Ľudská sexualita

Ľudskou sexualitou a s tým súvisiacou problematikou hormonálnej antikoncepcie (HAK) sme sa v MIRIAM zaoberali z rôznych pohľadov. Cirkev je so svojím učením v médiách prezentovaná ako zástanca zastaraných prístupov a „obmedzovateľ“ osobnej slobody ženy. Je to naozaj tak? Nejde skôr o ochranu života tak, ako je to v Božom pláne? Niekoľkými otázkami týkajúcimi sa pohľadu cirkvi na antikoncepciu sme oslovili ThDr. Ing. Vladimíra Thurzu, PhD., ktorý na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave prednáša morálnu teológiu.

 

Prejdime priamo k veci: Prečo Cirkev zakazuje používanie antikoncepcie? Je to niekde v Biblii?

Výslovné a priame odsúdenie antikoncepcie v nej nenájdeme. To však nie je žiadna zvláštnosť. Je veľa problémov, o ktorých nenájdeme vo Svätom písme výslovnú zmienku. Ak Biblia mlčí, príčiny môžu byť v zásade dve. Po prvé, ak ide o problém, o ktorom ľudia v biblickej dobe ešte ani netušili. Nenájdeme tam napríklad zmienku o klonovaní alebo o umelom oplodnení. Sú to „moderné“ problémy, o ktorých sa ľuďom v nedávnej minulosti ani nesnívalo.

Druhá príčina „mlčania Biblie“ môže spočívať, naopak, v jednoznačnom postoji k danej otázke. Ak ide o veci, na ktoré bol vo vtedajšej dobe dosť jasný a jednoznačný názor, nebolo dôvodu o tom hovoriť. To je aj prípad antikoncepcie. Sväté písmo je jednoznačne v prospech života, čím odzrkadľuje aj mentalitu vtedajšej doby. Navyše, splodenie nového života je príliš vznešené na to, aby sa k nemu Biblia vyjadrila nejakým jednoduchým suchým konštatovaním. Preto treba biblickú náuku, týkajúcu sa ľudského plodenia, vyskladať ako mozaiku zo vzácnych kameňov, ktoré nachádzame v celom Písme.

Navyše si treba uvedomiť, že by bol dosť fundamentalistický prístup, keby sme uznávali len to, čo je explicitne, čiže výslovne uvedené vo Svätom písme. Načo by nás Boh bol obdaril rozumom, ktorý osvietený vierou môže prichádzať k poznaniu pravdy? A načo by existovala teológia?

Aký je teda názor Biblie na ľudskú plodnosť?

O ľudskom plodení sa vo Svätom písme hovorí v kontexte Božieho požehnania. Ihneď po stvorení prvých ľudí zaznievajú slova: «Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“» (Gn 1,28). Absolútne základná myšlienka, ktorá vyjadruje postoj Biblie, je, že považuje dieťa za prejav Božieho požehnania. Dokonca môžeme povedať, že dieťa sa považovalo za najväčšie požehnanie, od ktorého sa odvíjalo všetko ostatné. Veľmi výrazne vnímame tento typicky biblický postoj napríklad u Abraháma. Ďalšie verše, ktoré opisujú narodenie dieťaťa z Božej perspektívy, sú: je darom Božím (Gn 33,5), Pánovým dedičstvom (Ž 127, 3-5), Božím požehnaním (Lk 1,42) a korunou starcov (Prís 17,6). Navyše, Boh deťmi požehnáva neplodné ženy (Ž 113,9; Gn 21,1-3; 25,21-22, 30,1-2; 1 Sam 1,6-8; Lk 1,7), utvára dieťa v lone matky (Ž 139, 13-16) a pozná ich pred narodením (Jer 1,5, Gal 1,15).

Najhlbším dôvodom tohto, že dieťa sa vníma ako požehnanie, je nasmerovanie Písma na narodenie jedného konkrétneho dieťaťa – Ježiša Krista. Každá izraelská žena túžila po dieťati, pretože žila v nádeji, že sa stane matkou prisľúbeného Mesiáša. V Novom zákone máme úctu k materstvu vyjadrenú pekným chválospevom: «Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.» (Lk 11,27) Čiže, blahoslavená je žena, ktorá je matkou tohto dieťaťa.

Zo Svätého písma prichádzame teda k dôležitým záverom. Nový život je realizácia Božieho prisľúbenia, povzbudenie viery a nositeľ nádeje. Zvlášť nádej je veľmi dôležitá, pretože uveriť Božiemu prísľubu znamená prijať projekt, ktorého obrysy nemá človek úplne pod kontrolou. Prijať nový život vyžaduje vždy podriadenie sa určitému poriadku, ktorý je Boží a človek ho nemôže ľubovoľne meniť. Ani samotný život nemá človek úplne v moci a prijíma ho len ako dar. Preto musí rešpektovať požiadavky a povinnosti, ktoré život so sebou prináša.

