Využiť našu slobodu a zodpovednosť

Návrat, občianske združenie, hľadá opusteným deťom rodičov – pripravuje formou kurzov žiadateľov o adopciu, pestúnstvo, profesionálne rodičovstvo, venuje sa sanácii rodín v kríze, poskytuje odborné poradenstvo v oblasti náhradného rodičovstva, pomáha riešiť výchovné problémy v spolupráci so špeciálnymi pedagógmi formou kurzov so psychologicko-sociálnymi či hrovými prvkami rôznych typov terapií. Pri zrode tohto všetkého a mnohého ďalšieho stál aj Mgr. Marek Roháček.

 

Čo vám dalo prvý impulz založiť občianske združenie Návrat?

Stále tvrdím, že to v skutočnosti neviem, viem popísať asi len pár prvoplánových vecí – zažil som sestru, staršiu ako ja, v pestúnskej starostlivosti, ktorú sa moji rodičia rozhodli okolo roku 1976-78 zobrať k nám 3 súrodencom – čiže mal som bytostnú skúsenosť. Potom som všeličo študoval, okrem iného aj špeciálnu pedagogiku a sociálnu prácu, ktorá ma bavila a baví dodnes. V tomto čase som sa stretával dlhodobo s chlapcami s delikventným pozadím a bolo mi jasné, že ak chceme niečo vyriešiť, musíme sa pozrieť na problémy cez rodinné zázemie. Mal som dobrých kolegov, kamarátov, s ktorými sme snívali sny ohľadne poslania a rozmýšľali, ako využiť našu slobodu a zodpovednosť. Pochádzam z kresťanského prostredia, veľa som dostal a mal som chuť dávať to nejako ďalej. Ďalšia nesmierne dôležitá vec bola revolúcia v 89.roku. S ňou prišla možnosť slobodne robiť veci, čo moji rodičia nemohli, lebo otec bol politickým väzňom. Vnímal som to tak, akoby nás pustili zo zoologickej záhrady do reálneho života a tu som uvidel možnosti. Ak sa dá s niečím začať, nemôžem to nechať len tak. Najviac som sníval s kamarátom Vladom Matejom, až sme spolu zistili, čo spraviť pre to, aby bolo menej detí v detských domovoch. Postupne sa vystavalo to, čo sa dnes volá Návrat. V rovnakom čase sme sa s mojou dnešnou manželkou pri rozmýšľaní o spoločnom živote bavili aj o tom, že by sme raz prijali nejaké deti k nám domov. A to už celé potom chytalo svoj spád...

 

Koľko ste mali rokov, keď sa to celé začalo?

Prvá myšlienka prišla asi v 24 rokoch.

 

Tento rok oslávi Návrat 20.narodeniny. Aké máte spomienky na jeho začiatky a čo sa zmenilo?

U mňa je všetko komplikovanejšie. Návrat chápem ako živý organizmus. Koľko má dieťa rokov, je politická dohoda. Rátame vek podľa dátumu narodenia. Ale ono už žilo dávno predsa v túžbe, v mysli dvoch ľudí, žije aj od dňa splodenia, alebo sa stáva človekom v 15-tich, až dostane občiansky, alebo až keď má 30 a je už ozaj dospelý? Návrat vznikal postupne – najprv mal fázu obývačkovú, keď sme o ňom len snívali, pred ľuďmi nemal konkrétnu podobu, ale pre nás ju už mal, potom bol len čiastočným projektom popri civilnej vojenskej službe, keď sme už organizovali rôzne pobyty pre deti a projekty, až neskôr došlo k registrácii na ministerstve vnútra, čiže zhruba má 20 rokov.

 

Čo sa podarilo za roky pôsobenia Návratu dosiahnuť v našej spoločnosti?

