Bývať s rodičmi alebo kedy sa odsťahovať

   Na západe je to iné už dlhé roky. Mladý má 18, prípadne pár + k tomu a ide preč. Vytvorí si isté „bytové spoločenstvo“ rovnako mladých študujúcich či zarábajúcich ľudí a tiahnu to v prenajatom byte spolu. Iste, majú na to finančné podmienky, čo na Slovensku nie je porovnateľné.

   Ale tento trend sa vkráda aj k nám. Najmä obyvatelia obcí, ktorí prídu do miest za štúdiom, potom v meste väčšinou aj ostávajú. Veď si našli prácu, priateľov, majú nové zázemie, črtajú sa im širšie obzory, voľnočasové aktivity bohatšieho charakteru. Ale sú s tým spojené aj nepríjemnosti. Kde vziať dostatok eur na samostatné bývanie, veď napríklad v hlavnom meste to vôbec, ale vôbec nie je lacné. A s pribúdajúcim vekom je čoraz ťažšie spolužitie štyroch, postupne už aj dvoch rozdielnych bytostí v jednom byte, nehovoriac už o jednej izbe. A tak mladá žena platí za súkromie „ťažké prachy“.

   Druhým bolestným faktorom je samota. Na jednej strane chce bývať sama, veď ľudí a spoločenských kontaktov má v práci, prípadne v službe neúrekom, na druhej strane ale dlhé zimné večery či noci v byte nemusia byť len radostné.

   A treťou skúsenosťou je absencia istej ochrany ženy. Bez dramatického pátosu si myslím, že je to akosi nezdravé, keď ostane odrazu sama žena v cudzom meste, bez rodičov, bez bratov, sestier, hlbokých rodinných koreňov. Stáva sa to hádam o to častejšie, ak tie korene neboli celkom zdravé. A to je, žiaľ, dosť častá realita. Samostatným životom v cudzom meste sa z nich stáva ktosi iný, čelia výzvam, na ktoré nemusia byť celkom pripravené či pre ne stvorené. Počúvam i o prepadoch a podobne.

   Čo je opakom tejto situácie? Kedysi žili viaceré generácie viac pospolu. Dnes už nemysliteľné? Iste, chce to obrovskú dávku tolerancie. Ale predsa, malo to svoje výhody. Stará babička povaruje vnučke malé, mladá žena si môže viac vyraziť do mesta s kamarátkou či s manželom na bál. A babičke nie je otupno, nemusia hádam pre ňu zháňať domov dôchodcov. Koľkí sú len dnes opustení starí ľudia! Aj financie za spoločný dom sa inak rozrátavajú a v konečnom dôsledku menej míňajú. A v neposlednom rade sa človek učí znášanlivosti. 

   Je mi jasné, že tieto názory sú nepopulárne. Niekomu sa budú zdať až spiatočnícke. Ale dodnes existujú ani nie ďaleko od nás kultúry, kde sa žije viac spolu. Spomeňme si na film Moja tučná grécka svadba, kde viacgeneračný život vyčaroval komické i tragikomické situácie. Pred pár rokmi sme to s manželom zažili na Rhodose. 23-ročný čašník nám povedal o svojej vízii a postupnosti života: kým sa neožení, bude normálne bývať s rodičmi a pracovať na ich spoločnom biznise – reštaurácii – a ani mu nenapadlo odchádzať kamsi preč. Mám tiež priateľov, žijúcich pod jednou strechou s rodičmi, ktorí vďaka tomuto štýlu môžu využívať svoje talenty na službu ľuďom. Inými slovami – nemuseli sa zriecť svojho poslania sociálnej práce pre nutnosť zarábať v biznise, na ktorý nemajú chuť. A ich dieťa je pod úžasným vplyvom dedka a babičky, ktorí ho krásne rozvíjajú.

   Určite sa toto nedá „našiť“ na každú rodinu. Cieľom mojej úvahy bolo len povzbudiť k tomu, aby sme sa možno vďačnejšie, no hlavne bez predsudkov dívali na mladých dospelých, čo nežijú sami. Že za tým nemusí väziť lenivosť ani nesamostatné myslenie, ale práve sloboda byť iným, než predpisuje moderná doba.

 

Alena Ješková

 

 

   Mám po 30-ke a bývam s rodičmi. Čudné alebo normálne? Možno ste nad tým nikdy nepremýšľali a možno máte na to jasnú odpoveď. Dnes už snáď aj ja. Vyberám si možnosť B. Hoci, nie vždy mi to bolo jasné. Naopak, keď sa ma niekto spýtal, kde bývam, trochu zahanbene som odpovedala, že doma – u rodičov. Mala som pocit, že je to niečo ponižujúce, prejav neschopnosti alebo niečo také...

   Netvrdím, že som o vlastnom bývaní nikdy ne-uvažovala. Boli obdobia, keď som sa chcela osamostatniť a bývať vo svojom a po svojom. Ale potom prišli naliehavejšie veci a prestala som na to myslieť. A teraz viem, že si zo svojho platu vlastný byt tak skoro nekúpim a bývať v podnájme sa mi zdá ako zbytočné mrhanie peňazí. Naučila som sa žiť doma, s ľuďmi, ktorých mi Boh poslal do cesty. Resp. naučili sme sa žiť spolu, lebo to chcelo asi z oboch strán trochu prispôsobenia sa a tolerancie. Učí ma to vychádzať s druhými, rešpektovať ich hranice, byť trpezlivejšia, ochotnejšia, tolerantnejšia. Je to taká malá škola cností. Keby som bývala sama, na nikoho by som nemusela brať ohľady a neviem, kam by ma to poviedlo.

   Moje spolužitie s rodičmi pod jednou strechou by som mohla označiť ako symbiózu – to znamená, že obe strany majú z toho prospech. Rodičia nie sú sami, má im kto pomôcť a majú sa s kým porozprávať (aspoň občas, lebo ani ja nie som stále doma). Ale rozhodne im je veselšie. A ja tiež nemusím bývať sama (možno by som sa aj bála), ale mám sa komu vyrozprávať, keď večer prídem domov. A priznám sa, že ma poteší, že mám skoro vždy nachystanú večeru...

   Áno, je to z jednej strany aj pohodlné, že môžem bývať doma, ale hlavne mám viac času na službu, ktorej sa dobrovoľnícky venujem. Keby som si musela všetko riešiť sama, veľa času by mi nezostalo. A hlavne sily. Som si vedomá, že to môžem robiť aj vďaka rodičom a som im za to vďačná. Ak sa im moja služba páči, je to vlastne do veľkej miery aj ich zásluha, že ju konám.

 

Elena