Prečo sa k veciam, ktoré súvisia s ľudskou sexualitou, vyjadrujú biskupi a kňazi, ktorí žijú v celibáte?

Ak ide o pravdu, tá je nezávislá od stavu toho, kto ju podáva. Je pravda, že ten, čo nežije v manželstve, môže ťažšie chápať uskutočňovanie tejto pravdy v praktickom živote. Ale na druhej strane je to vo veľkej miere o sebaovládaní a v tom neexistuje medzi ľuďmi nijaká zvýhodnená skupina.

Možno brať vyjadrenia Cirkvi v oblasti ľudského plodenia za správne a nemenné?

Ak veríme v božský pôvod Cirkvi, nepochybujeme o tom, že vyjadrenia jej Učiteľského úradu sú správne. Aj to však môžeme prijať len s vierou. Ak budeme principiálne pochybovať a čakať, že Cirkev nám predloží na všetko presvedčivé, logické a silné argumenty, pred ktorými budeme musieť kapitulovať, a tak uznať správnosť jej učenia, tak sa nedočkáme. Viera nie je stotožnenie sa s vedecky dokázanou istotou. Samozrejme, že teológia sa snaží veci zdôvodniť a dokázateľné dokázať, ale vždy tam zostane prítomný rozmer viery.

Čo sa týka definitívnosti učenia, v roku 1997 vydala Pápežská rada pre rodinu dokument Sprievodca pre spovedníkov o niektorých morálnych témach, ktoré sa dotýkajú manželského života, v ktorom uvádza: «Cirkev vždy učila o vnútornom zle antikon­cepcie, teda každého manželského úkonu, ktorý je úmyselne zbavený plodnosti. Toto učenie treba pokladať za definitívnu a nemeniteľnú náuku.»

Je Cirkev proti akémukoľvek typu antikoncepcie?

Áno. Ak ide o antikoncepčné správanie, čiže ak sa pri manželskom akte umelo bráni počatiu, je to mravne nedovolené. Ide o principiálnu vec, a preto použitý prostriedok či metóda zásadne nemení morálnu hodnotu skutku, ale niektoré prípady môžu byť závažnejšie. Napríklad vnútromaternicové teliesko, ktoré sa bežne považuje za pomerne spoľahlivú antikoncepciu, nie je antikoncepcia, ale abortívum. Nebráni totiž počatiu, ale nedovolí už počatému zárodku sa uhniezdiť. Inými slovami, spôsobuje potrat počatého života.

Všeobecne chápeme, že prikázania sú na to, aby nás chránili. Pred čím nás má chrániť tento zákaz?

Veľmi stručne možno povedať, že v prvom rade má chrániť človeka, aby nepokazil sexualitu, ktorá je jeho konštitutívnou súčasťou. Boh sexualitu stvoril ako niečo dobré a krásne, čím si manželia vyjadrujú lásku a spolupracujú na jeho stvoriteľskom diele. Ak človek vedome koná proti Božiemu poriadku, vždy sa to nakoniec obráti len proti nemu. Navyše, antikoncepcia vedie k tomu, že sa z lásky a prežívania sexuality vytráca jej podstatný osobnostný rozmer. 

V čom teda spočíva podstata hriechu antikoncepcie?

Hlavná argumentácia vychádza zo samotnej podstaty pohlavného styku, ktorý má dva aspekty – plodivý a spojivý. Tie zodpovedajú dvom hlavným cieľom manželstva: služba životu (čiže plodenie a výchova detí) a budovanie vzájomnej manželskej lásky. Človek nesmie svojvoľne oddeliť plodivý a spojivý rozmer pohlavného styku. Ak manželia spolu pohlavne žijú, ale umelo sa bránia počatiu, vylučujú práve plodivý rozmer, a to nezávisle od použitej metódy. Preto je antikoncepčné správanie morálne zlé.

Na druhej strane, vylúčenie spojivého rozmeru by nastalo napríklad pri cudzoložstve. U milencov nemožno hovoriť o úplnom darovaní sa v láske, a teda o budovaní trvalého vzájomného spoločenstva. Takto vykonaný pohlavný styk by bol klamstvom a prevrátením poriadku, ktorý do ľudskej sexuality vložil Boh.

Druhý argument vychádza zo samotnej hodnoty života, čo má hlboký biblický základ. Ak majú byť naše skutky dobré, nikdy nesmieme vedome konať proti nejakému dobru. Konať proti dobru je zlo. Ak napríklad vieme, že svojím skutkom môžeme niekomu ublížiť, a máme možnosť konať inak, musíme sa rozhodnúť pre druhú voľbu, aby sme nikomu neublížili. Druhá možnosť môže byť nielen konať inak, ale aj nekonať vôbec.

