Nielen na zápästí

   Nenapadla vám niekedy provokatívna, skoro až kacírska, myšlienka: „Ako by nám bolo dobre, keby neexistoval čas alebo aspoň meranie času?“

 

   Otázka, čo je čas, kedy vznikol a ďalšie podobné trápia vedcov už veľmi dlho. Fyzikov, biológov, zrejme aj filozofov či teológov... Nebojte sa, nejdem sa ich teóriami zaoberať, sčasti preto, že im nerozumiem, a sčasti preto, že ma až tak netrápia. Ale čas nejakým spôsobom vnímame všetci. Minimálne tak, že v škole zvoní zvonec, program v televízii a rozhlase má svoj presne načasovaný začiatok, doprava ide podľa časového plánu atď. A – väčšina z nás má aj nejaký stroj na meranie času. Hodinky. A tu sa už natískajú (aspoň pre mňa) zaujímavejšie otázky. Kto vlastne vymyslel stroj na meranie času? Kedy a ako vyzeral?

   Nedalo mi to a začala som sa „prehrabávať“ v informáciách na internete. Ponúkam vám krátku exkurziu do minulosti dávnej i blízkej.

 

Slnečné, vodné, presýpacie, ohňové hodiny

   Už v antických dobách ľudia merali čas podľa dĺžky tieňov: Príď tam a tam, keď bude mať tvoj tieň toľko a toľko krokov. Dokonca v Starom zákone ľudia chápali plynutie času podľa polohy slnka a tieňa. Pozrite si 2 Kr 20,7-11.

   Pre nás sú z dávnej minulosti asi najznámejšie práve slnečné hodiny. Sú založené na fakte, že Zem rotuje okolo Slnka (vtedy si však ešte mysleli, že Slnko sa pohybuje), a teda aj tiene sa pohybujú. Upevnená tyč vrhala tieň, ktorý za pomoci tienidla a stupnice ukazoval čas. Takéto hodiny sa vraj používali už okolo roku 3000-1500 pr. Kr. v Číne a Egypte. V Grécku zostrojil prvé slnečné hodiny Alexander Lakedaimonský v 5. storočí pr. Kr. Od stredoveku sa používali aj prenosné slnečné hodiny. Slnečné hodiny však mali jeden háčik – ak slnko nesvietilo, hodiny „nefungovali“.

   Okrem slnečných poznáme aj vodné hodiny. Nazývajú sa klepsydra. Ich fungovanie je založené na sledovaní času odtoku vody z jednej nádoby do druhej. Ich pôvod siaha do 2. tisícročia pr. Kr. do Indie, Číny a Egypta. Na náhrobnom nápise istého egyptského sudcu je zmienka o vodnom chronometri, ktorý vyhotovil. Neskôr sa dostali do Grécka a odtiaľ do Ríma. Používali sa napríklad na vymedzenie rovnakého času oboch strán pri súdnom spore alebo na meranie dĺžky nočných hliadok.

   Z historických filmov dobre poznáme aj presýpacie hodiny. Presýpacie hodiny využívajú rovnaký princíp ako vodné, ale miesto vody v nich bol piesok. Skladajú sa z dvoch sklenených baniek umiestených nad sebou, spojených úzkym hrdlom. Piesok z hornej banky sa postupne presýpa do spodnej, až sa úplne vyprázdni a hodiny sa musia obrátiť. Predpokladá sa, že presýpacie hodiny sa používali od 11. storočia ako jedna z najspoľahlivejších metód merania času na mori. Dôkazy o ich existencii však pochádzajú až z roku 1328 vďaka obrazu maliara Ambrogia Lorenzettiho.

   Menej známe, no o to zaujímavejšie, sú ohňové hodiny. Odmeriavali čas na základe toho, koľko materiálu zhorí za určitú dobu. Buď to boli sviece, na ktorých boli vyznačené určité diely – časové úseky alebo olejové lampičky, na ktorých čas ukazovalo množstvo vyhoreného oleja. Takto vraj fungoval aj prvý budík v Číne. Nad kovovou misou boli umiestnené sviečky, v ktorých boli zospodu vložené kovové guličky. Keď svieca dohorela, gulička spadla do misy a „zazvonila“. Človek si pred spaním zapálil takú dlhú sviecu, ktorá zodpovedala dobe vstávania.

 

Mechanické hodiny

   Niekedy medzi 9. a 13. storočím vznikli mechanické hodiny. Tvorilo ich klesajúce závažie na reťazi ovinutej na hriadeli a systém ozubených koliesok. Prvé mechanické hodiny boli vežové. Nemali ručičky a čas len odbíjali. Čoskoro po vynájdení hodín na ne pribudla hodinová ručička, minútová v 16. storočí a sekundová až okolo roku 1800.

   Ale ľudia chceli mať zrejme hodiny stále pri sebe, čo sa pri vežových hodinách nedalo. Okolo roku 1510 norimberský hodinár Peter Henlein použil v hodinách miesto závažia pero a zostrojil prvé vreckové hodinky, ktoré tvarom pripomínali vajce. Náramkové hodinky majú svoj pôvod v začiatku 20. storočia, v roku 1919.

   Najpresnejšie hodiny sú v dnešnej dobe atómové hodiny. Vyrobené boli v roku 1949 v USA.

   Dnes sú veľmi obľúbené digitálne hodiny. Nájdeme ich buď na našich rukách ako náramkové hodiny, alebo na mobile, počítači, v autobuse a vo veľkých mestách už skoro na každom kroku.

 

Stroj času

   V literatúre, filmoch a vôbec v umení sa často stretávame s fenoménom stroja času. Pomocou neho sa ľudia mohli premiestňovať do minulosti či budúcnosti. Stroj času sa do literatúry dostal už v roku 1895 vďaka Angličanovi H. G. Wellsovi. Moderné výskumy a experimenty naznačujú, že existujú teoretické možnosti, že by sa ľudia mohli dostať do minulosti či budúcnosti. Nuž, neviem, nakoľko je to pravdivé a reálne, ale nemyslím si, že by som mala záujem nastúpiť do takéhoto stroja času... Veď čo bude a bolo, sa raz aj tak dozviem – ak nie tu na zemi, tak určite zanedlho v nebi.

   Niektorí vedci dokonca popierajú existenciu večnosti. No, veď uvidíme, kto mal pravdu...

Jana Májeková