... lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo

   Pán Ježiš na začiatku svojho verejného pôsobenia povie zásadnú vetu: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 4, 12-17) Robiť pokánie nie je ľahké. Často sme preto náchylní robiť len kozmetické úpravy, hľadať len nejaké „potemkinovské riešenia“. Prečo je pre nás ťažké robiť pokánie? Prečo sa nám zdá náročné vrátiť sa k Otcovi? Prvý dôvod môže byť v tom, že nečítame dôsledne. Pán Ježiš povedal, že pokánie máme robiť preto, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo. Človek podľahne pokušeniu a myslí si, že pokánie máme robiť preto, aby sa priblížilo Božie kráľovstvo. A vtedy sa samozrejme pýtam, či sa to skutočne udeje. Naozaj sa Boh priblíži ku mne? Pristupujem k sviatosti zmierenia a aj tak ma nahlodávajú pochybnosti, či mi Boh skutočne odpustil. Prijímam Telo a Krv Ježiša Krista a pýtam sa, či je to naozaj tak. Prečo je tu táto pochybnosť? Lebo som ešte naplno neuveril tomu, že Boh sa priblížil ku mne. 

   Onedlho oslávime sviatky Narodenia nášho Pána Ježiša Krista. A tiež ony sú označované ako sviatky paradoxov. Všetci jasne vidíme ten hlavný. Najmocnejší prichádza v podobe najslabšieho. Boh prichádza ako bezmocné dieťa. Prečo? Existuje mnoho príbehov z literatúry i reálneho života, ktoré hovoria o tom, že práve dieťa dokáže obmäkčiť srdce zraneného, obrneného človeka. Za všetky mi prichádza na um epická báseň P. O. Hviezdoslava Ežo Vlkolinský. Až malý chlapec Benko obmäkčí srdce starej mamy Estery a dochádza k zmiereniu v rodine. Toto dokáže iba dieťa. Myslím, že aj to je dôvod, prečo si Boh vybral práve túto cestu. Pamätám si, keď som prvýkrát počul o správaní vojakov počas Prvej svetovej vojny na Štedrý večer, bol som prekvapený. Na fronte v Alsasku vtedy na niekoľko hodín odložili zbrane a aspoň chvíľu spoločne slávili sviatok príchodu Boha na svet. Na tú krátku chvíľu vojak na druhej strane už nebol nepriateľ. Bol brat. Vianoce sú sviatky paradoxov. Aby prelomili tie naše paradoxy, ktoré sme si vytvorili. 

   Boh prichádza ako dieťa a je uložený do jasieľ – do kŕmidla pre zvieratá. Ktosi tu videl náznak toho, že sám sa neskôr stane pokrmom pre nás ľudí, aby nás posvätil. Aby nás pretváral na svoj obraz, na obraz Boha. 

 

   V centre Vianoc teda stálo a stojí dieťa. Aby sme si uvedomili a prijali, že aj my sme deti. Sme deti Nebeského Otca a naša záchrana spočíva v tom, že sa k nemu vrátime. Čaká na nás s otvorenou náručou. V novom roku môžeme urobiť túto novú vec – vrátiť sa.

Rastislav Čížik
gréckokatolícky kňaz