Každý ľudský život je veľké dobro. Antikoncepcia je cieľavedomé konanie proti dobru, ktorým je zrodenie nového života. Ak je život dobro, aj jeho splodenie je z princípu dobro samo osebe. Ak nechceme konať zle, nesmieme vedome konať proti dobru.

V čom vlastne spočíva rozdiel medzi antikoncepciou a tzv. prirodzenými metódami plánovania rodičovstva (PPR)? Nie je to to isté? Veď v oboch prípadoch ide o to – nemať deti?

V manželskom živote môže nastať situácia, že splodenie nového života by nebolo vhodné. Dôvody môžu byť rôzne. Vtedy majú manželia na výber principiálne dve možnosti: žiť sexuálne tak, že sa zároveň budú cieľavedome brániť zrodeniu nového života. To je antikoncepcia. Alebo sa zrieknu pohlavného styku vtedy, keď predpokladajú, že by mohlo dôjsť k počatiu, a naopak, budú sexuálne žiť vtedy, keď predpokladajú, že by k počatiu dôjsť nemalo. Možno to na prvý pohľad vyzerá rovnako, ale v prvom prípade manželia konajú proti novému životu a v druhom prípade sa zdržia konania, ktoré by mohlo viesť k jeho splodeniu. Zdržať sa dobra a konať proti nemu je veľký rozdiel. Samozrejme, keby manželia z princípu a vždy odmietali nový život, nebol by správny ani jeden, ani druhý spôsob konania. Čiže, nezávisle od metódy, postoj by bol zlý.

Okrem toho, kým antikoncepcia je obyčajná metóda, ako nemať deti, PPR je životný štýl, ktorý je založený na poznaní sa manželov nielen z biologickej, ale i osobnostnej stránky a na vzájomnej tolerancii. V prípade PPR manželský akt vždy zostane pravdivým a autentickým vyjadrením manželskej lásky. Rešpektujú a využívajú sa prirodzené danosti ženy, ktorými je cyklus plodných a neplodných dní. Antikoncepcia nerešpektuje nič, ale vytvára si svoj vlastný režim, ktorý je často motivovaný hedonisticky a spôsobuje, že láska sa oberá o osobnostný rozmer. Ak chápeme PPR ako životný štýl, ktorý rešpektuje osobu a zároveň vyžaduje spoluprácu oboch manželov, je jasné, že sa musí týkať osoby ako celku, čiže všetkých jej rozmerov: telesného, duševného a duchovného. Prakticky to znamená, že manželia, ktorí nežijú duchovne, len veľmi ťažko dokážu žiť PPR. Samozrejme, že antikoncepcia je pohodlnejšia. Ale platí staré známe, že čo nič nestojí, za nič nestojí. A to ešte nehovoríme o nežiaducich účinkoch hormonálnej antikoncepcie.

Čo by ste odkázali našim čitateľom na záver?

V dnešnej dobe nie je pre kresťana jednoduché žiť čisto. Jedným z dôvodov je rozšírenie spôsobu života, ktorý je v protiklade s Božou pravdou. A preto nie je jednoduché prijať ani učenie Cirkvi. Pre človeka vôbec, a mladého zvlášť, je náročné ísť proti prúdu a nepoddať sa zmýšľaniu a konaniu väčšiny. Ak sa však necháme ovplyvniť tým, ako myslia ostatní, doplatíme na to len my sami. A netreba zabúdať aj na zlý príklad, ktorý svojím nesprávnym konaním dávame ďalej. A tým sa vlastne podieľame na šírení nesprávnych názorov. Hovorí sa, že treba konať tak, ako veríme a zmýšľame, pretože začneme veriť a zmýšľať tak, ako konáme. Ak sa teda nebudeme držať Božej pravdy, postupne začneme považovať za pravdu to, čo je s ňou v ostrom protiklade. Nie je jednoduché v dnešnej dobe žiť čisto. Ale je to výzva a zvlášť mladý človek nemôže žiť priemerne, ale zo svojej prirodzenosti je priťahovaný výzvami, ktoré ho nútia ísť aj za hranicu svojich síl. A nemusí ísť vždy len o fyzické sily, ale aj o morálne. Dobrý pocit z víťazstva nad sebou má človek nielen, keď dosiahne úspech v športe, ale aj vtedy, keď dokáže obstáť v zápase o svoj morálny profil.

 

S ThDr. Vladimírom Thurzom sa zhovárala Andie Zaťková
Na ďalšie štúdium: Nedávno vyšla kniha Christophera Westa Radostná zvesť o sexe a manželstve.