliť s novou drahou bundou!“ hundrala som. „Teta, naozaj nechcete, aby sme si vymenili strany?“ snažila som sa vyjednávať, keďže ruka s taškami ma už poriadne bolela. „Nie, zlatenko, mne je dobre, keď ma podopierate tam.“ Celou cestou mi prejavovala vďačnosť, že som s ňou šla, ako i obavu, či trafím od nej domov. „A naozaj sa nebudete potme báť ísť?“ spýtala sa ma asi trikrát. Musela som sa vo vnútri smiať. V tej starej žene bolo toľko ozajstnej starostlivosti a láskavosti, ktorú si určite už ani neuvedomovala, ani ju nemohla zo slušnosti hrať. Bola krásne čistá a jednoduchá ako dieťa.

   Pomaličky sme došli do cieľa. Odomkla som jej byt, položila do prekvapivo upratanej kuchynky tašky a ponáhľala sa domov. Ešte dlho som za sebou počula tetin volajúci sýty hlas prejavujúci vďačnosť.

   Konečne som rozprestrela nad sebou dáždnik a rozmýšľala som. Tento skutok som neurobila zo srdca, skôr bol dobrovoľnou obetou, sebazaprením. Vo vzťahu k tejto tete som často mala tendencie radšej nepočuť, zakryť si oči, hľadieť na vlastné potreby. V ten deň som však mala dobrý pocit pri srdci, že som sa nezachovala ako kňaz či levita, keď obišli na ceste človeka, ktorý potreboval pomoc. Od ochoty Samaritána, ktorý poskytol pomoc, som mala veľmi ďaleko, toho som si bola vedomá. Veď hneď hrejivý pocit z vykonaného skutku prekryli myšlienky strachu, či táto teta vo svojej detinskej jednoduchosti nezačne odo mňa vyžadovať pravidelné vyprevádzanie domov. Nasvedčovali by tomu aj jej otázky: „Aj zajtra máte otvorené? Aj v sobotu? Prídem, previažete mi nôžku (rada používa zdrobneniny) a aj mastičkou mi natriete. Dobre, sestrička?“ A ja už som Pánu Bohu oznamovala: „Pane, dnes som to urobila, ale pravidelne to robiť nie som ochotná... Veď tiež mám svoj život...“ Aj na takýchto situáciách si človek uvedomuje, čo v ňom naozaj je a aká dlhá cesta očisťovania a posväcovania skrze Božiu milosť ho ešte čaká.

   Bála som sa zbytočne. Teta k nám často zavíta, ale aby som ju zaviedla domov, to odo mňa nechce. A keby to odo mňa chcela, myslím, že určite by som s Božou pomocou našla spôsob, ako jej pomôcť. S láskou. A vôbec by to nemuselo byť každodenné vyprevádzanie domov. Teta je môj i tvoj blížny, ktorý potrebuje pomoc. Škoda len, že vo mne tkvie vlastná, štandardná predstava o blížnom. A táto teta nie je pre mňa dosť „reprezentatívna“.

   Ježiš sa vedel zastaviť inak. A tiež keď prišiel medzi nás, ako ľudstvo sme určite neboli reprezentatívni.

Oľga