MaKiLe – divadlo jedného herca

Robiť rozhovor s niekým, koho osobnostný aj umelecký vývin som mala možnosť roky sledovať, bolo veľmi zaujímavé. Odpovede na niektoré otázky som síce čiastočne poznala, ale opakovane sa mi potvrdilo, že bábkoherečka Kristína Letková je žena, ktorá rozvinutím svojich talentov a nadania našla v živote dokonalé uplatnenie.

 

Kika, bola si už odmalička herečka?

V princípe ani nie, len to k tomu „tiahlo“. Odmalička som si strašne vymýšľala. Prišla som zo školy a pred domácim publikom som zoširoka začala: „Mne sa dnes stala takáááto vec...“ Všetko som patrične zdramatizovala a keď to bola poriadna konina, tak sa ma opýtali: „A Kristínka, nesnívalo sa ti to?“

 

Kedy padlo definitívne rozhodnutie, že budeš študovať bábkoherectvo?

Chodila som na strednú pedagogickú, pôvodne som chcela byť učiteľkou v škôlke. Ale pomaličky to tak prichádzalo a v treťom ročníku, kedy sa dávajú prihlášky, som povedala, že idem na herectvo. Pani profesorka na dramatickej výchove mi ale odporučila skôr bábkoherectvo. Obsahovalo presne to, z čoho som maturovala, na čom som „fičala“. V deň, keď som zmaturovala, som sa dozvedela, že ma prijali na VŠMU na bábkoherectvo.

 

Po škole človek nemá ešte celkom jasnú predstavu, kam sa zaradiť. Ako prebiehalo toto obdobie u teba?

Moja diplomová práca sa volala „Réžia, dramaturgia a herectvo v jednom“. Išlo vlastne o divadlo jedného herca a už vtedy som hovorila, že by som to chcela aj robiť. Nie som príliš kolektívny typ, často ma rozčuľoval nezodpovedný prístup spolužiakov a som aj dosť tvrdohlavá. Bolo mi jasné, že toto je práca, ktorú potrebujem rozbehnúť. Lenže v tej dobe som už bola vydatá a s manželom sme si brali úver. Ukázalo sa, že ma v odbore nikto nezamestná, tak som všelijako brigádovala, až kým som zistila, že som tehotná. Hrať som začala, až keď mal náš Miško skoro rok.

 

Porozprávaj teda o zrodení divadla MaKiLe a ako funguje?

Založenie divadla MaKiLe nemá presný dátum. Vzniklo niekedy v roku 2005. Jeho názov je skratka – Marek, Kika, Letko. (Poznámka redakcie: Marek Letko – Kikin manžel.) 

Hrávam v materských centrách, v škôlkach, v obchodných centrách, v domoch kultúry – v podstate všade, kam ma pozvú. Začiatky boli dosť ťažké, lebo ľudia, ktorí pracujú podobným spôsobom, si strážia svoje teritórium. Takže som vôbec nevedela, kam mám poslať ponuky, ani koľko pýtať za predstavenie. Moje prvé predstavenia boli jednoduchšie, čo sa týka scénografie, kostýmového vybavenia... Teraz už je všetko oveľa náročnejšie. Najprv som si vôbec neverila a vtedy mi veľmi pomohol môj manžel, ktorý mi vždy nekriticky povedal: „Pôjde to. Si dobrá.“ A to som veľmi potrebovala. Zo začiatku boli zárobky smiešne, ale on nikdy nepovedal nič zlé. Teraz mi už pomáha s ozvučením, prenosom vecí a ja dúfam, že raz spolu niečo vymyslíme aj herecky.

 

Tvoj syn Miško sa často podieľa na predstaveniach...

Začiatky s Miškom boli veľmi ťažké, lebo nechcel prijať, že zabávam iné deti. Keď mal tri roky, postavil sa počas predstavenia doprostred javiska a zakričal: „Nepozerajte sa, to je moja mamička!“ Potom nejaký čas na divadielka nechodil, lebo nebolo možné, aby som ja hrala a on tam sedel sám. A tiež som nechcela miešať prácu a rodinu. Úplne inak som vnímala, keď ma počas predstavenia vyrušilo cudzie dieťa. Pri Miškovi som zakaždým dostala strašné okno. Ale vždy ho veľmi rada beriem na premiéru predstavenia, ktoré ešte nevidel, lebo je najnadšenejším divákom a mojím „roztlieskavačom“. Keď poprosím deti, aby prišli na pódium a s niečím mi pomohli, prvý sa hlási a svojím nadšením strhne ostatných. Ale obávam sa, že pomaly ide do veku, kedy mu to príde čudné. Hovorí mi napríklad: „Mamička, a ty prečo robíš lienku?“ Ale začíname s takou stránkou výchovy, že mi nosí rekvizity. Učí sa, že musí pomáhať, aj si pri tom „zarába“, čím som vyriešila problém vreckového. Minule sa mu však jedno predstavenie tak zapáčilo, že v ňom chcel tiež hrať. Nuž sme vymysleli postavu „valacha Michala.“ A keď som sa ho pýtala, čo by tam chcel robiť, povedal, že spať. Je to veľmi smiešne, lebo on počas predstavenia akože stále zaspáva a deti na mňa volajú: „On už zase spí!“ Odteraz viem, že ak sa mu niečo zapáči, môžem ho zapojiť.

