Časovanie

   Všetci sa už na základnej škole na hodinách slovenského jazyka stretávame s pojmom časovanie, v rámci ktorého sa učíme o troch základných časoch – prítomnom, minulom a budúcom. Čoho sa ktorý týka, netreba ani vysvetľovať. Na strednej škole sa ale dozvieme aj čosi relatívnejšie, že napríklad prítomný čas vlastne ani v podstate neexistuje, veď čo by ním aj malo byť? Skúsme si lusknúť prstami na znak jediného kratučkého okamihu, ktorý vyjadruje prítomný moment. Ale ten sa vzápätí stáva už minulosťou, ako napríklad prečítanie predošlého slova už patrí minulosti.

   Inou, nie menej pútavou témou, je samotné časovanie slovenských slovies. Už ste sa niekedy zamýšľali nad tým, aké je zložité? Až prax lektorky slovenčiny pre cudzincov a nežné pokusy mojich malých detí ma presvedčili o komplikovanosti nášho materinského jazyka. Cudzinci i naše deti úplne logicky časujú sloveso skákať ako skákam, skákaš... No perličkou č.1 sa pre mňa stal pán XY z Rakúska, keď môcť vyčasoval močím, močíš, močí. Pritom minulý čas sa tvorí oveľa jednoduchšie. Rozpráva sa nám o minulosti jednoduchšie, než žije prítomnosť? A budúci? Viaceré jazyky môžu budúcnosť vyjadriť aj gramatickým prítomným časom. Budúce leto cestujeme do Talianska. Cez víkend robím v záhrade. Čo nám to hovorí? Už dnes žijeme budúcim snom, predstavou? Alebo je to často opakovaná udalosť? Alebo je tak blízko, že sa nám zdá už teraz? Čiže si vieme v mysli a emóciách sprítomniť minulé zážitky i budúce dianie. V jazyku národa (aj v jeho gramatike, nielen v slovnej zásobe) sa odráža jeho mentalita, spôsob myslenia. Prečo pomenúvame veci tak a nie inak. Sme skutočne takí zložití, ako nás okolité krajiny vnímajú? Sme naopak aj jednoduchší, ak porovnáme našu reč napríklad s češtinou či angličtinou, čo do množstva vyjadrovacích prostriedkov? 

   A čo v tomto celom Boh? O ňom vieme, že „jeden deň je na Jeho dlani ako tisíc“. V žalme 23 sa píše „Budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.“ Koľko je to mnoho? Večnosť je vraj stále trvajúca prítomnosť. A ak je On večný, pociťuje celú našu minulosť spolu s budúcnosťou ako prítomný okamih. Azda aj preto len On vie vstupovať do našej minulosti a uzdraviť minulé zranenia a preto sa už dnes uňho prihovárame za budúce udalosti ako za zdravie na ďalší rok, za dobré voľby našich detí, za dobrú smrť ... lebo On má na to dosah. Môže vstupovať, nie iba raz vstúpiť. (Čiže ide o opakujúci sa dej.) A vie uzdraviť, nielen že sa snaží uzdravovať. (On uzdravovanie – liečenie dovedie aj do konca, neponechá všetko navždy v procese (čo náš precízny jazyk vyjadruje dokonavým či nedokonavým vidom.)

   Nás ľudí veľmi obmedzuje telo a čas, lebo v tele a čase žijeme. Preto aj všetky jazyky potrebovali slovne zadefinovať prítomné, minulé i budúce časovanie. Ale náš osobný Boh je nadčasový. A teda sa nemení. Hádam tu by sme mohli čerpať pocit životnej istoty.

Alena Ješková