Keď rodičia ubližujú svojim dospelým deťom

Podnety na premýšľanie

   Veľa som sa napočúvala o nevďačných deťoch, ako sa nepostarajú o starnúcich rodičov a ...

   Dnes by som sa chcela pozrieť na rodičov, ako nevedia pustiť svoje dospelé deti spod svojich krídel.

 

   Kamarátka má ísť s maminkou na cintorín. Maminka jej však v ten deň oznámi, že v tom silnom vetre nejdú, či by dcéra s ňou nešla na druhý deň. Dcéra je ochotná, rýchlo si zmení program ďalšieho dňa, čim, samozrejme, ovplyvní ďalších ľudí, čakajúcich na ňu, ale pre mamku to rada spraví. V to ďalšie ráno jej ale mama oznámi, že nejde ani teraz, ale až poobede. Tak dcéra zase mení svojej rodine program, aby pomohla mame. Medzitým príde do ich mesta sestra/dcéra s rodinou, nuž mama žiada od prvej dcéry, aby po cintoríne išla s neterkami ešte do zábavného parku. Na to už kamarátka vraví: „Prepáč, mami, ale to fakt už nemôžem, aj ja mám čosi, manžel čaká.“ Mamka utrúsi pár nespokojných poznámok, na čo jej dcéra znovu úctivo, avšak pevne odmieta, no v súkromí sa vyplače. Otázka: Mala dcéra ísť so sestrinými deťmi popoludní von alebo si udržať pôvodný program so svojou rodinkou?

 

   „Naša cirkev neodporúča brať si partnera z inej konfesie. Ty si neposlúchla.“ Túto svoju poznámku opakujú rodičia dcére priemerne raz za mesiac, a to už asi viac rokov. Vzťah mladých, doteraz harmonický, sa začína knísať pod pochybnosťami. On sa necíti prijatý jej rodinou, má pocit, že ich úsmev je falošný, ona chce vyhovieť všetkým – manželovi i pôvodnej rodine. Otázka: S kým má mladá žena držať?

 

   Bezdetní manželia si adoptujú dve opustené deti. Otec manželky zazlieva svojej dcére, že sa s ním o tomto kroku vopred neporadila, dokonca jej povedal, že sa za ňu hanbí. Aj keď mu ona odpustila, nesmie chodiť s deťmi a manželom k nemu na návštevu a nedávno jej povedal, že nie on ju vyhodil, ale „ona sa sama vyhodila z rodiny svojím skutkom“. Otázka: Má povinnosť dospelý človek radiť sa s rodičmi v životných rozhodnutiach, na ktoré má manželského partnera?

 

   Mladá matka – vzdelaná, rozhľadená, s jasnou životnou víziou – sa rozhodla pre domáce vyučovanie detí s polročným preskúšavaním v škole, za čo si vypočula od svojej mamy nepríjemné komentáre vraj o ubližovaní deťom a pod. Situácia vrcholí, keď po roku a možno už stopäťdesiatej poznámke dcéra prudko, už aj v hneve, na matku nakričí a tá až potom akceptuje hranice, aké jej mladí museli vytýčiť. Otázka: Koľkokrát máme dávať tie isté rady, ak o ne ani nežiadajú?

 

   Inej žene sa po rokoch spustila nanovo raz už preliečená depresia po necitlivom, opakovanom vŕtaní svokry do výchovy jej detí, napriek slušne vysloveným prosbám, aby isté veci nechala na nich – na rodičov. Otázka: Kto zodpovedá za výchovu detí?

 

   Od 32-ročného muža si pri druhej návšteve matka dospelého dievčaťa, ktorú mladík ľúbil, pýtala rodný list, vraj potrebuje zistiť, či nie je cigán, lebo jeho mama má veru tmavé vlasy. Na túto hru mladý muž nepristúpil, zato nasledovala otázka aj so zadefinovanou odpoveďou, ako je možné, že ešte nie je ženatý, iste je za tým - podľa nej - niečo choré. On si zachoval rozvahu i teraz, ale za tri roky vzťahu si od jej matky vypočul oveľa viac. Napokon sa rozišli - dcéra nebola vnútorne osamostatnená, aby si dokázala stáť za svojím životom – vraj „pre pokoj v rodine“ utajovala vzťah s týmto mužom, až on jej hru na dve strany nevedel znášať. Podobne sa rozpadli partnerstvá jej dvoch starších súrodencov. Otázka: Dokážu deti vychovávané pod strachom dospieť?

 

   36-ročná žena príde na prázdniny k rodičom. Trávi s nimi dlho očakávaný čas v rozhovoroch a tretí večer si túži zájsť von za kamarátkami, ktoré tiež pár mesiacov nevidela. Jej deti už spia, no dostane odpoveď od mamy: „Ja ti ich nebudem strážiť, už si matka, nemáš čo kam chodiť“, nuž ostáva sedieť večer čo večer v ich byte pred telkou. Otázka: Nestojí pred babičkami krásna šanca prejaviť nezištne lásku?

 

   Dcéra príde k mame aj s deťmi, ukazuje nové čižmičky, čo kúpila svojmu 9-ročnému dievčatku vysvetľujúc, že nevie nájsť tie minuloročné, a veď jej už možno aj budú malé, a prvá veta, ktorú počuje od mamy, znie: „Ty si strašne nezodpovedná!“ Otázka: Akú moc má nad nami každé vyslovené slovo?

 

   Čo sa to s nami stalo? Kam sa stratila obetavá, chápavá láska a rešpekt? Alebo sme ju ani nikdy nemali? Deti nám boli zverené len dočasne a nikdy nemali nahradiť partnera ani Boha v našom srdci. Upli sme sa na nich, čím sme seba obrali o slobodu srdca a teraz slobodu upierame im. Takmer všetci, samozrejme, s dobrým úmyslom. Mnohí ľudia podobné rodičovské snaženia neunesú, ale vpustia do svojej novej rodiny napätie a sami bezmocne zúria, prípadne trpia, že im rodičia nešťastne vstupujú do manželského vzťahu. A potom sami prenášajú chyby svojich rodičov do vlastného správania, prípadne sa zmietajú celý život v strachu alebo následkoch emocionálnych ublížení. Hádam len nie je pravdivý výrok jedného kňaza, ktorý po skúsenostiach zo spovedí konštatoval: „Slovenská rodina je dysfunkčná“? To ale nebol a nie je Boží plán pre nás. Útoky a pokušenia budeme mať všetci a stále, ale na programe sú aj víťazstvá! Vybojované boje nad sebou, nad strachom, nad sebectvom, nad manipulatívnymi sklonmi v nás, keď bažíme po kontrole nad ľuďmi. Tu asi niet inej cesty než kričať na svojho Spasiteľa „zachráň ma, Pane!“ Ostáva už len posledná otázka: Kto je naším spasiteľom? Či vôbec niekoho uznávame. Na koho sa obraciame, keď je zle? S kým riešime dilemy „byť či nebyť“? Koho uctievame a chválime za nový deň a rozkvitnuté kvety? Kto nám dal dych a výdych? Koho pokladáme za autora idey rodiny? Kto nás čaká po smrti? A či vôbec chceme riešiť svoje vnútro a postoj k dospelým deťom? Či sa aj snáď nepotrebujeme z niečoho kajať ?

   Ale najprv sa nás musí dotknúť Láska.

Patrícia Dérerová