Žena s krvotokom

   Neviem, či aj vy máte podobné skúsenosti, ale u nás v rodine, keď niekto ochorel, pred očami sa mi hneď odvíjali tie najhoršie scenáre, ako sa choroba bude vyvíjať, ako sa skončí, prípadne aké z toho môžu ostať následky. Keď som sa raz takto sťažovala so svojimi zdravotnými problémami a obavami priateľke, pričom som jej vymenúvala celý svoj zdravotný záznam, všetky dedičné predispozície, prekonané choroby a lekárske nálezy, vzala do ruky Bibliu a povedala mi: „Pozri! Toto je tvoj zdravotný záznam. Boh tu veľa hovorí o tvojom zdraví. Ja sa riadim ním, a ty sa musíš rozhodnúť, ktorý chceš používať. Či ľudský, alebo Boží.“

 

   Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. (Mk 5, 25-26)

 

   Text, ktorý som prečítala za pár sekúnd (a pravdepodobne aj vy) v sebe skrýva 12 dlhých a ťažkých rokov. Roky utrpenia, choroby, bolesti a trápenia. Roky míňania majetku, strácania nádejí, roky návštev zdravotníckych zariadení, vyhľadávania lekárov, odborníkov...

   Ešte ťažšie ako chodenie po lekároch bolo pre ňu zvládať strach. Z neznámej diagnózy, na ktorú nikto nepoznal liek a nebola reálna šanca na jej vyliečenie. Strach zo smrti, lebo dlhodobým krvácaním slabla a choroba vykazovala progres. „Bolo jej vždy horšie.“ Čo jej asi chodilo mysľou? Menili sa jej postoje počas dvanástich rokov? Hľadala ešte aj po desiatich rokoch niekoho, kto by ju uzdravil? Naučila sa s chorobou žiť? Verila, že sa jej situácia ešte môže zmeniť?

   Myslím si, že až do stretnutia s Ježišom pomoc hľadala, že to nikdy nevzdala. Inak by neurobila to, čo čítame ďalej v jej príbehu.

 

   Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ (Mk 5, 27-28)

 

   Prísť niekam „v zástupe“ nie je nič neprirodzené. Ale v danom historickom období prísť medzi ľudí „v jej stave“ si vyžadovalo veľkú odvahu. Krvácajúca žena bola podľa židovského zákona považovaná za nečistú a každý, koho by sa dotkla, sa stal tiež nečistým. Preto bolo protizákonné, aby takáto žena chodila na verejnosť. Žena s krvotokom prežívala okrem choroby a strachu aj hlboké odmietnutie spoločnosťou. Nikto sa s ňou nestýkal, všade bola neželaná, neprijatá, nemohla prísť nikam medzi ľudí.

   Porušila by takáto žena všetky zákony a spoločenskú etiketu, keby nemala nádej na zmenu? Nemyslím si to. Riskovala by priveľa. Myslím si, že mala viac ako nádej. Mala vieru. Vieru, ktorá prekračuje hranice dovoleného a trúfa si nielen ísť proti zákonu a vojsť medzi ľudí, ale sama sa rozhodne pre aktívny dotyk. Nie nešťastnou (alebo šťastnou) náhodou, ale cielene a odvážne. Neuvažovala v intenciách zákona – „ak sa ho dotknem, bude aj on nečistý“, ale povedala si: „ak sa ho dotknem, ozdraviem“. Obrátila celý zákon aj spoločenský systém naruby! Bol to predsa Ježiš, ktorý mal autoritu rozhodovať – kto, kedy, kde a ako bude uzdravený. Nie ona. Mimochodom, Ježiš bol práve na ceste do Jairovho domu, kde na neho čakala dôležitá služba – vzkriesiť mŕtvu dcéru predstaveného synagógy. Ako by sa mohol v tejto situácii zaoberať nečistou ženou? Jej problém bol predsa taký nepatrný v porovnaní s mŕtvou dievčinou.

   Navyše, keby ľudia v zástupe čítali jej myšlienky (čo si sama v sebe povedala), keby ju niekto zo zástupu spoznal, že je to „tá nečistá“, mala by vážny problém. Žena však o to nedbala. Rozhodla sa urobiť niečo mimo plánu, mimo „vyučovania biblickej školy a teologickej náuky“, mimo toho, čo poznala ako správne kroky k uzdraveniu. Odvážne a vierou vykročila, dotkla sa ho...

 

   A prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: 'Kto sa ma dotkol?'“ Ale on sa obzrel, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. (Mk 5, 29-33)

 

   Teraz obrátil všetko naruby Ježiš. Nestal sa jej dotykom nečistý, ani ženu nenapomenul, že tam nemá v tomto stave čo hľadať. Očistil ju, pretože taká je jeho podstata. Ježiš robí z nečistého čisté.

   Ešte skôr, ako sa to stalo, „z Ježiša vyšla sila“. Sila, ktorá priťahuje k Nemu ľudí, sila, ktorá vás naplní, kedykoľvek sa rozhodnete dotknúť vierou Boha. Sila, ktorá vám poslúži presne v tom, čo potrebujete a tam, kde sa práve nachádzate. Aj uprostred odmietavého nepriateľského zástupu, tragických životných okolností, v rozvodovej sieni, na operačnom stole... všade tam, uprostred každej vašej bolesti a smútku vás môže naplniť Jeho sila, ktorá z Neho vychádza.

   Stane sa to však len vtedy, keď sa rozhodnete prekročiť hranice naučeného a poznaného, spoločensky akceptovateľného, a hoci aj „so strachom a chvením padnete pred Neho a poviete mu celú pravdu“.

   Neexistuje nijaká preskúšaná metóda, overený spôsob, ako sa dotknúť Boha, ako presne prijať Jeho uzdravenie. Nedá sa ho naučiť, dokonale poznať. Ježiš nás vždy bude prekvapovať tým, ako koná. Vždy ostane neobsiahnuteľný, nepredvídateľný, kreatívny. Raz vás pošle umyť si oči do jazera, druhýkrát ich potrie slinami, a tretíkrát povie „viď!“

 

   A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ (Mk 5, 34)

 

   Jediné „pravidlo“, ktoré vždy platí, ako pristupovať k Bohu a prijať od Neho silu a pomoc do každej situácie, je pristupovať k Nemu s vierou. A môžete aj odzadu :)

Gabriela Mikulčíková