 

Píšeš scenáre, vyrábaš kostýmy, rekvizity, kulisy, spievaš, hráš na gitare. Odkiaľ čerpáš inšpiráciu?

Boh mi zosiela dobré nápady a som rada, že som našla takú prácu, kde môžem všetky svoje talenty zužitkovať. Poznám ľudí z brandže, ktorí majú problém s nápadmi, sú naozaj skôr bábkoherci. Ja sa považujem za veľmi silnú v scenáristike, vo vymýšľaní príbehov. Trošku pokrivkávam v scénografii, ale zlepšujem sa.

 

Vysvetli, prosím ťa, pojmy ako scénografia, scenáristika, dramaturgia...

Scénografia je vlastne „výtvarno“. Výroba bábok, technika ich vodenia, môj kostým, vizualita scény. Bábkoherci si väčšinou bábky nevyrábajú, ale zadajú ich výrobu scénografovi. Ja si všetky veci tvorím sama a ak treba urobiť niečo technicky náročnejšie, pomôže mi Marek. Scenáristika je vymyslenie príbehu, charakterov postáv, vytvorenie scenára. A dramaturgia je práca s textom, tvorivé spracovanie scenára, keď riešiš pointu, významy, čo ako povedať. U mňa to splýva, nakoľko si scenáre píšem sama, a tak viem, ako som čo myslela.

 

O čom sú tvoje predstavenia? Podľa čoho si vyberáš námety?

Prichádzajú prirodzene. Niekedy si obľúbim nejakú postavičku – napríklad Lienku Kikilienku – a vytváram k nej príbehy. Nie je to o tom, že si poviem: „Teraz idem napísať hru.“ Skôr je to tak, že sa zobudím v noci o druhej a poviem si: „Áááá, toto je dobrý nápad!“ Vstanem, zapíšem si ho a o dva dni rozviniem, ak mám čas.

Takto mám rozpísaných 9-10 námetov a neustále prichádzajú nové, takže sa to snažím skôr brzdiť.

 

Viaceré tvoje divadielka sú podľa biblických motívov. Ako reagujú diváci? Snažíš sa im prostredníctvom nich niečo odovzdať?

Tri predstavenia s biblickou tematikou vznikli na žiadosť jedného kresťanského materského centra. 

Predstavenie „Nebolo a potom bolo“ o stvorení sveta sa začína tým, že sa akože nudím a mám k dispozícii iba gitaru a akúsi čudnú knihu, Bibliu. V kresťanskom prostredí poviem, že je to kniha, v ktorej nám Boh posiela správy, v sekulárnom dodám slovíčko „vraj“. Keď hrám predstavenie o zatúlanej ovečke, ktorú sa vybral hľadať jej pastier, medzi kresťanmi dodám, že týmto pastierom je Ježiš. Nejdem nikoho atakovať ani na nič nútiť, ale osobne si myslím, že znalosť Biblie patrí k všeobecnej vzdelanosti. V predstavení „Betlehemská hviezda“ hrám popletenú hviezdu, ktorá stále zabúda, kam má ísť, a deti na ňu kričia: „Do Betlehema, do Betlehema!“ Prejdeme celým príbehom a pre mňa je podstatné, aby sa atmosféra niesla v tom, že idú sviatky, ideme za Ježiškom.

 

A odkiaľ berieš energiu? 

Raz mi diváci povedali: „Z vás musí mať rodina radosť, keď takto fungujete aj doma.“ Ale ja doma dobíjam baterky. Z predstavení bývam vyčerpaná, takže keď prídem domov, moji „chlapci“ rešpektujú, že na mňa nemajú aspoň 20 minút hovoriť. Nerozprávam a aj keď mám málo času na oddych, učím sa byť uvoľnená a „vyprázdniť si hlavu“.

 

Ako oddychuješ?

Čítam. Hocijaké knižky, najlepšie nič komplikované, nad čím by som musela premýšľať. Vypnem telefóny, musím byť v tichu.

 

Ako vyzerá domácnosť bábkoherečky? Kde skladuješ všetky tie kostýmy, bábky a kulisy?

Dobre, že si túto otázku položila, lebo ľudia si niekedy naozaj neuvedomujú, čo všetko táto práca obnáša, že to nie je len o odohraní 45-minútového predstavenia. V pivnici mám kulisy a rekvizity na predstavenia, ktoré hrávam pravidelne. Pred predstavením sa musím nalíčiť, nasťahovať kulisy a rekvizity do auta, doviesť sa v predstihu na miesto, všetko rozložiť, odohrať predstavenie, všetko zložiť, odviezť a doma vyložiť. Ak mám v jeden deň dve rôzne predstavenia, musím všetko prebaliť nanovo. Zatiaľ mám všetko doma v panelákovom byte, ale svitá mi na lepšie časy – prenajala som si malý domček ako ateliér. Mám naštudovaných 16 predstavení, z toho niektoré sú sezónne – mikulášske, veľkonočné a pod., a práve tie plánujem skladovať v ateliéri. V byte mám bábky, škatule s látkami a farbami, takže keď to všetko pôjde do ateliéru, budeme sa môcť v byte aj naháňať.

