Nezabudnúť dýchať

Otázkou nie je, koľko máme času, ale ako s ním naložíme.

   

   Skúsme si položiť zopár otázok: Ako často sa smejeme v našej rodine? Tešíme sa na obdobie, keď raz budeme starými rodičmi, aby sme našim vnúčatám venovali čas, ktorý sme nevedeli dať našim deťom? Pamätáme si rodinné výročia a dátumy sviatkov našich najbližších príbuzných? Nezabúdame sa im v tom čase ozvať s malou pozornosťou? Oslavujeme spolu radostné úspechy detí a partnerov? Napríklad prvé krôčiky, prvé slová, prvé diplomy, výhry v súťažiach a iné víťazstvá? Poznáme mená priateľov našich detí? Učíme naše deti bicyklovať sa, plávať, hrať pexeso, domino, skladať lego ...? Máme pokojný čas na priateľky? Zasmejeme sa občas na niečom s našimi susedmi? Sme to my, za kým prichádzajú kamaráti či kolegovia s problémami a bolesťami? Kedy sme mali naposledy večeru osamote so svojím partnerom? Sme príliš zaneprázdnení, aby sme žili? Napĺňajú naše dni len okolnosti a povinnosti, alebo vládzeme a stíhame aj žiť – vychutnávať si krásu zelene, snehu a príjemnosti života ako varené vínko či čokoládovú zmrzlinu pri západe slnka nad morom?

   Otázky nám majú slúžiť len na inšpiráciu a investíciu do vzťahov, určite nie na sebaodsúdenie. Za nič na svete nemáme odsudzovať seba ani druhých pravidlami tĺcť po hlave, lebo to s nami nerobí ani Ježiš. V niektorých obdobiach možno v tomto neuspejeme, ale nevzdávajme sa, začnime odznova.

   Jeden manželský pár mi nedávno ponúkol nahliadnuť do ich „výpočtu“. Zistili, že spia asi 30% času dňa, žene zaberá profesijná práca 19% času, mužovi 27%. Manželka venuje chodu domácnosti 15%, on 7%. Spolu trávia pozeraním televízie 11%. Okrem toho im zostane na kadečo iné 25%. To je priestor pre ostatných členov rodiny a priateľov. Ak by im tento čas vraj nestačil na deti, siahli by na tých 11% venovaných TV.

   Takto sa i my môžeme pozrieť na svoje dni a týždne.

Alena Ješková