Vzdelanie a poznanie

Občas premýšľam nad podstatou múdrosti, poznania, inteligencie, rozhľadenosti... a pokúšam sa pochopiť tieto hodnoty zvlášť: v čom sa od seba líšia, ktorá je dôležitá pre mňa?

Kedysi sme my ženy nemali právo na vzdelanie. Dnes je táto vec už minulosťou a vzdelávanie samozrejmosťou. S právom prišli aj možnosti, čas, nová i hlbšia motivácia. Za zdravých životných (rodinných) okolností okrem ZŠ absolvujeme niektorú SŠ alebo aj VŠ. A popri oficiálnych štátnych inštitúciách sa nám ponúkajú súkromné krúžky, kurzy, no siahnuť môžeme aj samy po knihách, zaklikať si po internete, naladiť rozhlasové stanice... Sme teda vzdelanejšie, než boli naše predchodkyne. Sme však aj múdrejšie? Máme väčšie poznanie?  

Vzdelávať sa až do odpadnutia či spyšnenia?
Ako absolventka VŠ, zároveň učiteľka, som rozhodne na strane vzdelávania, osvety a štúdia. Je mi jasné, že ešte v 19. st. sa musel klásť dôraz na vzdelávanie, lebo nevzdelaný človek bol ľahšie zmanipulovateľný. Povzbudzovala som k intelektuálnemu rozvoju všetkých žiakov. Od najšikovnejších som vyžadovala najviac – v zmysle rozvíjania darovaných talentov. Budem viesť k čítaniu a práci na sebe aj svojho synčeka.
Všade naokolo vidím snahu rodičov o rozumné zaplnenie voľného času pre svoje deti – aby sa netúlali samy po uliciach, nemysleli na nekalé veci a v živote čosi dosiahli. Nie je na tom nič zlé.
Na druhej strane mám pred očami obrovský výkričník. Varuje ma pred únavou spôsobenou štúdiom či prácou do sebazničenia, pred prehnanou ctižiadostivosťou vedúcou k nesprávnym prioritám, pred pýchou, ak začneme vzdelanie považovať za najvyššiu hodnotu a potom pohŕdať menej rozhľadenými ľuďmi.
Raz som musela i ja zájsť na úrad práce. Stála som v rade s bývalou spolužiačkou, toho času už študentkou medicíny v zahraničí, pred nami sa tlačili a hlučne bavili dvaja jednoduchší ľudia, ktorých moja spolustojaca chladnou a odmeranou intonáciou v hlase označila za plebs. Veľmi sa ma to dotklo. Zabolelo ma to i za nich.
    
    Rodičia jednej mojej bývalej žiačke platili x krúžkov, ale to dievča spávalo menej ako 6 hodín a zabúdalo si baliť školské pomôcky do tašky. A keď priniesla domov náhodou i ona horšiu známku ako jednotku, už som mala jej mamičku v škole – potrebovala riešiť vzniknutú situáciu. A dievča si vraj doma vypočulo výstrahy, že sa v živote len ťažko uplatní.

    Iná žiačka – jednoznačne najlepšia z celého ročníka takmer v každom predmete – sa bála prísť na maturitu, ťahali sme ju spred školy dovnútra, kde potom ešte od strachu plakala, že nič nevie. Samozrejme, vedela úplne všetko, i fakty navyše.

    Dáva nám vzdelanie hodnotu?
    Dnes sa vzdelanie kladie pomaly na najvyšší stupeň, medzi najvyššie hodnoty. Aspoň v Bratislave, možno v ďalších veľkých mestách. Podľa mňa najvyššou hodnotou nie je. Sme v pokušení uveriť, že musíme o všetkom veľa vedieť, pretože sa na nás zo všetkých strán valia informácie. Ale potom nám uniká vlastná jedinečná cesta (to „pravé orechové“, čo mám robiť ja), rozpadajú sa/chladnú nám vzťahy, sme uštvaní... A najhoršie je, ak svoju ľudskú hodnotu odvodzujeme od titulov či naopak – od chýbajúcich faktografických poznatkov.
    Deti veľmi rady trávia čas s babičkou a dedkom. Prečo? Tí majú na nich čas, majú nadhľad, prežitú skúsenosť, sú akosi životne múdri. Veď i v Písme sa píše o „múdrosti starcov“. Čo ňou je? Pokoj pri situáciách, ktoré nás mladších ešte vytočia? Správne postoje? Neunáhlené rozhodnutia? Predvídavosť? Tu si každý môže sám spraviť výpočet úžasných vlastností svojich starých rodičov, pre ktoré si ich váži/-l a po ktorých i on túži.

