Cesta, ktorá je liekom

   Výchova a pôsobenie našich rodičov z čias detstva nás vedome či podvedome sprevádza celý život. Často máme zážitky krásnych okamihov prežitých s otcom či matkou. No, žiaľ, často nosíme v sebe kamienky či balvany zranení. Tie dieťa môže získať nielen od rodičov s patologickým správaním (prípady psychického a fyzického týrania detí), ale aj rodičov snažiacich sa o skutočnú lásku a výchovu. Tu treba poznamenať, že každý má vlastné vnímanie reality, dieťa sa na udalosti pozerá cez vlastnú optiku. A tak si rodičia ani nemusia uvedomiť, že práve daná skutočnosť môže dieťa zraniť. Niekedy stačí výsmech či opakovaná poznámka a dieťa je stigmatizované na celý život. Ak potreby dieťaťa nie sú uspokojované, napr. dieťa necíti lásku a záujem, môže nadobudnúť dojem, že ich nie je hodno.

   Z dieťaťa sa stane dospelý, preberá zodpovednosť za vlastný život, nachádza si partnera a vychováva novú generáciu, vzťah so starnúcimi rodičmi nadobúda inú dimenziu. V každej z týchto oblastí a vzťahov môže jeho zranenie z detstva pôsobiť. Ľudia sa s touto skutočnosťou vyrovnávajú rozlične, jedni svoje zranenia z detstva zatláčajú do kúta, nechcú na tento úsek života spomínať, tvária sa, že sa to nestalo. Iní opakujú vedome či podvedome zraňujúce správanie rodičov k svojim vlastným deťom, ospravedlňujúc sa, že aj oni boli takto vychovávaní. A niektorí to „starcom“ vracajú aj s úrokmi. Niekde z hĺbky sa vynárajú silné emócie – hnev, smútok a strach.

 

   Božím plánom nie je, aby sme žili uväznení v neláske.

   On je ten, ktorý miluje, odpúšťa a prijíma bez podmienok a úplne. Prototyp otca i matky. Ten, ktorý dokáže naplniť hlboké potreby našej osobnosti – potreby prijatia, bezpečia, pozornosti, uistenia atď. On sám nám v Kristovi daroval liek na zranenia vo vzťahoch. Je to odpustenie.

 

   Ale ako môže človek odpustiť rodičovi niečo, čo ho zraňovalo 15 rokov? Alebo to, čo zasadilo ranu generálneho charakteru?

   Ešte predtým, ako si povieme základné fakty o odpustení, treba nájsť zdroj zranenia. Ak ho zatláčame, priznať si ho. Pomenovať, aby sme vedeli, proti čomu „bojujeme“.

   Najdôležitejším faktom je, že odpustenie je aktom vôle, je rozhodnutie. Ak chceme byť od zranení oslobodení, inej cesty ako odpustenie niet. Mali by sme sa ňou vybrať, aj keď sa nám veľmi nechce. Proces odpustenia je niekedy jednorazovou záležitosťou, no niekedy k nemu musíme pristúpiť opakovane. Úprimne sa teda v modlitbe postavme pred Pána. Odpustiť môžeme svojim žijúcim, ale aj zomrelým rodičom. Ak odpustíme, neznamená to, že si na dané udalosti života nebudeme pamätať. Odpustenie sa nestane „resetom našej pamäte, ale nášho srdca“. V našom živote sa odpustenie zranení z detstva môže prejaviť rozlične – pokojom, radosťou, snahou o kontakt či rozhovor s rodičom, naštartovaním procesu zmeny iracionálneho správania sa k partnerovi či deťom, alebo pri spomienke na danú udalosť už v našom vnútri nepocítime hnev, beznádej a smútok atď. Náhle či postupne budeme uzdravení.

 

   Pri modlitbe za odpustenie rodičom môžete použiť vlastné slová alebo aj takúto formuláciu:

 

Bože, ďakujem ti, že ty ma miluješ úplne a bez podmienok. Ďakujem, že ty si mi ochotný odpúšťať vždy, keď sa k tebe obraciam.

Ďakujem ti za dobré veci a udalosti, ktoré mi rodičia dali (môžete konkrétne spomenúť).

Teraz ti chcem odovzdať to, čím mi ublížili (konkrétne spomeňte)... prosím ťa, pomôž mi odpustiť im.

Otec/mama (alebo oslovenie, ktorým ste ich volali) spôsobil/a si, že sa stalo (pomenujte vami zažívané zranenie), ale ja som sa rozhodol/a odpustiť ti.

Boh Otec, Ježišu Kriste, obdarujte ma Duchom Svätým, ktorý je láska, aby som ju mohol/a prežívať vo svojom živote/ vo vzťahu s otcom/mamou. 

Eva Nipčová