Mohol by som menovať desiatky situácií, pokusov, omylov, víťazstiev, prehier v snahe meniť povedomie verejnej mienky, posúvanie tolerancie voči rodinným témam. Sám som prešiel dosť veľkým sklamaním v 90-tych rokoch, keď som mal veľké očakávania od kresťanských spoločenstiev. Myslel som si, že ony zareagujú konkrétne a prakticky, teda budú otvorené prijímať deti. Systematicky sme s ko-legami obišli celé Slovensko, zachytili sme všetky štandardné kresťanské denominácie – väčšinové i menšinové, no stretli sme sa s neuveriteľnou rezistenciou – v istom zmysle bola rovnaká, ako keby sme zastavili kohokoľvek na ulici a spýtali sa, či by si zobral dieťa z detského domova. Netolerantný postoj bol v spoločenstvách ešte navyše „posvätený“, čo som prežíval ako úplne absurdné. Vypočul som si všelijaké prvoplánovo láskavo znejúce slová, ako my máme všetkých radi, ale nedokázali povedať nahlas, že to neurobím, necítim sa na to. A hovorili to veľmi smiešnym, čudným spôsobom. Dôležitým zistením pre mňa dnes je, že do veľkej miery to bola moja netrpezlivosť, že všetko chce čas, že aj tí ľudia, od ktorých som vtedy očakával väčšiu nasadenosť a zodpovednosť, ju nemali mať odkiaľ. Veď sme boli za socializmu vychovávaní v „zoologickej záhrade“ – to sú štátne deti, tak sa oficiálne volali. Moja generácia bola ovplyvnená muzikálom Neberte nám princeznú, ktorý detský domov postavil do romantického prostredia príjemných pesničiek, rozprávkového lietajúceho peria, nuž sme nadobudli pocit, že to vyriešime vianočným balíčkom s cukríkmi a plyšákmi a tým uspokojíme svoje svedomie. A to, že je niekto veriaci, ešte neznamená, že tomu viac rozumie.

 

Čo vás vnútorne motivuje po sklamaniach ísť ďalej?

Nie je to stále to isté. Našťastie. Lebo už by som robil iné veci, keďže nerád robím veci rovnaké. Prešiel som sám fázami vyhorenia, straty zmysluplnosti, i keď mi viacerí opakovali, že robím zmysluplnú vec. Tá snaha si vyžaduje vernosť a dôslednosť, lebo frustrácia je niekedy veľká. Je to beh na dlhú trať, hlavne čo sa týka vývinu detí alebo aj veci ohľadom legislatívy. Neviem povedať, čo ma udržuje. Snáď ak má čosi dušu, pritiahne to zaujímavých ľudí a potom sa to vzájomne sýti. Mám výborných kolegov, stretám ľudí, ktorých systém volá žiadatelia o adopciu, pre mňa sú to však ponúkatelia adopcie  snažíme sa ich takto vnímať, lebo k nám prichádzajú s emocionálnym a sociálnym prebytkom, ktorý chcú odovzdať ďalej, energia sa tam pri nich zbiera.

 

Na počiatku vizionár, zakladateľ združenia. Čo je konkrétnou náplňou vašej práce dnes?

Asi 10 rokov som robil konkrétnu prácu s konkrétnymi rodinami, s deťmi, to bolo to najdôležitejšie. Potom som začal písať projekty na získanie grantov, riešiť rozpočty, rozvíjať organizáciu, čo ma veľmi nebavilo. Sociálnu prácu dnes robím len s dlhoročnými klientmi, ale do nových vzťahov už nevstupujem. Oficiálne mám v Návrate 60% úväzku, ale v skutočnosti som tam viac. Snažím sa vytvárať záze-mie kolegom, ktorí tie konkrétne služby rodinám a deťom robia, aby sa cítili spokojní, lebo len spokojní ľudia vedia pomôcť rodičom, aby boli spokojní, a len spokojní rodičia urobia deti spokojnými. Okrem toho vstupujem, nie sám, trochu do systémových zmien, to je naša dlhodobá snaha, aby sa posilňovali rodinné prvky v legislatíve. Sčasti robím vzdelávania v SR aj v Čechách, vediem komunikačné projekty, aby táto téma bola citlivo, konzistentne komunikovaná, aby sa menila verejná mienka, ďalej fundraising a ďalšie.

 

Čo by bolo treba zlepšiť v tejto oblasti na Slovensku?

Ak nechcem riešiť detaily, v zásade je legislatíva v poriadku. O jej zlepšeniach sa môžem baviť s pracovníkmi na ministerstve. Najdôležitejšou záležitosťou je uplatňovanie toho, čo legislatíva hovorí, čiže prax. Vývoj je dobrý, dokonca lepší než v iných krajinách, aj štatisticky, aj prakticky. Aj novinári dnes vyhľadávajú rodinu a deti, nie detský domov a cítia i oni, že to dieťa, čo bolo s domovom na Malorce, by sa už mohlo radšej vrátiť do rodiny, nie do inštitúcie. Existujú samozrejme ešte stále isté stereotypy. Napríklad nám volajú v čase Vianoc firmy, že by rady poslali do domovov hračky, na čo im my odpovedáme, že hračky deťom nedávame - čo je aj náš slogan, je to možno tvrdé, ale rozhodli sme sa trochu provokovať.

 

A nedali by sa tie dary presmerovať napríklad do profesionálnych rodín, ktoré horko-ťažko vyžijú zo sociálneho platu?

