Napísali ste nám

Milá redakcia!

 

   V minulom čísle Miriam som sa zamyslela nad článkom v rubrike Rady do domácnosti o tom, ako sa nezblázniť, keď sa vám ohlási návšteva... Spomenula som si na priateľa, ktorý nechal vlastného brata stáť polhodinu pri zvončeku pred vchodom, kým dôkladne nepovysával obývačku, do ktorej ho potom zaviedol. Brat posedel 10 minút a musel odísť, pretože čas, ktorý mal vyhradený na túto návštevu, mu vypršal, kým čakal pred domom. Tento zážitok vo mne zanechal hlboký dojem a vytvoril pevnú zásadu – nikdy nestratiť upratovaním čas, ktorý môžem venovať ľuďom.

   Mám naozaj rada, keď môj byt vonia čistotou a všetko je na svojom mieste. Ale to sa stáva iba vtedy, keď som pár dní sama doma. Žijem totiž s mužom – umelcom, skladujúcim doma niekoľko gitár, mixov a zosilňovačov rôznych veľkostí, opravárom najrôznejších, na malé kúsky rozoberateľných vecí, ktoré skladá aj niekoľko dní až týždňov, a zároveň zberateľom starých obrovských elektrotechnických prístrojov, pri ktorých som pochopila, že náš byt nebude celkom podľa mojich predstáv. K tomu mám dve naozaj energické deti a tie dokážu za hodinu urobiť spúšť, ktorú ja potom upratujem 2 – 3 dni. Svoj diel mi pridá aj pes, ktorý púšťa chumáče dlhých čiernych chlpov a po celom byte roznáša granule.

   A predsa sa lepšie cítim v tom kolotoči neustáleho boja o poriadok ako sama v čistom prázdnom byte.

   Pre mňa sú prioritou ľudia.

   Vždy si dám na váhu dve alternatívy a snažím sa vybrať tú dôležitejšiu. Takto občas vyzerá moja sobota: „Umyjem okná, keď je také krásne počasie – alebo pôjdem na návštevu k švagrinej, ktorá má len dnes čas?“ Vyhrá švagriná. „Umyjem okná alebo postavím s deťmi z lega dom?“ Vyhrajú deti. Manžel ide s deťmi na bicykle – „umyjem okná alebo si sadnem ku káve a budem hodinu relaxovať? – No, už umyjem tie okná!“ A v tej chvíli príde do toho niečo dôležitejšie, napríklad mi zazvoní zdola manžel, že či sa mi v takomto počasí chce umývať okná a nejdem predsa len radšej s nimi von?!

 

   A ešte niečo – naučila som sa dávať si drobné ciele, aby sa dali splniť. Kedysi som mala plán na sobotu: vygruntovať byt!

   Teraz mám plán takýto: 1. vymeniť v skriniach zimné veci za letné, 2. umyť vaňu, umývadlo, WC a podlahu, 3. povysávať a utrieť prach, 4. vyžehliť tú horu prádla a obšiť synovi kolená na nohaviciach.

   Rozdiel je v tom, že „vygruntovať byt“ do želaného stavu (by) sa mi nepodarilo nikdy, teda výsledok (by) bol ÚLOHA NESPLNENÁ! Ale tieto čiastkové veci zvládnem, môžem si krásne odškrtávať, koľko som toho už stihla zrealizovať a čo ešte nesmiem zabudnúť, a výsledok: mám radosť z toho, že som VŠETKO UROBILA!

   A keď si k napísanému plánu pridám ešte venčenie a kŕmenie psa, varenie obeda a pečenie koláča, plnenie všetkých potrieb a želaní mojich detí, odpisovanie na maily a opravovanie písomiek, jednu – dve nečakané návštevy alebo program, ktorý vymyslí môj muž – myslím, že toho za jednu sobotu stihnem pomerne dosť.

   Niekedy je upratovanie ako manuálna činnosť pre mňa formou relaxu po psychickom vypätí v práci a keď viem, že má prísť ohlásená návšteva, musí byť všetko tip-top. Ale v bežných uponáhľaných dňoch je pre mňa upratovanie na jednom z posledných miest.

   Napríklad vôbec neustielam postele. Keď ráno odchádzam, polovica rodiny ešte spí, keď sa vrátim, je večer a ide sa spať, tak načo? Ale v sobotu to urobím ako prvé. Vtedy je to dôležité a má to význam – jednak si na tie postele sadáme, a jednak je to pekné. Keď sme doma, tak si to užijeme.

Bea