Po prvýkrát po 32 rokoch

Milé priateľky, prichádzame s novou rubrikou, ktorú by sme rady plnili zaujímavými príbehmi o nevšedných stretnutiach, ako ich píše sám život a my sa v nich snažíme zorientovať, niekedy prežiť či vychutnať si ich. Môžete nám i vy posielať tie svoje veľké či malé stretnutia, ktorými by ste chceli potešiť ostatné čitateľky. Ako prvý vám ponúkame príbeh muža – nášho známeho, ako nám ho raz otvorene vyrozprával.

 

   Životný príbeh každého človeka sa začína jeho narodením. Tak sa začal i ten môj. Narodil som sa do neúplnej rodiny v jednej malebnej dedinke. Keď som mal tri roky, môj starý otec zomrel. Dnes mi naňho zostalo len niekoľko hmlistých spomienok. Odvtedy som svoj život trávil prevažne medzi úžasnými ženami. Starostlivou, obetavou, nekonečne milujúcou mamou a večne usmiatou, dobrotivou starou mamou. Bývali sme v rodinnom dome s veľkou záhradou s množstvom ovocných stromov. Blízko nášho domu sa nachádzal les a prekrásne miesta a tajné zákutia, kde som sa hrával, či už sám, alebo so svojimi kamarátmi. Na túto etapu môjho života si veľmi rád spomínam. Dokázal by som o tom s nadšením rozprávať celé hodiny. Moje detstvo pre mňa bolo ako z rozprávky. Mal som všetko, na čo som si len spomenul. A predsa mi čosi chýbalo. Otec. V ranom detstve som si to však neuvedomoval, pretože som bol z každej strany zahrnutý obrovskou láskou.

   Hovorí sa, že život je o vzťahoch. Patria k nim aj partnerské a tie sa nie vždy vydaria. Keď ma mamka čakala pod srdcom, vzťah mojich rodičov sa v tom čase z určitých príčin rozpadol. Otec, ktorý ma mal mať ako svojho vlastného syna, sa ma z nejakých dôvodov zriekol a tým mi zasadil – vtedy ešte nič netušiacemu nevinnému dieťaťu – hlbokú otcovskú ranu. Pán Boh však rešpektuje slobodnú vôľu a rozum každého človeka, a tak som vyrastal do svojich ôsmich rokov bez otca v prostredí, ktoré som opísal vyššie. Keď som bol už tretiak na základnej škole, mamka sa prvýkrát vydala za veľmi sympatického, dobrosrdečného a vždy humorne ladeného „uja“. Tak som ho totiž volal dovtedy, kým sa nezosobášili v kostole. Potom som ho začal na moju žiadosť volať svojím ockom. Bezpodmienečne a s láskou ma prijal. Dal mi svoje priezvisko, staral sa o mňa, vychovával ma, všeličomu ma priúčal a preukazoval mi dobrosrdečnosť. Dnes môžem smelo povedať, že tento muž mi je obrovským vzorom. Vždy som ho mal, mám a budem mať nesmierne rád ako svojho skutočného otca. Rok po sobáši sa mi narodil brat. Vekový rozdiel 9 rokov nebol nikdy prekážkou, pretože sme si vždy rozumeli. Dnes je z bráška úspešný a sympatický mladý muž. Obaja sme vyrastali v spoločnej domácnosti v pokoji a harmónii.

   Keď som však nastúpil na strednú školu, začal som sa viac konfrontovať so svojimi vrstovníkmi, priateľmi a spoločnosťou. V tomto čase si asi každý dospievajúci človek kladie „sebatrýznivé“ otázky: Kto som? Kam smerujem? Čím chcem byť? V čom vynikám a pod. Okrem nich som začal pociťovať aj akúsi neistotu, nízku sebadôveru, vnútorné napätie, rôzne strachy a myšlienkový zmätok. Nevedel som si totiž sám sebe pravdivo odpovedať na tieto otázky a to ma neprestajne mučilo a ťažilo ako väzenská guľa pripútaná o nohu. Bol to akýsi zvláštny druh vnútorného utrpenia, ktoré neviem ani poriadne slovami opísať a ktorého som sa nevedel za žiadnu cenu striasť. 