Áno, povieme im o stovkách rodín, ktoré potrebujú ich podporu. Ale problém je v zmene paradigmy rozmýšľania od inštitucionálneho, ktoré je pod jedným projektom, pod jedným názvom, jednou strechou, je preto zmerateľné, vykázateľné, sociálne i technicky jednoduchšie zrealizovateľné. Tam to vybavím v priebehu pár hodín. Ale pracovať s rodinami je aj logisticky ťažšie. Musím k nim zájsť. Trebárs aj na kopanice, sú roztrúsené po celej krajine. A treba pritom rozmýšľať aj psychologicky, lebo nemôžeme dať každej rodine po autíčku a po mikrovlnke, ak ju nepotrebujú. A taktiež sa nestihnú tie prostriedky rozdeliť od 10. decembra do 24.

Ak chcú firmy nejako pomôcť, nedali by sa z týchto zdrojov vytvoriť ďalšie pracovné miesta pre poradcov Návratu, čo by umožnilo venovať sa viacerým rodinám?

Celá naša práca je o postoji, o ľuďoch, nie ani o peniazoch. Ostatne, rodinné riešenie je lacnejšie než inštitucionálne. Je to najmä o posúvaní verejnosti, aby sa otvárala pre myšlienku prijímať deti. Veď sa nám aj znížil počet detí v inštitúcii. Kedysi ich tam žilo 10 000, dnes je ich do 5000. Ostávajú tam deti s komplikovanejším sociálnym či zdravotným hendikepom, súrodenecké skupiny a pod. Náhradný rodič, ktorý by ich mohol mať doma, však musí zvládnuť náročnejšiu komunikáciu napr. s biologickým rodičom. Počet pestúnskych rodín je na Slovensku nízky. Adopcia a profesionálne rodičovstvo má už svoje miesto, svoje čísla, hoci sa musí kvalitatívne rozvíjať. Ale pestúnstvo je výzva – je to poslanie, lebo pri ňom nejde o to, že si vezmem dieťa, mám ho pre seba a žijem si svoj autonómny život, ale musím mať odborné zázemie, vedieť si vypýtať pomoc, mať isté komunikačné zručnosti, to chce zrelé osobnosti. Tu by sa ešte malo čo posunúť aj v legislatíve.

 

Ešte nám porozprávajte nejakú humornú udalosť zo života vašej rodinky.

Téma náhradného rodičovstva bola u nás živá. Mali sme totiž dve väčšie deti v pestúnstve – dvojičky, ktoré sa ale na seba nepodobali, keďže sú to chlapec a dievča, o 8 rokov staršie od biologických dievčat, medzi ktorými je vekový rozdiel len 16 mesiacov. Okrídlenou historkou našej rodiny je otázka našej biologickej dcérky: „Oci, a ja som z ktorého domova?“ Alebo keď som odchádzal z domu alebo prichádzal domov, sme si s manželkou dávali pusu. A tí starší si to nikdy nenechali ujsť, pribehli sa vždy pozrieť. Syn sa raz spýtal: „Ocino, prečo sa pičkujete?“ Manželka je totiž o hlavu menšia odo mňa, čiže sa pri puse stavala na špičky. Pri tomto som sa naučil, že predtým, než nejako zareagujem, je dobré sa dieťaťa spýtať, ako to myslelo. Lebo situácia môže byť celkom iná, než ju my interpretujeme.

 

V akom veku sú vaše deti dnes a čomu sa venujú?

Veľké deti  dvojičky majú 28 rokov, Milan žije a pracuje v Anglicku, Soňa pracuje v Bratislave ako kuchárka v škôlke a má 7-ročného syna. Barbora študuje v Brne druhý rok medicínu a najmladšia Veronika maturuje na gymnáziu. Čiže doma sme cez týždeň traja a cez víkend nás býva viac.

 

Ako vnímate momentálny život v našej krajine?

Slovenská malosť, slovenský pesimizmus, mohli by sme byť ďalej, keby sme nevnímali veci cez sťažovanie sa. Žijeme v jednej z najlepších častí sveta, zlatý vek po každej stránke - geograficky, mne vyhovuje aj klíma, aj z hľadiska slobody posledných 20 rokov, ale i ekonomicky. Až po pobyte v Indii som si to uvedomil. Počtom obyvateľov je väčší ten ázijský svet, čiže ten chudobnejší. Predtým som sa porovnával s Nemcami, so Španielmi, Ukrajincami, Chorvátmi, ale až som videl, ako ma Indovia čítajú len na základe pleti, že som pre nich bohatý muž.... Nikdy som si tak nepripadal. Ale ja vlastne som bohatý muž.

Za rozhovor ďakuje Alena Ješková