Ozvem sa? Neozvem sa?

   Majiteľ maličkej autoškoly, zároveň lektor i inštruktor, nám na hodinách teórie namiesto o všeobecne menej známych značkách, ktoré by sme sa potrebovali naučiť, rozprával o otrave hubami a o ochrane pred pohlavnými chorobami. Navyše lekcie začínal neskôr, pauzy predlžoval a končili sme spravidla o 10 minút skôr. A počas cvičných jázd na nás prskal colu, čítal nám noviny a zo trikrát si zašiel nakúpiť, kým nám bežal čas a my sme  sedeli na parkovisku. Všetkých nás to hnevalo, no nikto mu nič nepovedal. Stačí, že sme si mysleli svoje?

   Problém na Slovensku, a pravdepodobne aj inde, je, že mnohé negatíva akceptujeme, tolerujeme, alebo aspoň verejne nereagujeme, lebo sme v zajatí postoja: Veď i tak sa nič nezmení. Kto som ja, aby som veci ovplyvnil? Ešte zbytočne poškodím sebe. Až za dverami či za chrbtom sme múdri a odvážni. A z tohto naši šéfovia či vrchní ťažia, využívajú nás, lebo sa necháme, ak sme na tú prácu odkázaní. Útrpne mlčiaci tím spraví z otvoreného kritika, ktorý nevie žiť len formálne, čiernu ovcu, pôsobiacu ako zradca. A pritom niekedy stačí pár korektných, pokojných slov na správnom mieste. A nehľadieť len na svoje výhody, prekročiť tieň strachu a vystúpiť z radu. Nastaviť zrkadlo, poukázať na zahnitý stereotyp. A možno aj strhnúť k aktivite ďalších. Riskujúc aj stratu pracovného miesta...

   Na jednej konferencii som sa dala do reči s mladou ženou, slovo dalo slovo, až som sa dozvedela, že absolvovala tú istú autoškolu čo ja. Ale na rozdiel od nás, odo mňa prehovorila. Inštruktor sa cítil zaskočený a zmenil správanie, aspoň k nej. A dnes tá autoškola, vďaka viacerým, čo sa ozvali, už neexistuje.

   Na istej strednej škole umeleckého zamerania sa jeden pedagóg správal k dievčatám neslušne. Nehovoriac o dvojzmyselných výrazoch, on aj od nich žiadal neprimerané veci. Jedna skupinka žiakov mala strach sa ozvať, ďalšia sa dokonca na jeho nápadoch s rehotom bavila, iní svoj vnútorný hnus potlačili a študovali ďalej. O dva roky po nich prišli do školy silnejšie žiacke osobnosti, ktoré hneď po prvom slovnom ataku navštívili kanceláriu riaditeľa a ten dotyčného „pedagóga“ okamžite prepustil.

   A po intervencii kresťanov proti istým typom megabordov musela reklamná spoločnosť plagáty stiahnuť z verejného priestoru. A tá istá veľká skupina veriacich v inom čase napísala pochvalu ďalšej reklamnej spoločnosti za peknú, decentnú reklamu. Pozitívne slová ocenenia pôsobia tiež výchovne.

   Nie vždy sa nám vyhovie, nie vždy sa presadíme. Ale čo tak aspoň to skúsiť? Navyše ak sme si istí, že za nami stojí Najvyšší.

   Potrebujeme Ducha Svätého na rozlíšenie, kedy prehovoriť, kedy napísať, kedy varovať, kedy povzbudiť.


-aje-