   Keď som nastúpil na vysokú školu a odišiel som od rodičov do iného mesta, s nádejou, že zmena prostredia mi pomôže, moja kríza identity sa ešte prehĺbila. Prepadol som hýrivému životu, marihuane, okultizmu v podobe veštenia z tarotových kariet, bezbrehému egocentrizmu a hnusnej pýche. Ako dvadsaťsedemročný muž som sa ocitol na dne a moja falošná predstava o sebe a o svete, ktorú som dovtedy mal, sa rozpadla ako domček z kariet. Začal som si zúfať, pretože som si sám nedokázal pomôcť. Nedokázal som odpustiť svojmu biologickému otcovi, ktorý ma opustil ešte pred mojím narodením, keďže koreň všetkých mojich problémov som vnímal práve v tejto rane. 

   Až o čosi neskôr sa mi otvorili oči a ja som si uvedomil, že jediný, kto mi môže pomôcť, je Ježiš. A On mi aj skutočne pomohol. Poslal mi do cesty jednu láskavú ženu, ktorá ma priviedla na duchovný seminár s františkánskym pátrom Eliasom Vellom z Malty. Téma semináru bola vnútorné uzdravenie. Zažil som tu veľmi silný, objímajúci a láskavý dotyk Krista. Neopísateľne krásny pocit. Cítil som, ako sa Ježiš dotýka mojej rany a ako ju intenzívne lieči. Ježiš ma viedol, aby som odpustil biologickému otcovi, nuž som mu s jeho pomocou odpustil. Slzy sa mi rinuli po tvári a ja som nedokázal prestať plakať. Po tomto neobyčajnom zážitku som sa rozhodol byť jeho učeníkom. Môj život sa začal radikálne meniť.

   O päť rokov neskôr mi na facebook napísalo jedno sympatické a odvážne dievča. Predstavila sa ako moja sestra z otcovej strany, že sa o mne dozvedela a že by bola veľmi rada, keby sme sa stretli. V e-maili spomenula, že mám vlastne dve sestry. Keď som si tú správu prečítal, nesmierne som sa potešil. Vedel som totiž, že keď sa stretnem so svojimi sestrami, bude to už len otázka času, keď sa stretnem aj so svojím biologickým otcom.

   A tak sme sa stretli. Od prvého okamihu sme si rozumeli. Moje sestry sú jednoducho úžasné. Staršia vyštudovala psychológiu a mladšia bude čoskoro končiť medicínu. Spolu sme začali pripravovať čosi veľké. Dievčatá navrhli prvé stretnutie otca a syna po 32 rokoch u nich doma na veľkonočnú sobotu, teda v deň, kedy sa už podvečer slávi zmŕtvychvstanie Pána. Deň, ktorý symbolizuje začiatok čohosi nového. Deň, v ktorý sám Ježiš rozdáva veľa milostí. 

   Kúpil som kyticu pre jeho manželku, pre neho fľašu dobrého vína, pre sestry niečo sladké, pekne som sa obliekol a zazvonil na dverách ich bytu. Otvoril on. Toto bol moment, kedy som svojho biologického otca videl po prvýkrát v živote. Vedel som už od mamky, ako sa volá, kde býva, aká je jeho profesia a čosi z jeho života, ale doteraz som sa s ním nikdy osobne nestretol. Keď ma zbadal, pohľad sklopil k zemi. Pozval ma ďalej a zaviedol ma do izby. Tam ma chytil za obidve ruky, previnilo sa mi pozrel do očí, odprosil ma za všetko, čo mi spôsobil, za celé roky mlčania a nezáujmu, a poprosil o odpustenie. Sestry a jeho manželka to sledovali zobďaleč. Keďže som mu vďaka Ježišovi odpustil už dávno a necítil som voči nemu žiadny hnev ani negatívne emócie, s úsmevom som ho úprimne objal a prijal ho takého, aký je. Presunuli sme sa do obývačky a začali sme rozhovor. Ten rozhovor trvá vlastne až dodnes, keďže sa pravidelne stretávame. 

   Uvedomujem si, že okrem našich biologických otcov a otcov, ktorí nás vychovali či vychovávajú, má každý jeden z nás našťastie ešte jedného Otca – Nebeského – a ten nás nikdy neopustí. Ponúka nám svoje vedenie, keď budeme potrebovať múdrosť, povzbudenie, keď zneistíme, zodvihne nás, keď sa začneme potápať, a odpustí nám, keď zblúdime. Ponúka nám seba samého ako najväčší zo všetkých darov. Stretnutie s Ním je bezpochyby tým najkrajším stretnutím.

Marek