Vedieť niečo o Bohu alebo poznať sa s ním?
Ja som ako tínedžerka túžila po tajomne, po poznaní a odkrývaní niečoho nového, úžasného. Ponúkli sa mi ako prvé horoskopy, nuž som z nich čerpala, nevediac, že ide o klam. Až prvý „duchovný“ človek, ktorého som spoznala po revolúcii ‘89 v škole, kňaz, ma nadchol pre Bibliu. Ukázal mi cestu k múdrosti, k odpovediam. A študujem ju dodnes. Stále som sa jej nepresýtila, stále mám čo odkrývať, učím sa z nej, snažím sa žiť podľa nej, nachádzam nové súvislosti. Pod vedením Ducha Sv. som prišla na to, na čo mnohí, že poznanie sa môže dotýkať ako intelektu, tak srdca, tak i praktického života. A ja dnes cítim, že intelektové poznanie mi nestačí. Lebo dá sa veľa vedieť o Bohu, ale nepoznať sa s Ním. Dnes viem, že toto sú dve diametrálne odlišné veci. Ani štúdium teológie nám nemusí dať zažiť Boha reálne a už vôbec nám nezabezpečí spásu. Ani iná duchovná (kresťanská) literatúra. A tiež môžem veľa vedieť zo škôl o svete, o živote, a pritom nemusím vedieť riešiť moje životné situácie, napr. zvládať sklamania, spracovať traumy. Žiadna škola (vrátane jazykových a iných krúžkov) ma nenaučila odpúšťať, milovať seba a druhých, vážiť si prácu a peniaze, užívať si  správne či kreatívne voľný čas, vychutnávať kamarátstva, používať svoje talenty, vcítiť sa do starostí iných ľudí,  uspokojiť hlad po poznaní, ako chápať mužov atď. Tomuto všetkému ma učí na pokračovanie jedine Boh Ježiš. Cez svoje Slovo, cez rozhovor s Ním osamote, cez spoločenstvo rovnako nasmerovaných ľudí, cez vlastnú angažovanosť pre iných, pre ktorú ma motivuje zase len On.
Čo vám dala škola?
Čo vás učí život viery?
Čo sa túžite naučiť od Ježiša Krista? (Ak neviete, aký bol/je, prečítajte si aspoň jedno z evanjelií.)
 
    Mala som veľmi sčítaného uja. Mal vyštudovanú filozofiu. Pracoval ako redaktor v úspešných (serióznych) novinách. Vedel sa perfektne vyjadrovať, nikdy som sa s ním nenudila, lebo sa dokázal baviť na hocijakú tému. Písal knihy o tenise, počúval najrôznejšie hudobné žánre, dorozumel sa v dvoch cudzích jazykoch, aktívne pestoval tri druhy športu, vedel robiť klobásky, hrať karty, bol manuálne šikovný v domácnosti, vtipný, veselý. Ľudia s ním radi trávili čas. I ja. Moja sesternica – jeho dcéra by možno pridala ďalšie plusy. No hoci bol synom evanjelického farára, dospel k presvedčeniu, ktoré si ponechal na celý život, že Boh neexistuje. Vŕta mi v hlave otázka: Prečo, ako je to možné? ... Zomrel pred 6 rokmi a ja sa pýtam, ako sa má jeho duša. Asi nie je mojou úlohou toto doriešiť, čítam si len Rim 1,18-25 a 2,12-15. Aké dve veci hovoria tieto biblické citáty?
Súd patrí Bohu, preto mu ho ponechajme v prípade každého človeka! Napadá mi len, že môj vzdelaný ujo sa pripravil o množstvo krásnych zážitkov s Bohom už tu na zemi. A že vzdelanosť rozhodne nie je to isté čo múdrosť.
Študovať a nenájsť Stvoriteľa?! Vedieť veľa a nezbadať seba ako súčasť fantastického obrovského príbehu s jasným honosným cieľom?! Aká škoda!! Aká strata! Chcete vedieť o Bohu, poznať Ho a poznať sa s Ním? Podmienkou je len túžba, otvorené (pokorné) srdce a každodenné hľadanie. Opakom pokorného srdca je postoj samospasiteľnosti, že ja som najmúdrejšia: („Všetko viem, nikoho nepotrebujem, aj so životom si poradím, veriaci potrebujú barličky.“)  
Ak túžite po takejto múdrosti, skúste nasledujúce tri mesiace čítať starozákonné knihy Kniha múdrosti, Sírachovec (Ekleziastikus), Príslovia, Žalm 139 a z Nového zákona List Rimanom. A čo vás osloví, si môžete zapísať, aby sa k tomu dalo vrátiť i neskôr.  
Takisto môžem poznať naspamäť jednotlivé citáty alebo presné miesta ich výskytu, ale Boh ide vo výklade slova poznať ešte ďalej. Poznať ako bytostne sa zjednotiť, ako hľadieť si z tváre do tváre, poznať si vzájomne sny, plány, myšlienky, veriť si navzájom, milovať sa...   Takéto poznanie prajem nám všetkým.

Alena Ješková
(I ja som len na ceste za ním.)