 

Máš recept na to, ako zaujať deti?

Som skôr intuitívny herec, ale samozrejme, že som si už niečo odskúšala. Napríklad veci, ktoré mi šetria hlasivky – robiť veľmi výrazné oči, stíšiť hlas, keď chcem zaujať pozornosť, no a samozrejme interaktivita. Čím viac si toho dieťa odskúša pohybom, spevom, akciou, tým viac si zapamätá. 

 

Si tiež spoluautorkou predstavenia určeného dospelým. Naštudovali ste ho s tvojou spolužiačkou z vysokej školy Jankou Pokornou Kelemenovou a máte tam ešte jedného herca...

Ten herec je bábka v životnej veľkosti, ktorú s Jankou vodíme. (smiech) Predstavenie sa volá „Prešporská povesť o bezhlavom rytierovi“. Je to predstavenie pre dospelých na štýl Shakespeara, nevhodné pre deti do 15 rokov. Príbeh je založený na vzťahoch medzi mužmi a ženami, ovládaných pudmi. Riešenie spočíva v tom, že sa nemôžeme poddávať svojim pocitom a pretvárke. 

S Jankou fungujem vo formácii JaKi. Začínali sme asi rok na to, ako som rozbehla divadlo MaKiLe.

 

V čom sa líši herectvo (a bábkoherectvo) pre detského a pre dospelého diváka?

Bábkoherectvo pôvodne ani nebolo myslené pre deti. V minulosti kočovníci hrali najmä pre dospelých a hry boli často dosť brutálne. Bábkoherecké divadlo pre deti je už dnes takmer vždy interaktívne, to je asi ten najväčší rozdiel.

 

Tvoj ďalší projekt sú detské oslavy...

Chodím hrávať na detské oslavy, ale so sestrou poriadame aj „Detské tvorivé oslavy“, kde kladieme dôraz na to slovo „tvorivé“. Rodičom vždy hovoríme: „Deti príliš pekne neobliekajte, budeme lepiť, maľovať a tak podobne.“ Deti prechádzajú cez nejaký príbeh, popritom si vyrábajú rekvizity, plnia úlohy, čiže nie je to len obyčajné hranie a súťaženie.

 

Angažuješ sa aj v združení „Bábky v nemocnici“. Sú predstavenia pre choré deti v niečom iné?

Niekedy sa nám stane, že prídeme na oddelenie a chceme začať hrať, ale deti sa chcú len rozprávať. My tým, že nie sme zaťažení prostredím, len tak počúvame a deti postupne akoby odovzdávajú v rozhovore svoju chorobu, liečia napríklad tie bábky. Zažila som, ako päťročný chlapček hovoril bábke: „Ty teraz musíš byť v leukopenickom režime, aby ti stúpli leukocyty.“

(Poznámka redakcie: Viac o projekte „Bábky v nemocnici“ sa dočítate v rubrike Chceš pomôcť na str. 32)

 

Herci pracujú vtedy, keď ostatní oddychujú – čiže cez víkendy, sviatky... Ako sa ti darí zadeľovať svoj čas, rozdeľovať ho medzi rodinu a prácu? Máš čas aj sama pre seba? 

Keď som začínala počas materskej, mala som času akoby veľa. Postupne ma to však pohltilo, lebo som nemala žiadny systém. Teraz to mám zadelené: v soboty a nedele hrám pre verejnosť, v pondelok mám voľno. Utorky, stredy a štvrtky som k dispozícii škôlkam, v piatok mám skúšky s kolegyňou. Jeden týždeň do mesiaca mám vyčlenený na výrobu a novú tvorbu. Tiež už za roky praxe viem, že sú obdobia, kedy sa jednoducho hrať nebude, napríklad po Vianociach do polovice januára, takže vtedy mám plánovanú dovolenku a potom idem zase naplno. Zato december je náročný. Moja rodina vie, že mi vtedy nemá ani telefonovať, pokiaľ sa nerúti svet. A po skúsenostiach s tým, ako ma potrebuje môj syn, viem, že od ďalšieho roku si budem musieť vytvoriť ešte aspoň jedno voľné popoludnie. Potrebuje ma teraz a ja nebudem čakať, kým bude mať 15 rokov a už so mnou nebude chcieť byť. Je to skvelé, keď máme napríklad voľný piatok. Pozrieme si rozprávku, čítame si spolu. Vedome pracujem na tom, aby som si našla čas aj na oddych. Pomáha mi modlitba, hudba, knihy. Najhoršie je, že mám rada pravidelnosť a v tejto práci nie je nič pravidelné. Ale všetko sa dá zvládnuť, len to chcelo tie roky praxe.

 

Za rozhovor ďakuje

Zdenka Šujanová