Napísali ste nám

   Ako malý som vyrastal v ateistickom prostredí, v ateistickej rodine. To znamená, že som nebol ani pokrstený. Teraz ako dospelý sa na to pozerám tak, že to bolo dobré, lebo som si mohol vybrať. Zvláštne je, že som vždy cítil, že nado mnou je jediný Boh, ktorý je všemohúci, aj keď som to vlastne nemohol vedieť, keďže som o tom nikdy nepočul.

   S kresťanskou vierou som sa prvýkrát stretol a začal ju skúmať, keď som sa začal venovať hudbe. Stretával som sa s mnohými ľuďmi rôznych vyznaní - od budhistov, čarodejníkov, jehovistov, harekrišňákov, katolíkov, protestantov... Tak sa mi do rúk dostalo Sväté Písmo. Keďže som odmalička sledoval prírodu, ľudí, vlastne svet ako taký, dospel som k názoru, že v tej Knihe, teda vo Svätom Písme, je o nás napísaná naozajstná pravda a že všetko čo viem, je tak, ako je to písané tam.

   Keď som už bol presvedčený o nedeliteľnom Božstve Otca, Syna a Svätého Ducha, dal som sa ako osemnásťročný pokrstiť v Rímsko-katolíckej cirkvi. No k pravej viere v Isusa Christa ma priviedol asi jedine Svätý Duch, keď s ním začala spolupracovať aj moja zvedavosť a túžba po poznaní Pravdy, ktorou je On sám. Pri štúdiu ľudských dejín, a teda aj dejín Cirkvi, som narazil na Cirkev, ktorá si dnes hovorí Pravoslávna. Keď som preskúmal všetko, čo som zvládal, zistil som, že tú Pravdu, o ktorej hovorí Christos a o ktorej píšu svätí apoštoli, proroci a cirkevní otcovia, nezmenene už 2000 rokov učí práve Pravoslávna cirkev. Bol by som pokrytec, keby som nevstúpil do tohto spoločenstva prvých kresťanov a nevyznával s nimi tú istú vieru, ktorú vyznávali svätí apoštoli.

   No prijať je jedna vec a uveriť druhá. Blahodať Svätého Ducha som pocítil sám na sebe až po vstupe do Cirkvi. Najväčší dar, o ktorom by som povedal, že som vtedy dostal, je to, že mi Boh dal vidieť moje hriechy, začal som chápať, čo je to pokánie a že Boh má zmilovanie aj pre najväčšieho hriešnika, ktorý koná pokánie. Zázraky, ktoré Boh koná v mojom živote, sú neopísateľné, preto sa o to ani na tomto mieste nebudem snažiť. Ale viera už prestala byť iba vierou, ale stala sa jedinou istotou, ktorú v živote mám.

 

Joan

 

 

   Pánu Bohu som veľmi vďačná za to, že mi požehnal rodičov a rodinu, ktorá si na mňa vždy našla čas. Odmalička spolu trávime veľa chvíľ, ktoré si ukladám vo svojom srdci a pevne verím, že aj ja raz ponúknem také pekné zážitky mojim deťom. Moji rodičia sú mi v tomto obrovským vzorom. Vždy tu boli pre mňa, keď som potrebovala pomôcť, keď mi bolo najhoršie. Preto som prežila krásne detstvo. Myslím, že keby spolu ľudia trávili viac času, ich život by bol šťastnejší a oni by sa cítili naplnenejšie. Človek potrebuje cítiť, že je chcený, že niekoho zaujíma jeho bolesť a teší sa z jeho radosti. Dúfam, že raz si ľudia uvedomia jedinečnosť času a každej prežitej sekundy. 

 

Vaša čitateľka