Klub detskej nádeje (KDN)

Pred deviatimi rokmi, keď som zvládla liečbu rakovi-ny a opäť som patrila medzi zdravých ľudí – kto nezažil, len ťažko dokáže pochopiť zmysel tejto formulácie – „kádeenko“ práve hľadalo svoju tvár.
Nádej je pre všetkých, ktorí sa stretli s najrôznejšími druhmi rakoviny, to jediné, čo ich drží na nohách. A práve tú už roky rozdáva Klub detskej nádeje. NAŠE „kádeenko“, kto-ré by sme nevymenili za nič!  Stretávame sa prostredníctvom neho rok čo rok. Vždy v lete na dva týždne v niektorom kúte Slovenska, ale aj počas roku. Či už cez jarné prázdniny, ale-bo počas víkendov, na rôznych podujatiach. Sú to nezabudnu-teľné chvíle, ktoré vždy znovu a znovu upevňujú naše priateľ-stvá.
Keď som bola v tábore s Klubom detskej nádeje prvýkrát – bolo to v roku 2001 v Tajove pri Banskej Bystrici – mamina mi telefonovala každý deň. Hrozne sa o mňa bála. Bolo to len niečo vyše roka, čo ma prepustili po vyliečení z nemocnice, a aj keď vedela, že budem pod lekárskym dozo-rom, stále chcela vedieť, ako sa mám. Viete, že posledné roky mi už nevolá? Veľmi rých-lo zistila, že v tábore som v dobrých rukách, že sa mi nič nemôže stať, že mi nič nechý-ba, proste, že keď som s „ká-deenkom“, nemusí sa o mňa vôbec báť!
Rada si spomínam na mnohých vedúcich – medikov z Lekárskej fakulty UK v Bratislave i ďalších vysoko-školákov, ktorí  pre nás organi-zovali a organizujú tieto tábory – Maťku, Maťa, Besiho, Peťa, Jarku, Katku, Nema, Ľuba...  Venujú sa nám doslova 24 ho-dín denne a dávajú nám všet-kým jasne najavo, že to, čo bolo, bolo, teraz je tu opäť normálny život a my v ňom dokážeme všetko, čo si zau-mienime, aj keď trebárs bez jednej obličky, oka či nohy...
KDN sa však nevenuje len nám, ktorí sme už za vo-dou, ale najmä tým, ktorí vo vode ešte „plávajú“. Lebo tie deti viac ako my potrebujú po-tešiť, zabaviť, vliať nádej. Keď som bola v nemocnici, klub len začínal, ale pamätám sa na nádherný Medzinárodný deň detí, ktorý pre nás zorganizova-li. Najviac sa mi vtedy páčil klaun a psík, ktorého mi ktosi vytvaroval z krásneho bledo-modrého balóna. Viem, že za deťmi chodia členovia klubu často. Večer po návštevných hodinách im vypĺňajú dlhé chví-le hrou alebo len tak, „keca-ním“. Prinášajú im svet zvonku, aby vedeli, že tí, ktorí sme za múrmi, na nich čakáme.
Raz v zime som bola na bene-fičnom koncerte, ktorý KDN zorganizoval. Bolo úžasné vi-dieť, koľko ľudí  prišlo, aby podporili nás, bývalých i súčasných pacientov detských onkologických oddelení. A to bola len jedna kvapka z mnohých akcií ľudí s veľkým srdcom.
Všetkým, za nás všetkých, ĎAKUJEM.

Nika Schäfferová